Polovica deväťdesiatych rokov minulého storočia. Slovensko straší duch mečiarizmu, ktorý krajinu tlačí k Veľkému bratovi na východe. Dvadsaťšesťročný Róbert Remiáš v ohybe cesty z bratislavskej Karlovej Vsi otáča volantom svojho BMW, keď mu život náhle ukončuje výbušnina v aute. Mladý muž dohráva svoju rolu v prípade únosu syna prezidenta Michala Kováča. Stopy a dôkazy oboch káuz vedú k Slovenskej informačnej službe. Ak by to súdy potvrdili, šlo by o bezprecedentný akt štátneho terorizmu v krátkej histórii novovzniknutej republiky... prečítajte si jeho príbeh v HN magazíne.
V onen osudný dátum Remiáš navštívil svoju rodinu žijúcu vo Vrbovom. „Spomínal, že celý deň, keď vybavoval pracovné záležitosti, mal stále za chrbtom tieň s nitrianskou poznávacou značkou. Pokým bol Róbert u nás, to auto parkovalo o niekoľko domov ďalej,“ hovorí pre HN Remiášova matka Anna. Po jeho odchode išla spať, no o dve hodiny sa zobudila a celá sa triasla. „Nespala som celú noc. Bolo mi veľmi zle. Netušila som, že v tých okamihoch mi v plameňoch auta zomiera syn."
Sled ďalších udalostí vrýva do matkinej pamäti hlbokú brázdu. Tragickú zvesť sa dozvedá na druhý deň z vysielania poludňajšieho Rádiožurnálu. O deň neskôr sa pokúša prebojovať v Bratislave na políciu a žiada o identifikáciu. „Odmietali nás prijať. Vraj by som ho už nemohla spoznať, lebo mu stihli rýchlo odrezať hlavu a ruku a poslať do Prahy na špeciálnu expertízu. Bezcitne ho rozkrájali ako zajaca.“
A to všetko bol ešte len začiatok. Matka doteraz nechápe, ako dokázala vydržať a prežiť všetku tú hrôzu. „Bolo to peklo,“ stroho konštatuje.
Spojka pre svedka
Únos prezidentovho syna a vražda Remiáša sú dve navzájom prepojené kauzy. Na mladého Kováča v roku 1995 vydali medzinárodný zatykač za fiktívne obchodovanie s textilom, 31. augusta 1995 ho neznámi muži unášajú do Hainburgu, kde ho zatýka rakúska polícia. Nikto však ešte netuší, že čerstvý príslušník SIS sa rozhodne prehovoriť o účasti tajnej služby na celej akcii. Ten korunný svedok sa volá Oskar Fegyveres. Keď sa musel ukrývať v zahraničí, Remiáš mu robil spojku. A toto ho napokon aj stálo život.
Oskar s Róbertom boli dobrí priatelia. Takmer ako bratia. Životné cesty oboch kamarátov sa preťali už na strednej škole, spolu si odkrútili vojenčinu, spolu slúžili na polícii. Róbert už od detstva sníval o práci na kriminálke a podľa slov jeho matky tomu podriadil všetky svoje kroky. Začal študovať aj právo na Policajnej akadémii. „Nepáčilo sa im, keď boli nútení na nátlak nadriadených robiť to, čo sa priečilo etike policajta. Róbert vždy vravel, že policajti majú kriminalitu odhaľovať, a nie ju kryť,“ vracia sa do minulosti Remiášová.
Osudný záber kamery
Fegyveres sa hneď na druhý deň po únose so všetkým zdôveril svojmu najbližšiemu priateľovi. Ten mu sprostredkoval stretnutie s druhým vyšetrovateľom zavlečenia Petrom Vačokom a okamžite po výpovedi mu pomohol utiecť do zahraničia.
Už len v rovine fikcií možno uvažovať nad tým, ako by sa ďalej odvíjal osud mladého muža, keby na scénu nevstúpil ambiciózny novinár a budúci šéf kontrarozviedky Peter Tóth. „Neviem, či to bola jeho hlúposť, alebo zámer,“ nedokáže vyhodnotiť Remiášová. Skutočnosťou zostáva, že keď jej syn viezol Fegyveresa na interview do Českej televízie, do Tóthovej kamery sa dostal aj záber Remiášovho auta, ktorý televízia odvysielala. SIS na prezradenú spojku nepohodlného svedka nasadila sledovačku.
„Róbert napriek tomu nemlčal. Zdôrazňoval nám: Ak sa mi niečo stane, tak chcem, aby ste vedeli, že Mečiar a Lexa (vtedajší riaditeľ SIS – pozn. red.) nasadili na mňa svoje gorily, aby ma umlčali. Všetci sa musia dozvedieť, že štátny orgán SIS, ktorý sa má starať o bezpečnosť národa, pácha teroristické činy na vlastných ľuďoch,“ spovedá sa Remiášova matka.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Po vražde amnestie
Od nej sa tiež dozvedáme sled ďalších udalostí po smrtiacom výbuchu. „Polícia sa snažila prekrútiť a utajiť všetky dôkazy. Vďaka čestnému prístupu vyšetrovateľov sa jej to nie veľmi darilo. Jeden z nich, Ján Moric, mi sľúbil, že ak na nich bude vyvíjaný nátlak, tak od polície odíde. Aj odišiel. Snažili sa špiniť Róbertovo meno a keď som sa bránila, od prezidenta Policajného zboru som dostala výhražný list, že ak nebudem ticho, budem mať veľké problémy.“
Policajní funkcionári takmer pol rok tvrdili, že inkriminovanú explóziu nespôsobila nálož, ale samovýbuch. Auto totiž jazdilo na kombinovaný benzínový a plynový pohon. Až expert Tibor Šnida z kriminalistického ústavu potvrdil existenciu výbušného systému. Aj on musel z radov polície odísť...
V októbri 1996 nevyriešený prípad polícia ukladá do zásuvky pre nedostatok dôkazov. Masívnou zámkou si ju poisťuje Vladimír Mečiar, ktorý vo funkcii zastupujúceho prezidenta vydáva v marci 1998 amnestie, v ktorých nariaďuje, „aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. Kováča ml.“ O pár mesiacov pridal ďalšiu zámku – amnestie rozšíril aj o činy spáchané v súvislosti s únosom.
Divoké deväťdesiate
Časom sa však na verejnosť začali vyplavovali nové, a nemenej špinavé informácie. Tajná služba si popravu objednala u mafiánskeho bossa Miroslava Sýkoru. V roku 1999 vtedajší šéf vyšetrovateľov Ján Ivor informoval, že vraždu spáchali štyria ľudia. Dvomi z aktérov mali byť nájomní vrahovia Imrich Oláh a Jozef Roháč. V súvislosti s Remiášovou smrťou došlo dokonca k obvineniu vtedajšej najvyššej hlavy SIS Ivana Lexu. Špeciálna prokuratúra proti nemu zastavila trestné stíhanie v roku 2002.
Rozum zostáva človeku stáť nad otázkou, čo vlastne umožnilo, že sa takéto kauzy deväťdesiatych rokov mohli vôbec odohrať? Banskobystrický boss Mikuláš Černák, odpykávajúci si doživotný trest v ilavskej väznici, dáva čiastočnú odpoveď vo svojej nedávno publikovanej knihe Prečo som prelomil mlčanie. V nej tvrdí, že podsvetie sa nemalo koho báť v časoch, keď si sám premiér objednal od SIS únos syna hlavy štátu. „Keď im následne došlo, ako to spackali, tak dali odstrániť svedka Róberta Remiáša a aj tento zločin si dali objednať u mafie. Celé slovenské podsvetie od Košíc po Bratislavu to vedelo, tak takého štátu sme sa mali obávať?“ pýta sa Černák.
Kyticou do tváre
Hoci sa po smrti Róberta pre jeho mamu zastavil svet, tá sa naďalej pokúšala aspoň bojovať o očistenie jeho mena. Opakovane vyzvala Mečiara na osobné stretnutie. „Chcela som sa pozrieť do očí človeku, ktorý mi dal zavraždiť syna.“ On sa jej vyhýbal, no zlomená matka sa napokon dočkala.
Pondelok, 3. mája 1999: Do mestečka Vrbové, kde Róbert vyrastal, prichádza na míting premiér Mečiar, tentoraz ako kandidát na prezidenta. Ubehlo len zopár dní od tretieho výročia tragédie – Remiáša zavraždili 29. apríla roku 1996. Mečiar netuší, že medzi prítomnými sa nachádza aj matka, plamenne reční pred davom svojich verných fanúšikov. Pred koncom volebnej kortešačky sa pred ním náhle objavuje drobná žena so slzami v očiach.
Švacne ho kyticou po tvári, Mečiar sa ani nestíha poriadne uhnúť. „Behom pár sekúnd sa z rozžiareného chlapa stala veľká, zbabelá troska. Doslova zamrel, tvár mu spopolavela a v očiach mal veľkú hrôzu a strach,“ opisuje krátky výstup Remiášová.
Kyticu z hrobu mu „odovzdala“ ako symbolický pozdrav od svojho dieťaťa. Keď sa ochranka spamätá zo šoku, vyvádza ju von z preplnenej sály. „Prívrženci, ktorí na mňa dosiahli, ma kopali a udierali. Mečiar ušiel zadným vchodom.“
Ubolená matka musela čeliť viacerým urážkam. Promečiarovský denník Slovenská republika o nej uverejnil článok pod názvom Vrchol cynizmu. Z Remiášovej vyrobil upírku neváhajúcu sa priživovať na krvi svojho dieťaťa a prelietavú ženu zároveň, ktorá sa oň ani nestarala. Denník musel čeliť žalobe. Prvostupňový súd vydavateľstvo uznal za vinné a uložil mu povinnosť zaplatiť pol milióna korún za ujmu na cti. Ďalšie konanie sa už neodohralo. Denník medzičasom zanikol.
Svoju kvapku do ohňa pridal aj sám Mečiar. Remiáša neváhal označiť za obchodníka s bielym mäsom, drogami i zbraňami. Celé spektrum hriechov doplnil ešte o korumpovanie príslušníkov Policajného zboru.
Bez chrbtovej kosti
Dieťa bol vraj Róbert ako každé iné. Vynikal však jednou vlastnosťou – krízové situácie zvládal až s nenormálnym pokojom. „Bol taký pokojný, až som z toho bola nervózna,“ nechtiac zažartuje Remiášová. O dokreslenie osobnosti Remiáša sme požiadali aj Fegyveresa, ktorý žije v zahraničí. Ten na naše otázky odmietol odpovedať.
Dnes pamiatku vraždy pripomína kríž, stojaci na mieste tragédie. Každý rok sa tu na výročie Remiášovej smrti koná panychída, na ktorej sa zíde hŕstka ľudí. Na tej poslednej predseda KDH Ján Figeľ pripomenul, že mladý človek zahynul v prípade spojenom so štátnym terorom. „Slovenská republika je jediná krajina v modernej Európe, kde štátna výkonná moc amnestovala svoje vlastné štátne zločiny,“ vyhlásil.
Aj preto je KDH iniciátorom odkliatia Mečiarových amnestií v parlamente. Naposledy v marci tohto roka. Strana sa o zrušenie amnestií pokúsila so zvyškom pravice už po siedmykrát. Opäť bezvýsledne. Vládna strana Smer-SD neochvejne trvá na tom, že amnestie považuje síce za amorálne, no z právneho hľadiska nezrušiteľné.
Anna Remiášová k odhaleniu vinníkov zostáva skeptická, keď tvrdí: „Verila som, že nastupujúca Dzurindova vláda urobí všetko pre to, aby tento zločin bol potrestaný. Bohužiaľ, Dzurinda ako premiér a Ján Čarnogurský ako minister spravodlivosti zlyhali. Začali sa hrať na veľkých politikov a zabudli, čo sľúbili. Časom si Dzurinda spomenul na Róberta iba vtedy, keď chcel vydierať Mečiara, lebo potreboval hlasy do parlamentu.“
Nádej na úspech nevidí, pokým budú v parlamente sedieť ľudia „bez chrbtovej kosti, svedomia a charakteru“. Aj tak jej žiadne rozhodnutie milovaného syna už nevráti. „Keď som o neho prišla, prosila som vyššiu moc, aby mi to umožnila. Nebolo mi to dopriate.“
Jedinej satisfakcie sa dočkala v roku 2012, keď slovenská vláda vyslovila poľutovanie nad neprijatím návrhu na vydanie ústavného zákona o zrušení niektorých rozhodnutí o amnestii. Remiášovým príbuzným sa ospravedlnila za to, že sa nevyšetrilo vážne podozrenie účasti štátnych orgánov na trestnej činnosti.