Úzkoprso neoblomný, arogantne drzý a ignorantsky presvedčený o svojej neomylnosti. Ale aj geniálne predvídavý, prekvapivo nenáročný a vraj aj láskavý a nežný (k svojim blízkym). Plánoval dokonalé mestá budúcnosti v ateliéri pripomínajúcom drevenú krabicu. No najmä načrtol princípy smeru, z ktorého čerpajú architekti dodnes. Charles-Édouard Jeanneret alias Le Corbusier.
Záhrady na streche
Predstavte si dom – veľké okná tienia dômyselné slnkolamy, ktoré dovnútra púšťajú veľkorysú dávku svetla, no nie spaľujúce lúče. Strecha porastená trávou ponúka príjemnú klímu a čerstvú zeleninu a bylinky z vlastnej záhradky. A vnútornú dispozíciu obydlia si môžete určiť celkom sami. Ak vám to pripomína moderné trendy v architektúre, nie ste ďaleko od pravdy.
No zároveň sú tieto nápady staré už deväťdesiat rokov. Snom ich autora, rodáka zo švajčiarskeho La Chaux-de-Fonds, bolo vytvoriť ideálne miesto pre život – s dostatkom priestoru, zelene, a najmä, dostupné pre všetkých bez ohľadu na pôvod či príjmy. Veril, že prostredie, ktoré nás obklopuje, formuje aj naše myšlienky a postoje.
Ako to myslí v praxi, Le Corbusier vo veľkom po prvýkrát ukázal vo francúzskom Marseille. Obytný blok Unité d´habitation stelesňoval všetky jeho zásady: vysadený na stĺpy uvoľnil miesto pohybu a zeleni. Pásové okná zabezpečili dostatok svetla. Záhrada, detské jasle, knižnica či bazén na streche zas komfort pre 1 600 obyvateľov. A pestré farby na priečelí zjemnili betónovú masu. To sa písal rok 1952 a „Corbiho“ sláva naberala na sile.
Napriek tomu (alebo možno práve preto) sa s rovnakou intenzitou na jeho výtvory znášala aj vlna kritiky. Vyčítali mu, okrem iného, aj nedostatok architektonického vzdelania. „Som samouk a nemám žiadnu školu, nemusel som sa teda pracne odnaúčať to, čo by som sa v nej učil,“ odvrkol im na to.
Žiariace mestá budúcnosti
Keď v roku 1908 označil v rovnomennej eseji Adolf Loos ornament za zločin, mladý Charles-Édouard Jeanneret cestuje po Európe a rýchlo sa s týmto tvrdením stotožňuje. Chce vytvoriť niečo nové, oslobodené od zbytočných samoúčelných ozdôb a zamerané na jediné: na správnu funkciu. Na život. Prvú inšpiráciu mu ponúkajú bratia Perretovci, ktorých ateliér si obľúbil vtedy novátorský železobetón. V ňom nájde Jeanneret (ktorý si podľa vtedajšej parížskej umeleckej módy zmení meno na Le Corbusier) ideálny materiál na realizáciu svojich ideí. Na ich konci by mala byť moderná architektúra a v rámci nej Žiariace mesto či Karteziánske mrakodrapy.
Za na pohľad zvláštnymi názvami sa skrývali predstavy o ideálnych mestách. Tie mali byť prehľadné a vzdušné – pravouhlé usporiadanie a široké autostrády mali zabezpečiť rýchle presúvanie sa medzi jednotlivými sektormi. V tých sa mali odohrávať tri základné činnosti – bývanie, práca a oddych. A mali nahradiť preplnené mestské centrá s krivoľakými uličkami. Hoci vyhradené miesta pre taxi vrtuľníky dnes ešte stále vyznievajú skôr utopisticky (a úsmevne), široké pásy zelene, ktoré osviežia ovzdušie a kde sa dá stráviť napríklad príjemná obedná pauza, by mnohé metropoly určite privítali.
Na chodcov sa zabudlo
I keď takéto mesto nájdete dnes len na Corbusierových skicách, pomerne dobrú predstavu získate v indickom Čandígarhe. V novom administratívnom centre štátov Haríjana a Pandžáb sa mu totiž naskytla možnosť vystavať mesto doslova na zelenej lúke. So všetkými plusmi aj mínusmi. Čandígarh je miestami neindicky vzdušný – najmä veľkolepý centrálny Kapitol vraj často zíva prázdnotou.
Rozhodne sa tu nemusíte predierať masou tiel, tovaru, zvierat a pachov, ako je to v Indii bežné. Na druhej strane presun pešo je pomerne náročný – neexistujú tu takmer žiadne chodníky a priechody pre chodcov sú od seba vzdialené neraz aj kilometer. Miestni sú však naň nesmierne hrdí a hlavne budovy, ktoré projektoval sám Corbusier, sú pastvou pre oči.
Ak nemáte cestu do Indie, pokochajte sa napríklad slávnou kaplnkou vo francúzskom Ronchampe, kláštorom v La Tourette či nádhernou Villa Savoye v Poissy, ktorú pred zbúraním takmer nezachránil ani zápis do zoznamu UNESCO.
Génius z „búdy“
Napriek tomu, že jeho stopy dodnes nájdeme po celom svete, o mnohé projekty sa pripravil sám svojou tvrdohlavou povahou a netaktným správaním. Vďaka nemu prišiel napríklad o viaceré stavby v Spojených štátoch či o Palác Spoločnosti národov v rodnom Švajčiarsku. Ale aj o priateľa maliara Amédéa Ozefanta. „Zabudol“ ho totiž podpísať pod spoločné dielo Vers une architecture, ktoré je považované za manifest funkcionalizmu a modernej architektúry vôbec.
Možno paradoxne najznámejšie Corbusierove stavby vznikali v sparťanských podmienkach jeho ateliéru. „Boli to tri debny 2 x 2 x 2,20 metra, v jednej pracoval Le Corbusier, v druhej sekretárka a v tretej bola šatňa,“ uvádza v spomienkach český architekt Jaroslav Vaculík, ktorý sa uňho učil. V samotnom ateliéri by ste okrem rysovacích stolov a hákov so skicami nenašli nič.
Práve tu sa architekt samouk po smrti milovanej manželky Yvonne v roku 1957 naplno zažral do práce. Neznášal vraj napodobňovanie svojich návrhov, pri korigovaní žiakov s nimi viedol búrlivé diskusie. Svojhlavosť mu zabezpečila povesť jedného z najvýznamnejších architektov 20. storočia. No pravdepodobne ho stála aj život. Napriek odporúčaniam lekára sa totiž 27. augusta 1965 šiel kúpať. More však po infarkte vyplavilo už len jeho nevládne telo.