„V kamennom dome sa už cítim oddelený. Od prírody, od živlov,“ vysvetľuje pred kamerou dlhovlasý a zarastený Petr. „To je pravda, keď fúka vietor, tak nám naozaj fúka až do postele,“ pritakáva jeho žena Simona so smiechom.
Manželia Mlčochovci žijú v dôvernom dotyku so živlami už takmer dvadsať rokov. Leto trávia v sústave chatrčí a maringotiek na českej Šumave a na zvyšok roka odchádzajú žiť pod diaľničný most či do tunela v Španielsku. Petr, mimochodom vyštudovaný kybernetik, tvrdí, že sa mu vďaka tomu splnili dva jeho najväčšie sny – žiť so ženou a krajinou zároveň: „Akákoľvek kariéra popri tom bledne.“ Nepracuje ani vyštudovaná pedagogička Simona, rodinu živia len sociálne dávky a starší synovia: vďaka hraniu flamenca na gitare.
(Ne)sloboda
Dokument o atypickej rodine s deviatimi deťmi česká režisérka Eva Tomanová nakrúcala dvanásť rokov, a od konca minulého roka s ním cestuje po svete. A sleduje, ako na dôsledný návrat k prírode a protest proti konzumnej spoločnosti reagujú diváci. „Vnímam to ako hlbinný sociologický prieskum,“ komentuje pre HN. „Kým napríklad Rakúšania životný štýl Mlčochovcov vnímajú ako podnetný, Dáni sa pohoršujú, ako môže spoločnosť dopustiť, že ich deti nechodia do školy a celkovo žijú odtrhnuto od spoločnosti. A takým Macedónčanom sa zas ich voľba vyslovene páči.“
Pre všetky typy postojov poskytuje film s názvom Stále spolu dostatok argumentov. Na jednej strane sledujeme doslova idylické chvíle rodiny, ktorá celé dni trávi v dôvernej blízkosti: kúpu sa pod holou oblohou, spievajú a hrajú na klavíri, sledujú západy slnka. Na druhej strane však vidíme aj autoritatívneho otca a deti, ktoré len mechanicky opakujú jeho životné zásady. A čoraz mrazivejšie si uvedomujeme, že ony sa na rozdiel od ich rodičov pre tento radikálny životný štýl nerozhodli vedome.
Bojkot, dotovaný štátom
Napokon, znepokojivé „ale“ zasadzuje ich životnému štýlu už samotný úvod filmu. Ten sa totiž začína odvíjať na Úrade práce v obci Sušice, kde otec bojuje s dvomi úradníčkami o prídavky na deti vo výške 5 040 českých korún. Hoci rodina žije bez tečúcej vody, televízora a väčšiny ďalších výdobytkov modernej civilizácie, predsa len tie peniaze na kadečo potrebuje. Napríklad na benzín a naftu do postaršej dodávky s prívesom či na zánovnú práčku. Je to jednoducho tak: akokoľvek sa Petr Mlčoch s rodinou snaží systém bojkotovať (a sofistikovane ten bojkot obhajovať), zostáva nesporným faktom, že ich privátny experiment nedotuje nik iný ako práve štát.
Masívny ohlas, ktorý film vyvolal, nemal na životný štýl Mlčochovcov takmer nijaký vplyv. Napokon, rodina žije odstrihnutá od všetkých masovokomunikačných prostriedkov, takže s reakciami sveta sa vôbec nekonfrontovali. Jediný, kto ich sledoval, bol Petr samotný: podľa slov režisérky ich svedomito študoval na internete v mestskej knižnici. Avšak po tom, čo ho na premiére filmu v Karlových Varoch, na ktorej sa osobne zúčastnil, diváci zasypali spŕškou kritiky, zmohol sa podľa slov Tomanovej na jediné: „Na výhovorky, že vôbec nie je taký, ako ho vykreslil film. Hoci ešte týždeň predtým mi zaň posielal ďakovné esemesky.“
StoryEditor