Pri pokuse utiecť z krajiny „svetlejších zajtrajškov“ vyvinuli nielen jej obyvatelia enormné úsilie a prejavili vysoký stupeň vynaliezavosti. Pri niektorých príbehoch zostáva tak trochu rozum stáť. No väčšinou boli výsledkom hlbokého zúfalstva a frustrácie zo života pod dohľadom štátostrany. Zo Slovenska sa najčastejšie utekalo cez pohraničnú oblasť pri Bratislave do Rakúska, ďalším exponovaným miestom (najmä ku koncu režimu) bolo územie pri meste Šahy. Odtiaľ sa utečenci cez Maďarsko snažili dostať do Rakúska a ďalej do západnej Európy. Okrem Čechov a Slovákov tvorili veľkú časť pokusov východní Nemci. Tí sa tiež často snažili využiť lesť a vydávali sa za západných Nemcov, pre ktorých boli priechody do „kapitalistického zahraničia“ otvorené.
Ostnatý drôt nás od „kapitalistického zahraničia“ oddeľoval desaťročia. Zátarasy v hraničnom pásme pri Devíne zmizli až 11. decembra 1989. Snímka: archív TASR/Pavel Neubauer
Po vode aj koľajniciach
„Jedným z často využívaných spôsobov bol úkryt v podvozku alebo v strope osobného či nákladného vlaku,“ vysvetľuje historik Ján Ondriaš. Keďže táto metóda bola príslušníkom pohraničnej stráže dobre známa, drvivá väčšina končila odhalením. Väčšie šance mali podľa Ondriaša tí, ktorí sa ukryli v nákladnom vlaku. Tie totiž (pokiaľ nebola poškodená plomba na vozni) až tak podrobne nekontrolovali. „Hrozilo však, že sa tam človek udusí, najmä ak bol vozeň hermeticky uzavretý.“ Ku kurióznym patrí príbeh Rumuna Birsama Vasileho, ktorý v septembri 1985 vyrazil na podvozku vlaku z Bukurešti. „Bývalý vlakvedúci cestoval úspešne sedem dní až do Bratislavy,“ hovorí Ján Ondriaš. No tu ho na priechode v Devínskej Novej Vsi našiel pohraničný pes.
Prečítajte si dobrodružné príbehy troch Slovákov, ktorí sa pokúsili z Československa utiecť. A tiež to, prečo nám vlastne súdruhovia nechceli dovoliť spoznať „kapitalistické zahraničie“.
Ďalšou vyhľadávanou cestou bola vodná trasa cez Dunaj. Pri jej prekonávaní sa mnoho ľudí utopilo, niektorých zastrelili vojaci. „Okrem vlastných síl ľudia využívali napríklad nafukovačky, niekoľkí si dokonca doniesli kompletný potápačský výstroj,“ vyratúva. Takmer tragicky sa skončil pokus Slovenky Emílie Moravskej, ktorá v roku 1985 chcela spolu s dvoma malými deťmi uniknúť na palube nákladnej lode smerujúcej do Juhoslávie. Konkrétne v takzvanom balastnom priestore, ktorý sa v prípade potreby zaplavil vodou a loď sa tak vyrovnala. „Mali smolu, pretože kapitána, ktorý ich tam ukryl, odvolali na inú loď,“ opisuje Ondriaš. A jeho nástupca nariadil kvôli nízkej hladine Dunaja priestor zaplaviť. Rodinu zachránila šťastná náhoda, keď ich búchanie a volanie o pomoc začul lodný kuchár.
Jedným z najčastejších pokusov o útek bol na podvozku nákladného alebo osobného vlaku. Snímka: Archív Ústavu pro studium totalitních režimů
Prekosil sa až do Rakúska
Najmä v 50. a 60. rokoch boli úteky živelné, neraz s použitím sily. Žiaľ, veľká časť z nich sa končila zranením. Vzorovým príkladom je príbeh troch mladíkov, ktorí ukradli nákladné auto so žeriavom a chceli ním preraziť hraničný priechod. „Na základe podobných predchádzajúcich pokusov vybavili priechody niekoľkostupňovou ochranou.“ Jej súčasťou bola napríklad aj železobetónová stena, na ktorej sa doslova rozbili aj spomínaní chlapci.
Kuriózny útek po zemi sa podaril Pavlovi Šurinovi z Lozorna. „Pohraničné oblasti tvorili aj polia a lúky, ktoré bolo treba z bezpečnostných dôvodov udržiavať. Teda kosiť, hrabať a podobne,“ vysvetľuje Ján Ondriaš. Dostať sa k takejto práci vyžadovalo odporúčanie od Štátnej bezpečnosti a miestneho národného výboru. „V Šurinovom prípade sa takpovediac sekli. Navyše, skupinu robotníkov, v ktorej bol, nikto nestrážil.“ Pohraničníci totiž predpokladali, že títo ľudia sú natoľko lojálni režimu, že to nie je potrebné. Šurina si pod zámienkou, že mu je zle od žalúdka, odskočil k najbližším kríkom. Keď ho začali hľadať, bol už „odskočený“ až za riekou Moravou.
Síce pomerne zriedkavé, no o to premyslenejšie bývali pokusy o útek „vzduchom“. K najkurióznejším a, žiaľ, najtragickejším, patrí príbeh rodiny Štefečekovcov zo Senice. Tí chceli zmiznúť na svojpomocne vyrobenom balóne. Naplnili ho zemným plynom, ktorým vykurovali miestny zimný štadión, kde pracoval otec rodiny. Let sa krátko po štarte skončil pádom, ktorý prežila len ich trojročná dcérka.