Tí, ktorí zažili tlačovú konferenciu tvorcov filmu Domácí péče na začiatku leta na festivale v Karlových Varoch, hneď pochopili. To, že sa stretla skupina hercov a tvorcov, ktorí si skvele sadli a to, že mali k dispozícii okrem iného skvelý scenár. Od začiatku sa stretávali na Morave, v dome rodičov Slávka Horáka, ktorý nakrútil film o svojich rodičoch, kde sa aj odohrával, rekvizity zariadila režisérova mama, otec sa postaral o vždy plné poháriky a svoj dom aj s pivnicou a vinohradom dal k dispozícii filmárom. „Stretli sme sa u nás doma, aby sme prešli scenár, ale Bolek Polívka mi len povedal: „Len pokoj, ja rozumiem tvojmu tatovi, Alena (Mihulová, pozn. red.) rozumie tvojej mamine, máš to pekne napísané, my to pekne zahráme a ty si to pekne natoč,“ spomínal 40-ročný ročný Slávek Horák na začiatky nakrúcania. A v takomto duchu sa nesie celý film, ktorý je už aj v našich kinách. A takto naň spomína Bolek Polívka.
Premiéra vášho nového filmu Domácí péče bola v júli na festivale v Karlových Varoch, koľkokrát ste odvtedy film videli?
Prvýkrát som ho videl ešte na skúšobných projekciách, prvýkrát je to vždy s napätím. Čakám, ako to zostrihali, čo vypustili, čo tam nechali, druhýkrát už som sa potom na to pozeral s úsmevným očakávaním reakcií ľudí, ktorí to pozerali so mnou.
Hráte skutočnú postavu, Láďu, otca režiséra Slávka Horáka, ktorý s vami na pľaci celý čas bol.
Áno, ja síce hovorím, že som sa do neho obliekol, keďže som nosil aj jeho reálne oblečenie, ale to preháňam. Nehral som totiž jeho hlas či pohyby, ale hral som jeho prístup k životu, sarkazmus, úsmev, ľudovú inteligenciu, naozaj som mu fandil. Nejde tam totiž o súťaž muža so ženou, ale o to, že si myslíme, že žijeme tak, ako máme, a zabúdame, že by sme to mohli zlepšiť. Taký univerzitný profesor napríklad do noci pracuje, vráti sa domov, zaspí, ráno zase vstane a ide do práce. Považuje to za normálny život a nezaujíma sa, čo robila jeho žena celý deň, sem-tam sa len spýta. Žijú vedľa seba, ale nie spolu. Takto žije veľmi veľa ľudí. Je dobré niečo spoločne budovať, spájajú aj deti.
Zvyknete aj vy stále odkladať dôležité veci na neskôr?
Áno, ale presne na toto film upozorňuje, doparoma, nečakajte! Zavolám zajtra, prídem zajtra, pomilujeme sa zajtra. No nie, musí to byť teraz, keď už to nebolo včera.
Prečítajte si aj:
Urobil film o svojich rodičoch. A Bolka Polívku uložil do ich postele
Česi posielajú na Oscara film Domácí péče, ktorý zaujal vo svete
Dnešných chlapov teda niekedy treba dotlačiť, aby prejavovali svoje city?
Ale ženy tiež, nie? Ani žena nie vždy povie: ľúbim ťa. Alebo aj keď mala chuť pred spaním muža pohladiť, neurobila to. Ženy sú komplikované, muži tiež, pretože platí, ako sa hovorí, že muži sú z Marsu, ženy z Venuše. My veci chápeme inak ako ženy. Niekedy sa to stane, sú dvojice, ktorým sa to podarí a fungujú, niekedy sa to podarí zdanlivo a potom to praskne. Nie som veľmi optimistický voči monogamii, ale keď už to tu máme, mali by sme to pestovať.
Okrem tejto témy vaša postava vo filme rieši aj tému umierania, jeho manželka ochorela. Ako sa s tým vyrovnávate v živote?
Ťažko odpovedať, závisí to od konkrétneho prípadu. Ak má človek bolesti, sami uvažujete, či to nebude pre neho lepšie. Môj kamarát zverolekár mi vždy pri usmrtení psa hovorí: „Bolku, keď ja raz budem chorý a budem mať bolesť, urob mi to, čo tomuto psovi.“ To je sarkazmus a irónia.
Ktorý pomáha?
Je to akási obrana proti smútku. Keď bola moja maminka na vozíčku, už ako stará, som ju raz viezol po parku a povedala mi: „Bolečku, teraz, keď si tak krásne rozumieme, tak musím umrieť.“ To sú vety...
Vaše meno sa roky spája s úspešnými filmami, bude aj Domácí péče patriť k nim?
Určite to bude patriť do zlatého fondu našej kinematografie.
A do vášho osobného?
No ja mám šťastie, že mám tie Pelíšky, Musíme si pomáhať, Pupendo či filmy od Věry Chytilovej, že som sa na nich mohol podieľať aj ako scenárista, to sa mi páči. Takže hovorím to bez hanby: som tomu rád.
Čím to je? Viete si dobre vybrať alebo si skôr filmy vyberajú vás?
Niečo som inšpiroval, niečo napísal. Napríklad v tomto filme ma považujú za užitočného... Teraz možno dlhšie nebudem robiť ďalší film, nie som odkázaný, aby som sa tým živil, môžem si vyberať, či sa mi chce, alebo či mám čas.
V tomto prípade ste verili debutantovi, keďže ide o prvý celovečerný film Slávka Horáka.
No o tom budem vždy premýšľať. Ale v tomto prípade bol preukázateľne dobrý scenár. A áno, Slávek vyzerá na prvý pohľad ako povrchný plejboj, pritom je to však hlboký človek. Ale to preto, lebo vyrástol v dobrej rodine, niekomu sa jednoducho podarí mať dobré deti.
Ako celá rodina na vás vplývala?
Tatínek je vtipný, usmievavý a má rád vínečko, jedným slovom dobrý človek. Dáva tomu istotu. Maminka je usmievavá, ale tým, ako ich sleduje, dohliada na nich. Je to kouč. Maminka organizátorka, dokopy ľudia, ktorí sú si celý život verní.
Film sa celkovo dočkal neuveriteľne pozitívneho ohlasu, čakali ste to?
Nepočítal som si s tým, vôbec. Najprv to bol veľký úspech na festivale v Karlových Varoch, prekvapivo pozitívna česká kritika, ktorá aj z dobrých veci vie urobiť „hajzl papier“, je ešte nepoužitý a už je aj zahodený. Často nechápem, prečo to robia, prečo si serú do vlastného hniezda. A potom prišla nominácia za Česko na Oscara. Filmu to dáva druhý a tretí dych. Ako som povedal, je to film, ktorý bude v zlatom fonde.
A aké máte šance podľa vás na Oscaroch?
To je nevypočítateľné. Pamätám si, keď tam boli Anka Šišková a Jan Hřebejk s filmom Musíme si pomáhať, a my sme to sledovali v noci z krčmy. Hovorili, že keď si tam, začneš veriť, že toho Oscara dostaneš, prečo všetci akademici robia na vás veľké oči, naznačujú, vytiahnu vás do výšin a zrazu bum – Hongkong, Tiger a vôl alebo niečo podobné. Takže si poviete, okej, nabudúce. A teraz je pre nás to nabudúce.
Kto je Bolek Polívka
Narodil sa 31. júla 1949 vo Vizoviciach. Vyštudoval brniansku JAMU a v roku 1972 spoluzaložil Divadlo Husa na provázku, v roku 1993 si zas v Brne založil vlastné Divadlo Bolka Polívky. Stvárnil veľa divadelných, filmových a televíznych úloh, preslávil sa aj televíznymi projektmi Manéž Bolka Polívku či Bolkoviny. Jedna jeho scénka z Manéže z roku 1993, keď sám seba pasoval na doživotného valašského kráľa, stála pri zrode úspešného projektu na podporu cestovného ruchu Valašské kráľovstvo, založeného Tomášom Harabišom. Dlhý čas bol tvárou tohto projektu. Preslávili ho aj akcie na jeho farme v Olšanoch, ktorá je pre Polívkove dlhy od roku 2013 v úpadku. Za stvárnenie postavy farára Holého vo filme Zapomenuté světlo získal Českého leva a cenu za herecký výkon na MFF Karlove Vary v roku 1997. Druhého Českého leva dostal za rolu vo filme Jana Hřebejka Musíme si pomáhat. Film bol nominovaný aj na Oscara. Je otcom šiestich detí, jeho dcéra Anna Polívková je takisto herečka.