Milan Kňažko ako sprievodca: Bratislava by mala byť bez áut

„Vidíme sa ráno pri televíznej veži na Kamzíku,“ dostávame informáciu zo štábu Milana Kňažka, a tak očakávame, že si na druhý deň užijeme výhľad na celú Bratislavu s osobným výkladom človeka, ktorý kúsok odtiaľto okrem iného niekoľko rokov viedol súkromnú televíziu. Celú noc však intenzívne prší, až to začne vyzerať, že nás čaká spoločný pochod v pršiplášťoch. Našťastie, napokon nás víta slnečné ráno. Pri reštaurácii na Kamzíku však nie je ani noha, na vežu teda asi nejdeme. Otvárajú ju až o viac ako hodinu a toľko času nemáme.



Ráno na Kamzíku
Plán to však príliš nenaruší. Kňažko, ktorý len noc predtým dorazil z Prahy, má špeciálny dôvod, prečo by práve týmto miestom začal obhliadku mesta s prípadnými turistami. „Nehovorím to len ako pôvodom stavár, ale táto veža určite patrí k zaujímavým stavbám mesta. Hovorí o svojej dobe, je nadčasová a jej funkčnosť televízneho prenosu je nespochybniteľná. Pre turistov poskytuje pohľad na celé mesto a zo všetkých strán,“ začína svoje sprievodcovské rozprávanie. Dominantu, ktorú vidno zo všetkých strán pri vstupe do Bratislavy, prirovnal k americkým horám, ktoré takisto symbolizujú to, že sa k danému mestu približujeme.

To, že stojí práve na Kolibe, podľa neho nie je náhoda. „Spolu so Železnou studničkou a s Horským parkom sú to pľúca mesta, obrovský dar pre obyvateľov.“ Toto miesto však pozná veľmi dôverne aj preto, že sa tu často pripravoval na rôzne športy. Šípime tak, že od tohto momentu nás čaká aj trocha osobná prehliadka. „Zvykli sme behávať 10 kilometrov, od Železnej studničky až po Kačín, ale tých okruhov je viac. Veľa európskych miest nemá to, čo Bratislava,“ vymenúva, prečo je ako Bratislavčan pyšný na túto časť nášho hlavného mesta.


Snímky: HN/ Peter Mayer

Všetko z Hradu
Herec, ktorý si už politickú dráhu na chvíľu ako minister kultúry vyskúšal, a po neúspechu v prezidentských voľbách vidí svoje ďalšie pôsobenie ako primátor, si už úlohu sprievodcu so zahraničnou delegáciou vyskúšal. „Bratislava je vzácne mesto svojou veľkosťou a koncentráciou budov. Keď som bol ministrom kultúry a riešili sme rekonštrukciu Univerzitnej knižnice, boli tu ľudia z Európskej banky pre obnovu a rozvoj z Paríža. Zobral som ich od ministerstva kultúry k Národnému divadlu, išli sme do Národnej galérie a potom do Národného múzea a skončili sme v Slovenskej filharmónii, kde práve prebiehala veľmi neformálna skúška, teda koncert bez frakov. Za hodinu teda zistili, čo sme zač, a dohodli sme sa,“ spomína.

To sa však už zberáme na našu druhú zastávku. Smer Bratislavský hrad. Sadáme teda do áut a Kňažko navrhuje, aby sme sa skúsili prepašovať do areálu hradu priamo autom. „Mohlo by to vyjsť, poviem, že idem napríklad na stretnutie s Paškom,“ žartuje a vydáva sa kratšou cestou cez Kramáre. O chvíľu sa nám však stratí z dohľadu, a keď dorazíme do reštaurácie Hrad aj my, už tam stojí. „Prepašoval som sa,“ vtipkuje. Objedná si kapučíno a už nám ukazuje pravý dôvod, prečo si vybral toto miesto. „V tom strednom dome, tu pod nami, som vyrastal. Hrad, ktorý bol vtedy ruinou, bol naším ihriskom. Tu kúsok bola podzemná chodbička, ktorou sme vyšli sem hore, kde je dnes reštaurácia, v hradných baštách sme mali bunkre a chodili sme tam blicovať či plánovať útek do Rakúska,“ približuje nám tento kúsok podhradia, ktorý však vtedy nebol nóbl štvrťou, ale susedili napríklad s Rómami.

Zmiznutie áut
Mesto máme ako na dlani, preto je isté – na Hrade ostávame. Kňažko sa rozhodol ukázať nám všetky krásy aj neduhy mesta z tohto hradného nadhľadu. „Tu na Zochovej ulici som chodil aj na základnú školu aj priemyslovku. Táto časť mesta v tej podobe už neexistuje, čo považujem za architektonický zločin storočia, most rozdelil historické jadro mesta. Treba to napraviť,“ ukazuje pri pohľade na staré mesto. Sem by zobral aj turistov. Nedá mu však nespomenúť aj Petržalku, aj záchytné parkovisko pred Inchebou pre ľudí ako predvolebný vtip, roky chátrajúcu Astorku či príliš veľa áut v centre mesta. „Prichádzame tak o všetku zeleň v meste. Autá by mali byť preč z mesta, mesto je pre ľudí. A jeho obyvatelia by mali byť zvýhodňovaní,“ dodáva. Ktovie, čo by však na to povedali práve turisti.

Zajtra si prečítate, ako nás po meste sprevádzal Milan Ftáčnik.