Dominik Tatarka ...štyri spomienky na spisovateľa

...vedel ísť aj medzi ľudí
Jozef Štens, prasynovec

Dominika Tatarku si pamätám najmä z rozprávania svojej starej mamy, ktorá bola najstaršia z jeho siedmich sestier. Dnes však už nežije ani jedna, posledná zomrela vlani. Dobre si však pamätám, ako sa Tatarkovci dostali do dediny, a teda aj na prvé roky Dominika Tatarku v Plevníku-Drienovom.

Ich pôvodné bývanie bolo na Drienovskej ulici, v schátranej gazdovskej budove, kde žili a pomáhali gazdovi. Keď mal Dominik rok, tak pradedo, Dominikov otec, narukoval do Trenčína a potom na ruský front. Doma bol len chvíľu, keď mal opušťák, Dominika videl a držal v rukách jediný raz, potom vo vojne padol. Jeho mama však mala peniaze, dostali odškodné a nejaké podiely na rôznych pozemkoch, preto sa rozhodla kúpiť novú chalupu, v ktorej bývali asi do roku 1933. Potom sa k nim nasťahoval aj môj starý otec, keďže si tam našiel ženu a žili tam všetci spolu. Neskôr však začali stavať pri škole iný dom a chvíľu v ňom  bývali, no to už Dominik študoval.

Najviac chodieval k sestre do Ladiec, ale chodieval aj k nám, cez leto. V dome môjho starého otca mal vtedy  izbičku, kde zvykol písavať. Neviem však, aké diela mohli vzniknúť v Plevníku. I keď dej nie, ale niektoré mená z knihy Prútené kreslá sa týkajú aj našej dediny. Chodili sme s ním k Váhu, rozprával nám. Pamätám si, že vedel ísť aj medzi ľudí, keď tu bol, ale keďže tu žil len pár rokov, ľudia si ho prestali pamätať. A keďže samotná dedina Plevník-Drienové sa v roku 1953 spájala a ľudia si dlho zvykali na seba.

Svoje deti sem však často nevodieval, preto k nám dnes už nechodia, Oleg hrob svojej babky ani nevidel, Desana sa oň aspoň zaujímala. Neviem však, ako to je medzi nimi.


...bol vášnivým Slovákom
Eva Štolbová, publicistka a blízka priateľka

„Zbožňujem všetko, čo je pravé. A ty, ak dovolíš, si pravá...“

Tieto slová mi napísal Dominik Tatarka vo svojom prvom liste v odpovedi na môj list. Tak začalo inšpiratívne priateľstvo, posledná životná láska, aj spoločná tvorba. Tak po čase vznikli Navrávačky.

Aký bol?

Veľmi pokorný, zmierlivý, hĺbavý - a to zvlášť sám nad sebou. Stále sa pýtal, či nezhrešil, či sa neprevinil proti svojmu talentu, daru od Boha.

V tom by sme ho mali nasledovať.

Bol vášnivým Slovákom, oddaným svojmu národu, ale aj Európanom, s veľkým nadšením pre východné svety a ich filozofiu i kultúru. V tom, čo vyslovoval vo svojich Navrávačkách, bolo vždy nabádanie, aby sme sa ako národy spoznávali. Hlavne svoje jazyky, svoju reč. Reč bola pre neho zdrojom veľkej tvorivej radosti. Magnetofón nazval napríklad Z-ne-smrť-lo-vadlo. Sám sa občas podpisoval Dom-i-Nik.

Ak mám prehovoriť ako žena, potom by som odkázala všetkým mužom, aby po vzore tohto veľkého spisovateľa najviac zo všetkého uctievali svoju matku a vo všetkých ďalších láskach, ženách svojho života, prenášali túto pravekú úctu i na ne.

O písaní hovoril: „Vždy musí ísť čosi hore k Bohu a dolu ku koreňom.“


...mi chýbal na novembrových pódiách
Ladislav Snopko, priateľ

Šesťdesiate roky. Hodina literatúry na popradskej SVŠ. Panna zázračnica, najprv kniha a potom film. Vzrušenie, tajomstvo a nakoniec diskusie. Ich čaro mi ostalo dodnes.

Sedemdesiate roky. Privát na Gorazdovej v Bratislave, kam za nami Dominik občas prišiel na kus reči. Potom plaváreň na Bernoláku, internáte, kam sme chodili do sauny. Starý muž a dychtivo počúvajúci mladíci okolo. Sedeli sme tam nahí iba v plachtách. Nik nás nemohol odpočúvať. Vyjašení kulturisti nás pozorovali, ako na drevených pričniach popíjame červené víno a obhrýzame grilované kurence. Dominik bol náš guru a ostal ním naveky.

Vianoce 25. 12. 1988. S priateľmi sme ako každý rok obišli s koledami blízkych známych, a ako každý rok sme končili u Dominika. Vítal nás vo dverách. Vychudnutý, samá vráska, no s nebeským úsmevom figliara. Po predstavení mu Lucinka, dcéra Janka Langoša, nalepila krásnu zlatú hviezdu na čelo. Celý večer sme mu rozprávali o dianí v Československu. S pôžitkom šlukoval obľúbené cigarety a náruživo sa o všetko zaujímal. Boli to jeho posledné Vianoce. Neskôr, na pódiách novembrových mítingov, mi nik tak nechýbal ako on.

14. marec 2006, námestie Slovenského národného povstania v Bratislave. Na improvizovanom pódiu si stavajú aparatúru Živé kvety a Marián Varga. Pripravujeme Koncert pre Dominika. Štrnásty marec má pre Slovensko dve tváre. Tá prvá, hladiaca do minulosti, velebí fašistický slovenský štát, ktorý v ten deň v roku 1939 vznikol, tá druhá, ktorá má odpor voči akejkoľvek totalite, spomína na Dominika Tatarku, ktorý sa v ten deň v roku 1913 narodil. Koncert pre Dominika je vyjadrením vzdoru všetkých slušných ľudí zo Slovenska voči rekonvalescencii nacizmu, pretože na ten istý deň a na to isté  miesto ohlásili bratislavskí skíni oslavnú manifestáciu slovenskému štátu. Vyše dvetisíc najmä mladých ľudí stojí pod pódiom a čaká na koncert. Milujú rock a slobodu. Ich pokoj a sebavedomie nedali skínom šancu. Tí ľudia pod pódiom vedeli, čo chcú a tušili, že Dominik je pre nich ako postava z dávnych, bohatierskych čias, vzorom muža odhodlaného uhájiť si slobodu a dôstojnosť.


...bude vždy patriť všetkým
František Mikloško, priateľ

S odstupom času sa mnohé udalosti stávajú legendami, o ktorých možno pri dobrej káve alebo pohári vína viesť intelektuálne diskusie. Tak zvykneme dnes napríklad debatovať o politických väzňoch, ktorí strávili 15 – 20 rokov vo väzení. Sú to vzrušujúce diskusie, ale vzdialené od reality, ktorá ich sprevádzala. Rovnako je to aj s príbehmi, ktoré sa udiali na slobode, bolo v nich mnoho statočnosti a stávajú sa tiež legendami.

Istotne k takýmto príbehom patrí život Dominika Tatarku. Komunista, ktorý sa v jednej chvíli rozchádza so systémom, ktorému uveril a chvíľu mu slúžil. Obrodný komunista, ktorý statočne vystupuje proti invázii sovietskych vojsk do Československa a na tomto stanovisku zotrvá až do konca života. Signatár Charty 77, ktorý sa nikdy nezaplietol so Štátnou bezpečnosťou, naopak, pod krycím menom Seladon v zoznamoch ŠtB vystupuje ako „nepriateľská osoba“. Človek, ktorý po auguste 1968 žije samotársky až do smrti v dvoch podkrovných izbách svojho domu pod Slavínom. A tak by sme mohli pokračovať.

Dominik Tatarka sa stal svojím zjavom, písaním a životným príbehom  legendou, ktorá nás už neprestane mátať. Ale takto sa o jeho príbehu dá rozprávať pri spomínanom dobrom víne a káve. Tí, ktorí sme ho trochu poznali, vieme, že tieto jeho dni a roky boli naplnené aj smútkom a vnútorným utrpením. Potreboval vo svojom okolí „obec božích“, s ktorou by sa mohol rozprávať a ktorá by vnímala jeho rozprávačský talent. Trpel, ako to v jednom telefonickom rozhovore pre Hlas Ameriky povedal, tým, že nemôže čítať zahraničné noviny a časopisy a nemôže vnímať, ako ide svet okolo nás. Mal svoje slabosti, jeho písanie v čase normalizácie vyvoláva často aj rozpaky, ale vedel byť aj pokorný a jeho pokora sa najviac prejavila v listoch biskupovi Jánovi Korcovi a Silvestrovi Krčmérymu. Dominik Tatarka nebude  nikdy patriť k nejakému názorovému alebo ideovému zoskupeniu. Bol osamelý „karpatský pastier“. Ale práve tým bude už na Slovensku patriť všetkým.