„Úvod je vraj najnudnejšia časť každej knihy – napriek tomu prosím čitateľa, aby ho tentoraz nepreskočil...“ takto sa začína kniha Za siedmimi divmi sveta. A ak poslúchnete výzvu autora, neoľutujete. V podaní Vojtecha Zamarovského sa totiž aj taká „nuda“ ako predstavenie prameňov, z ktorých autor čerpal (áno, už táto formulácia je dostatočne odstrašujúca), mení na zaujímavé riadky.
A v tomto momente, ešte na začiatku, dovoľte malú osobnú odbočku. Či skôr dilemu. Ako napísať profil muža, ktorý mal dar premeniť kvantum faktov na zaujímavý, miestami napínavý príbeh? Bez zbytočného pátosu a ideálne s vtipnou či nečakanou pointou. A tak si, podobne ako Zamarovský v spomínanej knihe, beriem na pomoc trojicu sprievodcov. Nie sú to však antickí učenci a historici, ale muži, ktorí sa s Vojtechom Zamarovským stretávali dlhé roky.
Vojtech Zamarovský. Snímka: TASR/Š.Puškáš
Človek iného sveta
„Zamarovský bol človek iného sveta, sveta ktorý sa minul,“ spomína spisovateľ a historik Pavel Dvořák a hneď aj ponúka vysvetlenie. „Vyštudoval ešte dobré školy, kde sa naučil niekoľko cudzích jazykov. Navyše s ním mama precestovala zahraničie, boli aj v Egypte, takže ako 16-ročný gymnazista mal nažité mnohé reálie.“ Pripomeňme, že Zamarovský zmaturoval tesne pred vojnou, v roku 1938. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že raz bude patriť medzi najprekladanejších slovenských autorov. V Prahe a Bratislave študoval „na preskačku“ ekonómiu a právo a po Slovenskej národnej banke a Povereníctve priemyslu zakotvil v roku 1946 na Úrade predsedníctva vlády v Prahe. Po piatich rokoch sa ako vysoký štátny úradník presunul na Štátny plánovací úrad, no už v roku 1953 ho dobehla „buržoázna minulosť“. „Otca udával ako kominárskeho majstra, no nepomohlo to. On mal totiž kedysi kominársku firmu a zamestnával veľa ľudí. A niekto zo Zamaroviec to nezabudol ,oznámiť´ úradníkom,“ vysvetľuje Pavel Dvořák. Navyše ako potomkovia starého zemianskeho rodu boli Zamarovskí predurčení v novom režime mať problémy.
Vydajte skriptá, no nie ekonomické
Vojtecha Zamarovského prepustili, miesto si napokon našiel vo vydavateľstve. „Začínal tam ako korektor, neskôr využil znalosť piatich jazykov a prekladal,“ hovorí Dvořák. Rukami mu začalo prechádzať množstvo kníh a popri drobných odborných článkoch a recenziách sa začala rodiť myšlienka vydať vlastnú knihu. Aj keď, ako spomína riaditeľ vydavateľstva Perfekt Eduard Drobný, rozprávačský talent na históriu v ňom objavili už dávno predtým jeho študenti: „Ešte pred rokom 1953 prednášal na viacerých vysokých školách. Keď hovoril napríklad o nejakom ekonomickom jave, tak zvykol urobiť malú historickú odbočku a začal vysvetľovať prapôvod toho či onoho.“ Práve študenti mu vraj navrhli, aby napísal skriptá. Nie však o odborných veciach, ale zložené z týchto dejinných vsuviek. Možno aj táto spomienka ho doviedla k tomu, aby skúsil položiť pár riadkov na papier. Musel si však počkať až na relatívny „odmäk“ rokov šesťdesiatych.
Neznesiteľný puntičkár
„My sme sa vlastne po prvýkrát stretli vo vydavateľstve, keď sme sa rozhodli vydať knižku, ktorej rukopis dva roky blúdil po Slovensku,“ hovorí Eduard Drobný. „Najprv sme sa dobre pohádali, lebo bol neuveriteľný puntičkár a tvrdohlavec,“ smeje sa. Zamarovskému sa totiž nepáčilo poslovenčovanie gréckych mien či reálií. „Keďže vydával aj v Česku, tak trval napríklad na tom, aby sme Rodos písali ako Rhodos alebo meno Tézeus ako Theseus. Český pravopis to vtedy dovoľoval, no náš nie.“ Nepomohlo vraj ani stanovisko Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Blížil sa však čas vydania a Eduard Drobný spomína, že chceli v rámci kompromisu udávať pôvodné názvy v zátvorkách. „Nakoniec sme sa dohovorili a všetko dobre dopadlo.“ Práve v Perfekte neskôr vydali aj Zamarovského 13-dielne súborné dielo.
Písal z hlavy
Napriek tomu, že Zamarovský neštudoval históriu a prvá knižka mu vyšla až ako 41-ročnému, mala nečakaný úspech. „To mu zabezpečilo záujem vydavateľstiev,“ dôvodí Pavel Dvořák. V rýchlom slede nasledovali ďalšie. V čom boli iné? Čítali sa ľahko, akoby samy. Napriek množstvu faktov nezahlcovali a nenudili. Tajomstvo podľa Pavla Dvořáka spočívalo v spôsobe, ako ich Vojtech Zamarovský písal. „Rozprával mi, že píše spamäti. Takže žiadne poznámky či lístočky, jednoducho si veci naštudoval a potom už len sadol a písal. Všetko mal v hlave.“ Treba podotknúť, že rukou a ceruzkou. Keď sa mu nejaká pasáž nepáčila, tak ju jednoducho vygumoval a prepísal. Až keď bol s výsledkom spokojný, prepísala mu ho manželka na stroji.
Pavel Dvořák sa so Zamarovským stretol po prvýkrát ako novinár. „Bol som ešte taký mladý zajac a v denníku Práca som mal rubriku, kde som robil rozhovory s českými spisovateľmi.“ Keď si prečítal Zamarovského Na počiatku bol Sumer, rozhodol sa, že práve on by bol, ako Slovák žijúci v Prahe, vhodným adeptom na ďalší rozhovor. „Hoci medzi nami nebol až taký veľký vekový rozdiel, vtedy mi pripadal priam priepastný.“ Neskôr sa spriatelili a spolu napísali aj scenár k filmu Hnev tatranských bohov.
Nič mladšie ako dvetisíc rokov Zamarovského podľa jeho vlastných slov nezaujímalo. Antika áno. Ilustračná snímka: archív
Nech môžem citovať Engelsa
„Chodil som ho navštevovať do Soutíc pri Prahe, kde býval. Raz tam mal nejakých študentov egyptológie a rozprávali sme o nejakej téme ohľadne starého Grécka,“ hovorí Dvořák. Zistili, že to, čo Zamarovský nachádzal v Grécku, má obdobu aj na Slovensku. „Začal som v našich Tatrách vidieť taký slovenský Olymp. Lebo v ich okruhu je celá sieť nálezísk z doby bronzovej a sú to vyslovene kultové miesta a všetky sa obracajú na tatranské štíty.“ Zamarovskému sa táto idea zapáčila a spolu našli viaceré podobnosti. „Napríklad v Olympii sa našli rovnaké sošky zvierat ako vo Veľkej Lomnici a boli tam ďalšie podobnosti.“ Napriek tomu mal vraj Pavel Dvořák pred premietaním filmu obavy, ako ho verejnosť prijme. „Na druhý deň som zhodou okolností bol v Poprade a na ulici ma pristavil jeden pán. Bol to Čech a hovorí mi: ,jo, vy jste tedy hodně vysoko zatnuli. Ale víte co, není to hloupý´.“
Prečo však Vojtecha Zamarovského fascinovala práve antika? „Zo žartu mi raz povedal, že si zvolil starovek preto, aby mohol citovať Marxa a Engelsa. Bola to, samozrejme, irónia, pretože špeciálne Engels toho popísal o staroveku dosť a nie sú to práve najhodnotnejšie veci,“ smeje sa Pavel Dvořák. Podľa architekta a zakladateľa Klubu Vojtecha Zamarovského Júliusa Brunu bol však výber obdobia podmienený niečím iným. „Hovorieval, že ho nezaujíma nič, čo je mladšie ako 2 000 rokov. Bol presvedčený, že antika sa zapísala do histórie našej civilizácie oveľa viac, ako sme ochotní pripustiť.“
Chodiaca encyklopédia
Július Bruna spoznal Vojtecha Zamarovského už v ťažšom období. Spisovateľ totiž na sklonku života trpel Parkinsonovou chorobou, ktorá ho postupne pripravila o reč aj o pohyb. „Kým ešte rozprával nahlas, preklábosili sme celé hodiny, napríklad keď som ho vozieval z Prahy na Slovensko na rôzne stretnutia. Mal neuveriteľné poznatky z rôznych oblastí, cítil som sa pri ňom vždy ako žiak.“
Podľa Pavla Dvořáka si však aj v ťažkých chvíľach zachovával nadhľad. „Keď dostal Kischovu cenu, sprevádzal som ho na zámok Dobříš, kde mu ju odovzdávali. Keď sme sa vrátili do Soutic, pýta sa ma: a zobral si ten kľúč?“ Ukázalo sa, že kľúče od domu odložil Zamarovský do popolníka na zámku. Zdalo sa, že sa problém vyrieši, lebo našli otvorené okienko do špajzy. „Pretiahol som sa ním dovnútra, no dvere sa nedali ani tak otvoriť. Hovorí mi, no nič, tam a tam je fľaša s koňakom a poháre, podaj nám ich von, kým budeme čakať,“ smeje sa Dvořák. Okrem toho mu opísal, kde nájde telefónny zoznam s číslom lekárky, ktorá mala pre každý prípad rezervné kľúče. „Doktorka okamžite prišla. Povedala čakajúcim pacientom, že musí k pánu Zamarovskému a nik neprotestoval.“
Smutný koniec velikána
Choroba sa však zhoršovala a Zamarovský bol nútený kvôli problémom s pohybom najprv opustiť poschodie svojho domu a neskôr sa presťahovať do Prahy. Tam sa oňho starala suseda Viera Vlasáková. Okrem nôh ho zrádzal aj hlas. „Viete, neďaleko jeho rodných Zamaroviec je Bošáca, kde robia výbornú slivovicu,“ hovorí Eduard Drobný. „Kvôli parkinsonovi mal problémy s rečou, ale prekvapivo jeden štamperlík tej slivovice mu nejak uvoľnil svalstvo a on rozprával nahlas, zreteľne a nezasekával.“ Ani to však netrvalo dlho. „Na konci to bolo smutné, pretože keď som mu volal, o tom, že je na druhej strane, svedčil len zvuk zdvihnutého slúchadla,“ spomína Pavel Dvořák. Posledné rozhovory boli už len jednostranné. Ešte krátko pred koncom vraj na dovolenke v Grécku očividne pookrial. Bola to však už len predohra k poslednému dejstvu. To strávil v kóme, ktorá sa po dvoch mesiacoch 26. júla 2006 skončila nadobro.
Učia sa podľa neho aj Gréci
Dosah Zamarovského diela je zrejmý aj z množstva ocenení, ktoré dostal. Napríklad aj titul Veľvyslanec helenizmu, ktorý mu udelila prefektúra Atén. Aj azda o to najväčšie sa zaslúžili Gréci. „Jeho knihy boli preložené do dvanástich jazykov. Neviem, ako je to teraz, ale ešte pred niekoľkými rokmi používali jednu z nich v gréckom školstve ako odporúčanú literatúru,“ hovorí Eduard Drobný.
Okrem kníhkupectva, ulíc či spolkov nieslo do roku 2008 meno Vojtecha Zamarovského aj múzeum v Trenčíne, ktoré vystavovalo aj zbierku replík gréckych artefaktov. Tie mu poslali priamo z Grécka ako ocenenie práce. V súčasnosti sa v rodných Zamarovciach realizuje projekt parku antiky, kde by mala nájsť svoje miesto aj spisovateľova pozostalosť. „Sme v prvej tretine výstavby, oslavy 95. výročia tak budú zatiaľ komorné v knižnici, “ vysvetľuje Július Bruna.
Zamarovský a ŠtB
Pred piatimi rokmi vyšlo najavo, že obľúbený spisovateľ údajne spolupracoval s komunistickou ŠtB. Ako agent pod krycími menami Belo a Závoj mal vraj podávať informácie o diplomatoch v Prahe aj v zahraničí. Okrem toho mal ešte počas druhej svetovej vojny vstúpiť do Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ktoré boli akousi slovenskou obdobou obávaných „einsatzkománd“, ktoré sa podieľali na vojnových zločinoch. „Áno, na meno Vojtecha Zamarovského existuje zhruba 300-stranový spis ŠtB, ktorý je uložený v archíve v Prahe,“ potvrdil nám Jerguš Sivoš z Ústavu pamäti národa. Čo presne spis obsahuje, však nešpecifikoval. Na obranu Zamarovského sa vtedy postavil napríklad Pavel Dvořák. „Bol to skromný, čestný, príjemný a dobrý človek. Neverím, že by niekomu vedome ublížil,“ potvrdil svoje vtedajšie slová aj dnes. Pripúšťa, že Zamarovského Štátna bezpečnosť oslovila, ale to bol vraj v prípade ľudí, ktorí cestovali do zahraničia, úplne bežný postup. „Pre mňa, ktorý Belu a jeho charakter dlhé roky poznal, sa týmto článkom nič nezmenilo,“ píše na svojej stránke. Prikladá tiež reakcie niekoľkých známych, ktorí sa mu ozvali a reagovali na Zamarovského údajnú ľudácku minulosť. „Boli to Židia, ktorých príbuzných počas druhej svetovej vojny rodina Zamarovských ukrývala a zachránila,“ vysvetľuje Dvořák. Nakoľko teda bola osobnosť Vojtecha Zamarovského poznačená kontroverziou, sa presne nedozvieme. V čase zverejnenia informácií bol totiž spisovateľ už tri roky mŕtvy, nemohol teda na obvinenia reagovať. Jeho syn to však dnes otvorene priznáva. (apn)