Príbeh 1: Leopolod Prepelica
Hrobár, čo vracal tváre mŕtvym väzňom
„Videl som v živote veľa mŕtvych, je to moje zamestnanie. No tie mŕtvoly z koncentráku ma desili. Dospelí ľudia v najkrajších rokoch života. A ich telá boli jemné, zoschnuté, scvrknuté, ako telá detí.“ Takto o najtemnejšej epizóde svojho profesijného života spomínal pred novinármi z Večerníka v roku 1965 petržalský hrobár Leopold Prepelica, ktorý na rozkaz veliteľov koncentračného tábora Ergenau od decembra 1944 až do marca 1945 pochoval takmer päťsto väzňov.
„Strieľali ich vždy v noci. Nahnali ich sem na cintorín, rozkázali, aby ich nechali behať okolo márnice. A pri tom strieľali. Ráno prišlo komando väzňov, vynieslo mŕtvych za cintorín a zahrabalo do jamy. Dozorcovia boli pri tom vždy ožratí, strieľali zle. Často človeka len poranili, niektorí si pri výstrele ľahli na zem, hoci neboli zasiahnutí. Opití dozorcovia nezbadali, že občas sú pochovávaní aj živí.“
Napriek dennodenným masakrom si hrobár Prepelica dokázal zachovať obdivuhodnú duchaprítomnosť, ktorá vyplávala na povrch krátko po oslobodení Bratislavy. Keď 28. apríla 1945, mesiac po zániku tábora Ergenau, dorazila vyšetrovacia komisia k piatim masovým hrobom, našla v nich telá, oblečené v odevoch s prázdnymi, povyvracanými vreckami. Nad záhadou si však jej členovia hlavu dlho nelámali. Takmer vzápätí sa totiž prihlásil hrobár Prepelica a objasnil, kto má tie vrecká na svedomí. „Vtedy som choval zajace a kozu. Na dvore som mal hnoj. Keď sa dozorca nedíval, židovské pohrebné komando mi pod jednu kamennú dosku schovalo vždy osobné doklady a písomnosti tých, ktorí mali byť pochovaní. Doklady som každý večer odložil do debničky od munície a zakopal do hnoja.“
Hrobár Prepelica (vľavo) pri záchrane dokumentov, čo pomohli pri identifikácii obetí tábora. Snímka: Dokumentačné stredisko holokaustu
Prečítajte si aj: Tábor Engerau: Keď došli náboje, zabili ich pažbou
Ako sa časom ukázalo, nebyť tejto zbierky, po väzňoch z tábora Engerau (drvivá väčšina z nich neprežila vojnu) by nezostala absolútne žiadna spomienka a do dejín by vošli len ako anonymná trpiaca masa bez tváre. Útly zväzok papierov prinavrátil aspoň niektorým z nich identitu a odkryl ich tváre a životné príbehy. Stal sa tiež základom pre pamätník s menami 33 obetí, ktorý dodnes stojí na petržalskom cintoríne. Zbierka osobných dokumentov mala komplikovaný osud, kým sa nedostala do Slovenského národného archívu. Jeho riaditeľ Radoslav Ragač však sľubuje, že už jej svitá na lepšie časy a čoskoro bude sprístupnená verejnosti.
Príbeh 2: Peter Acher
Masový vrah z Engerau
Ani jeden z procesov so zločincami z Engerau si nevyslúžil takú veľkú pozornosť médií ako ten s Petrom Acherom. 41-ročný pomocný kamenár, bývalý člen stráže SA, ktorý si deväť rokov žil bezproblémovo vo Viedni napriek pátraniu polície, sa postavil pred súd v júli 1954. Stalo sa tak v rámci posledného, šiesteho, Engerauského procesu, ako píše v publikácii o Engerau rakúska historička Claudia Kuretsidis-Haider.
Záujem verejnosti bol pochopiteľný. Pytliak z Engerau, ako Achera nazývali preživší väzni, prokuratúra obvinila zo 161-násobnej vraždy. Rozsudok hlavného sudcu viedenského Zemského súdu zároveň dosvedčuje, že Acher svoje činy vykonával mimoriadne sadisticky. Spomína sa tam okrem iného „smrť 67 neznámych Židov paľbou z bezprostrednej blízkosti a údermi pažbou zbrane“ či rozkaz piatim neznámym Židom „nosiť ťažké kamene v pokluse, vyzliecť sa donaha vonku pri teplote šesť stupňov nad nulou, vojsť do ľadovej vody potoka, ako sa aj navzájom udierať palicou 25-krát na zadok.“
Jeho odsúdenie na doživotie znamenalo podľa Kuretsidis-Haider koniec stíhania „najhorších zločinov spáchaných na rakúskej pôde“. „Nakoniec bol Peter Acher jedným z iba štrnástich ľudí, ktorí zostali vo väzení po zrušení ľudových súdov v roku 1955. Súd zamestnával až do roku 1960 žiadosťami o milosť, ktoré predkladala pochybná radikálna pravicová organizácia Centro Europea.“ 21. augusta 1972 bola jeho snaha korunovaná úspechom. Z väzenia bol prepustený.
Príbeh 3: Márton Herczfeld a István Horváth
Väzni spomínali na blízkych. A jedlo
To najcennejšie, čo väzňom v petržalskom tábore zostávalo, boli fotografie ich najbližších. „Boli pre nich spomienkou na predvojnovú normálnosť a pokojný život,“ píše v publikácii o tábore Engerau Maroš Borský, riaditeľ Židovského komunitného múzea v Bratislave. Podobne nevýslovnú hodnotu však tieto snímky majú aj pre nás: ako svedectvo o konkrétnych ľuďoch v neľudskej situácii.
Fotky spoločne s ďalšími osobnými dokumentmi väzňov z tábora Engerau sa dodnes zachovali v Slovenskom národnom archíve a my vďaka nim „spoznávame“ napríklad Mártona Herczfelda z maďarského mesta Vác, ktorý u seba až do samého konca nosil aj dva lístky písané detskou rukou. Tak ako on pred sedemdesiatimi rokmi, aj my sa z nich dozvedáme, že jeho najmladšia dcérka Jutka sa práve naučila hovoriť...
Zaujímavosťou je aj korešpondenčný lístok nájdený spolu s preukazom väzňa Istvána Horvátha, z oboch strán popísaný zoznamom sladkých múčnikov. Ako píše v publikácii o tábore Engerau etnológ Peter Salner, rozprávanie o jedle bolo typickou duchovnou reakciou na oklamanie žalúdka. Len čo sa väzni ocitli mimo najostrejšieho dozoru, okamžite sa podľa svedectiev tých, ktorí prežili, rozhovorili o jedle, dokonca si zostavovali jedálne lístky na deň, keď sa raz v budúcnosti oslobodia a pozvú sa vzájomne na oslavu. Zachovaný zoznam ilustruje, že hlad a boj s ním bol realitou aj v tábore Engerau.