Od začiatku kariéry sa venoval krátkym filmom aj o dospievaní, svetová sláva však prišla s filmom 8 žien. A dnes ešte oveľa slobodnejšie ponúka pohľad na ľudskú sexualitu i so svojím typickým ironickým humorom. Už o dva týždne príde do našich kín jeho najnovší film o mladej prostitútke s názvom Len 17. François Ozon.
Čo bolo hlavným spúšťačom toho, aby ste začali pracovať na filme Len 17 (orig. Jeune et jolie, pozn. red.)?
Režírovať hercov Ernsta Umhauera a Bastiena Ughetto v mojom predchádzajúcom filme V dome bolo také potešujúce, že som chcel opäť pracovať s mladými hercami. V mojich začiatkoch a prvých krátkych filmoch som sa venoval objavovaniu dospievania, ale od filmu Pod pieskom v roku 2000 som v podstate pracoval len so staršími hercami. Snímka Len 17 odštartovala mojou túžbou sfilmovať dnešnú mládež. A po chlapcoch som sa teda zameral na mladé dievčatá.
Vaša hrdinka Isabelle však nie je len mladá žena, po prvej sexuálnej skúsenosti začala pracovať ako prostitútka.
Môj film je o tom, aké to je cítiť sa sedemnásťročným a zažívať premenu svojho tela. Dospievanie je totiž na plátne často idealizované. Pre mňa osobne to bolo bolestivé obdobie zložitého prechodu, a teda nostalgiu necítim. Nechcel som preto zobraziť dospievanie len ako emocionálne obdobie, ale tiež a predovšetkým ako hormonálne. Naše telá prechádzajú intenzívnymi fyziologickými zmenami, testujeme naše fyzické hranice. A téma prostitúcie poskytuje spôsob, ako upozorniť a ilustrovať všetky otázky identity a sexuality vznikajúce počas dospievania.
Isabellina rodina je však finančne zabezpečená, takže to nerobí pre peniaze.
Áno, nehľadá spôsob, ako prežiť alebo platiť za školu, cíti inštinktívnu potrebu to urobiť. Dospievanie je plodné obdobie, keď je možné čokoľvek. Ste otvorení svetu, ľahostajný mravom. Isabelle experimentuje, vydáva sa na cestu, jej vpád do prostitúcie preto nie je zvrhlosť.
Tínedžerská prostitúcia je práve teraz veľkým problémom. Ako ste však pristupovali k príbehu bez nejakých sociologických štúdií?
Urobil som si vlastný výskum, samozrejme, pretože veci sa zmenili odvtedy, čo som ja bol tínedžerom, najmä komunikačné prostriedky slúžiace na informovanie o sexe. Tak som šiel hľadať informácie. Stretol som sa s policajtmi, psychoanalytikmi, ktorí pracujú s problémovými dospievajúcimi, i so špecialistami na nové formy prostitúcie. Potreboval som to však na potvrdenie mojich predpokladov a na obohatenie samotného filmu.
Ako ste pristupovali k samotným sexuálnym scénam?
Chcel som byť celkom realistický, ale zase nie ponižujúci alebo špinavý. Chcel som sa vyhnúť morálnym súdom. Samozrejme, že niektorí Isabellini starší klienti sú trochu deviantní, ale ide o to ukázať, ako sa prispôsobí. Naučila sa prijímať túžby iných ľudí, keď má ešte len objavovať svoje vlastné.
Jej portrét ste rozdelili na štyri ročné obdobia, štyri piesne.
Každé obdobie symbolizuje pohľad na inú črtu charakteru. Leto je Isabellin brat, jeseň je jej klient, zima je jej matka, jar je jej nevlastný otec – aj keď zakaždým je čas rýchlo prejsť späť na samotnú Isabelle. Chcel som sa sústrediť na špecifické momenty a preskúmať, čo sa v nich deje.
Isabelle chýba aj jej vlastný otec, ale vo filme ste to nepoužili ako vysvetlenie jej správania.
Nie, no poskytol som niekoľko návodov, ako to chápať, dôvodov na jej správanie je totiž veľa. Každý si to môže vykladať vlastným spôsobom. Páči sa mi, že publikum má túto slobodu. A pre mňa je táto mladá tiež záhadou. Nešiel som pred ňou, len ju jednoducho nasledujem, ako keď sa entomológ postupne zamiluje do stvorenia, ktoré študuje.
Matka v jej živote je tiež veľmi dôležitá. Ako ste sa postavili k vzťahu matka – dcéra?
Všetci rodičia musia čeliť otázkam: Akým spôsobom ich dieťa ovplyvňuje vlastná sexualita? Aké sú ich obavy, úzkosti? Koľko by mali vedieť o ich súkromnom živote? Chcel som, aby si boli s matkou vekovo blízke, ale nie, aby boli „priateľky“. Tiež to, aby vystupovala ako dobrá matka a fakt, že Isabelle prepadla prostitúcii, nebol dôsledkom ich vzťahu. Je to veľmi moderná žena, krásna a sexuálne naplnená, práve preto, aby sme sa vyhli klasickej rivalite matka – dcéra. Nie je to príbeh o tom, ako dcéra preberie matke jej miesto. Film ukazuje, že ani vzťahy dospelých nie sú dokonalé. Aj preto je teda dospievanie ťažké, lebo vtedy deti zisťujú, že ich rodičia nie sú hrdinovia. Zisťujú, že svet dospelých je plný pokrytectva a lži, a stavajú sa k nim nepriateľsky.
Keď však matka svoju dcéru udrie, skôr to s divákom pohne, ako by ostal v šoku.
Túto tému som preberal s mnohými ženami. Pýtal som sa ich, ako by reagovali, keby zistili, že ich dcéra je prostitútka. Väčšina z nich povedala, že by to bolo hrozné, že by vinu brali na seba a snažili sa ju pochopiť. Ale jedna zo žien, ktorej dcéra sa dostala z drog, priznala, že keď to zistila, udrela ju. A mne to dávalo zmysel... Chcel som priniesť film, ktorý je ukotvený v realite a počúva hlasy a názory mladých ľudí dneška. Možno, aby som aj zistil, či nazerajú na svet rovnako ako ja, keď som mal sedemnásť.
Kto je François Ozon
Režisér práve dnes oslavuje svoje 47. narodeniny. Vyrastal s dvoma bratmi v Paríži, jeho rodičia boli učitelia. Ako malý bol modelom, potom chcel byť hercom, ale nakoniec sa dal na štúdium réžie. Už ako 28-ročný bol ocenený za svoj krátky film Letné šaty. Hoci nakrútil niekoľko hodinových a krátkych filmov, preslávil ho, najmä v zahraničí, až film 8 žien z roku 2002 s legendami ako Catherine Deneuve, Isabelle Huppert či Emmanuelle Béart. Dnes sa jeho filmy vyznačujú ostrým satirickým vtipom a neformálnym pohľadom na ľudskú sexualitu. A podľa mnohých má vo filmoch slabosť pre ženy. V posledných rokoch nakrútil úspešné filmy 5x2, Profesionálna manželka či V dome.
Rozhovor nám poskytla distribučná spoločnosť Continental film.