Kedysi na nich krajčíri posielali bohatým klientom zmenšený model šiat na odsúhlasenie a dnes vyvolávajú v zahraničí vášnivé diskusie. Reč je o figurínach, ktoré sú samozrejmou súčasťou obchodov s oblečením. No zdá sa, že mnohí Slováci ich ani nevnímajú. Alebo predsa?
Pred niekoľkými dňami sa strhli búrlivé debaty práve o týchto plastových manekýnkach s meravým výrazom. Švédsky obchodný hom Åhléns totiž ku „klasickým“ figurínam postavil modelky plnších proporcií. Respektíve reálnejších. To by nebola až taká novinka, tento reťazec používa figuríny rôznych rozmerov už niekoľko rokov. No tentoraz ich obliekol do spodnej bielizne. A stačilo niekoľko fotografií na sociálnych sieťach, a kauza bola na svete.
Jedna časť ohlasov bola nadšená a tvrdila, že rovnako, ako treba vyhlásiť vojnu ultraštíhlym modelkám preháňajúcim sa po mólach, je načase používať aj figuríny s postavou bližšou k reálnym ženám. Samozrejme, ozvali sa aj hlasy, že len podporujú ženy v nestriedmom živote a prejedaní sa. „Åhléns používa tieto figuríny, pretože aj naši zákazníci majú rôzne veľkosti,“ vysvetľovala hovorkyňa reťazca Monica Hultgrenová. A kým v zahraničí obchody začínajú pomaly „prezbrojovať“, rozhodli sme sa pre malý experiment aj u nás. Oslovili sme viaceré a dva z nich súhlasili, aby sme k bežným figurínam postavili plnoštíhle. A sledovali reakcie.
Adele alebo Beyoncé
„Tak čo tejto slečne oblečieme?“ nahlas uvažuje marketingová manažérka Beponu Michaela Kuzminová v jednej z bratislavských predajní pred bielou figurínou. Voľba padne na krátke čierno-biele šaty a čierne pančušky s čipkovým vzorom. Súkame na ňu šaty, no ukáže sa, že sme trochu precenili jej krivky. „Zabudla som, že toto nie je klasická 36-ka,“ smeje sa a berie väčšiu veľkosť. Mimochodom, pre tých, čo v dámskych veľkostiach trochu tápu, tak číslo 34 je Keira Knightley, 36 trebárs Daniela Hantuchová, Beyoncé tak 38 – 40. A speváčka Adele zhruba štyridsaťštvorka. Naša „modelka“ je taká o niečo štíhlejšia Adele. Druhé šaty sadnú ako uliate, no pančuchy trochu vzdorujú. „Plast je plast, nie je taký poddajný ako reálne telo,“ povzdychne si Kuzminová, keď ju konečne postavíme do výkladu. Vedľa figuríny s veľkosťou plastovej Keiry Knightley. A začína sa „sledovačka“.
Nevšímaví Slováci
Sediac kúsok od výkladu pozorujem bežný ruch obchodného centra. Inak vrelo odporúčam, lepšie ako telka. Za približne tri štvrte hodiny mám za sebou tri čivavy, jedného psa neidentifikovateľnej rasy, jedno asi trojročné dieťa, ktoré v rámci trucu ušetrí upratovačkám umývanie podlahy, a približne pol tucta ľudí náhliacich sa s kávou v ruke. No zatiaľ všetci okolo našej „Adele“ presvištia bez záujmu. „Zdá sa, že Slováci sú nevšímaví ignoranti,“ šomrem v duchu. Konečne sa pani v stredných rokoch pohľadom pristaví vo výklade. Viac ako figuríny ju však zaujímajú pančuchy vystavené na plastových nohách.
Centrum sa čoraz viac zapĺňa a sem-tam sa niekomu pohľad na niekoľko sekúnd zastaví na výklade. „Videla si, mali tam takú veľkú figurínu,“ nakloní sa čiernovlasá tínedžerka k matke niekoľko krokov za výkladom. Pár úsmevov, no väčšina nakupujúcich Bratislavčanov nejaví o našu Adele žiadny záujem. Dokonca ani tých, ktorí nakupujú priamo v obchode.
Vľavo „naša“ Adele, vpravo klasická figurína.
Podozrivé indivíduum
„Niečo iné? Ani nie, akurát tej vpravo by som nedala také vzorované pančuchy, má na to príliš silné stehná,“ uvažuje Viera Latáková, keď ju po nákupe pristavíme pri výklade s otázkou, či si nevšimla niečo nezvyčajné. „Vidíte, ani by mi to nenapadlo, keby ste ma neupozornili,“ krúti hlavou. Zároveň dodáva, že nápad s reálnymi figurínami sa jej pozdáva. Pozorujeme ďalej. Mladík v šiltovke prechádza okolo, pohľadom zablúdi do výkladu a nohy predbehnú hlavu, ktorá ho na niekoľko sekúnd zabrzdí na Adele (skutočná Adele nám azda odpustí, že sme si požičali jej meno). Očividne ho zaujala. „Áno, zarazil som sa, bola obrovská a tvárila sa, ako by mi chcela jednu vraziť,“ smeje sa Martin Štupák, keď ho cestou späť zastavím. Treba priznať, že naša Adele má vďaka holej hlave trošku neprívetivý výraz. Zabudnutá parochňa je na ceste. „Aj som rozmýšľal, že si ju odfotím,“ priznáva. Ale inak je mu vraj jedno, na čom je oblečenie navešané. A čo sa mu páči v reáli? „Nemám rád žiadne extrémy.“ O chvíľu sa pred výkladom zastaví asi osemročná slečna. Zobkajúc hranolčeky z papierového téglika pozoruje chvíľu chudú, chvíľu plnoštíhlu figurínu. „Vpravo je taká väčšia teta, pravda...“ prihováram sa. „Vravela som ti, že sa nemáš s cudzími rozprávať,“ berie ju za ruku mama vychádzajúc z obchodu. Vysvetľujem, že som z novín, no pani na mňa len zagáni a ťahá dcéru preč.
Pekná žena musí byť oblá
Presúvame sa teda do ďalšieho obchodného centra. Tam sme vedľa klasických figurín postavili na pulty plnoštíhlejšie verzie v rovnakom oblečení. No ani tu, zdá sa, veľké vášne nevyvolajú. „Ľudia si všeobecne figuríny príliš nevšímajú, navyše všade je niečo vyložené. Ale veď uvidíte,“ povzbudzuje riaditeľka predajne C&A Henrieta Tížňovská. Asi hodinku sledujem kupujúcich, no zdá sa, že má pravdu. Vyzvedám teda, či si všimli nejaký rozdiel. „Úprimne, ani nie,“ počujem z mnohých úst. „Aha, veď sa mi zdalo, že na tejto to tričko nejako lepšie sedí,“ smeje sa štíhla bruneta a ukazuje na „našu“ figurínu. „Ale je to dobrý nápad, aspoň si ženy urobia lepšiu predstavu, ako budú v tých veciach vyzerať.“ Sondujem ešte nejaký čas, no reakcie sú približne rovnaké.
Vraciam sa zistiť, ako sa darilo Adele už s parochňou. „Väčšinou si ju ľudia nevšimli, len jedna zákazníčka sa pýtala, či tam máme tú veľkú figurínu naschvál,“ referujú mi predavačky. Asi po pol hodine sa v obchode zastaví pár – kým ona obzerá tovar, jemu oči zabiehajú do výkladu. Ukáže sa, že Massimo je Talian a ja sa stávam prostredníkom v anglickej komunikácii s predavačkou. „Hneď som si ju všimol,“ kývne hlavou k Adele. Ale vraj vôbec nie preto, že by ho jej proporcie prekvapili. „Takéto sú u nás normálne ženy. Pekná žena musí byť trošku oblá,“ žmurkne na slovenskú priateľku.
Keď po celkom dni Adele a jej kolegyne vyzliekame, musíme konštatovať, že u nás by plnoštíhle figuríny revolúciu nevyvolali. Slovákom je, zdá sa, pomerne jedno, na čom šaty visia.
Snímky: Martin Nedeliak, archív Åhléns