Milujú ich babičky aj vnučky. Pozreli sme sa, ako vyzerali legendárne slovenské kúpaliská pred rokmi a kde sa dá osviežiť aj dnes.
77 sezón: Košický „Štrand“ má dvojča v Amerike
Keď v roku 2003 nakrúcal Peter Kerekes dokumentárny film 66 sezón, Stará plaváreň ešte fungovala. Snímka: záber z filmu 66 sezón.
Košičania ho poznajú ako „Štrand“ či „céhačko“. Kúpalisko Červená hviezda alebo takzvanú Starú plaváreň však zviditeľnil najmä dokumentarista Peter Kerekes a jeho oceňovaný film 66 sezón. V ňom cez spomienky na svojho starého otca mapuje históriu nielen samotného kúpaliska, ale Košíc a ich obyvateľov ako takých. „Kúpalisko do toho vlastne prišlo náhodou, nebol to pôvodný zámer,“ spomína režisér. „Ten film som mohol urobiť o Poštovej ulici, kde tá rodina bývala, alebo o pivárni, kde bol môj starý otec riaditeľom, princíp filmu, že sa zoberie jedno miesto a urobí sa poctivý historický aj sociologický prierez, môže byť hocikde. No plaváreň bola niečo úplne intuitívne.“
Kúpalisko Červená hviezda odchovalo generácie Košičanov. Snímka: záber z filmu 66 sezón.
Momentálne pusté bazény by sa už na budúci rok mali opäť zaplniť. Snímka: kosice.estranky.sk
Vyvolávanie duchov
Svoje urobili rodinné väzby (obaja rodičia Petra Kerekesa tam kedysi súťažne plávali), no najmä atmosféra. „Kedysi tam chodila košická občianska smotánka, tí starí Košičania, čo sa v meste narodili a preskákali s ním všetky peripetie,“ vysvetľuje. Časť z nich podľa Kerekesa tvorili obyvatelia, ktorí mali kedysi bazény vo svojich vilách. „Ale keď im tie bazény zobrali, či už Benešovým dekrétom, alebo neskôr pri znárodnení, tak im ostala len plaváreň. A tento duch tam do istej miery zostal aj v 70. rokoch, keď som tam ja chodil ako dieťa. A toho ducha som sa snažil vo filme vyvolať.“
Medzičasom sa však z plavárne vytratil nielen duch, ale aj ľudia. Objekt od roku 2008 chátra, hoci ide o pamiatkovo chránené budovy. Mesto však plánuje jeho obnovu, posledné informácie hovoria, že by chcelo stihnúť už sezónu 2015. Funkcionalistická stavba z roku 1937 je dielom známeho košického architekta Ľudovíta Oelschlägera a staviteľa Huga Bárkányiho. Mimochodom, vedeli ste, že košická plaváreň má dvojičku v Spojených štátoch? „Bárkányi (?) totiž emigroval do USA a tam postavil rovnaké kúpalisko,“ prezrádza Peter Kerekes. Unikátnosť stavby potvrdzuje aj on. „Bolo to výborne vyriešené – detský bazén bol položený nižšie, a tak tam vôbec nefúkalo.“
Opera v bazéne
Na filmovanie má len tie najlepšie spomienky. „Brat môjho starého otca trénoval vodných pólistov, takže keď som povedal, že som od Samuelisov, mal som dvere otvorené. Bol som na kúpalisku také protekčné dieťa,“ smeje sa Kerekes. „Samozrejme, boli tam aj takí tí svalovci, maďarčina má na to krásny výraz ,izompacsirta‘ (izom v preklade sval a pacsirta slávik, pozn. redakcie), ktorí si potrebovali niečo dokazovať. Ale žiadne zásadné problémy sme nemali.“
Okrem filmu napísal spolu s hudobným skladateľom Markom Piačekom rovnomennú operu 66 sezón. Zámer inscenovať ju v areáli pôvodnej plavárne, žiaľ, nevyšiel. „Ale počas projektu Európskeho hlavného mesta kultúry sme ju vlani uviedli v novej Kunsthalle, ktorá bola pôvodne tiež plavárňou. Takže to bolo zaujímavé.“ Radi by ju však dostali aj na dosky kamenného divadla.
Kúpalisko s podobnou atmosférou vraj momentálne na Slovensku nepozná. Keď si chce však spraviť náladu, zamieri Peter Kerekes do Budapešti: „Buď do majestátnych Széchenyiho kúpeľov, kde je nádherne najmä na jeseň, keď je už nízke slnko. Alebo do maličkých kúpeľov Lukács.“ No dúfa, že raz sa život vráti aj do košického „céhačka“.
80 sezón: Piešťanská Eva dostane (staro)novú tvár
Jubilejnú 80. sezónu by malo kúpalisko Eva privítať už zrekonštruované. Nová podoba by sa od tej z minulého storočia (na snímke dole) nemala veľmi líšiť. Snímky: archív
Naozaj kúpaliskovou babičkou je známa plaváreň Eva v Piešťanoch. Tú v rokoch 1933 až 1934 vybudovala rodina Winterovcov, ktorá mala v prenájme tunajšie kúpele. Vtedy patrila medzi najmodernejšie v strednej Európe. Úctyhodný vek sa však podpísal aj na tejto funkcionalistickej stavbe. Kúpalisko niekoľkokrát rekonštruovali, jubilejnú 80. sezónu by malo otvoriť s už vynovenými vonkajšími bazénmi. Podľa informácií na stránke rekonštrukcia stále prebieha, je teda otázne, či a kedy sa tu Piešťanci či návštevníci budú môcť opäť ovlažiť.
Treba pripomenúť, že ide o termálne kúpalisko a zároveň kultúrnu pamiatku. Okrem vodných pólistov tu doslova vyrastala naša najúspešnejšia plavkyňa Martina Moravcová, ktorá kedysi trávili celé hodiny a dni práve na Eve. Dvojnásobná olympijská medailistka a sedemnásobná majsterka sveta pozná jej zákutia dopodrobna a nedá na „svoje“ kúpalisko dopustiť. Kúpalisko môžete spoznať aj v niektorých poviedkach spisovateľa Dušana Dušeka.
86 sezón: Bratislavské Lido prežilo bombardovanie, no nie revolúciu
Lido počas najväčšej slávy...
Hoci dnes si kúpanie v Dunaji mnohí Bratislavčania nevedia predstaviť, práve na jeho brehu vzniklo už v roku 1928 prvé verejné kúpalisko. Spočiatku to bol naozaj iba upravený štrkový breh na petržalskej strane oproti niekdajšiemu nákladnému prístavu. Kúpalo sa v malom drevenom bazéne, do ktorého cez bočné mreže pretekala riečna voda. V roku 1934 už bolo o poznanie vylepšené – pribudol ďalší väčší bazén a plátenné kabínky na prezliekanie. Hoci ho rok nato zničil požiar, podarilo sa ho obnoviť, bazény už boli betónové a nechýbali ležadlá, šmykľavka a dosky na skákanie. Dokonca tu boli aj sprchy.
... neskôr sa kúpavalo už len v Dunaji.
Ďalší úder dostalo po vypuknutí druhej svetovej vojny. Keďže Petržalka pripadla Nemecku, Bratislava o toto kúpalisko de facto prišla. Navyše Lido dostalo aj niekoľko zásahov počas veľkého bombardovania Bratislavy v júni 1944. Po vojne sa sem síce Bratislavčania vrátili, no nedočkalo sa obnovy. „V čase našej mladosti už len dožívalo. Voda v bazéne bola zo studne a vždy strašne ľadová,“ spomína spisovateľ Juraj Šebo. „Neskôr sa už bazén nenapúšťal vodou, bol prasknutý. Bývalo tu dosť komárov. Kúpavali sme sa v Dunaji, ktorý bol pomerne čistý. V prázdnom bazéne sme sa fotili s babami, hrali futbal alebo sa hralo na gitarách, bola tam výborná akustika.“
Dnes z neho nič nezostalo. Snímky: archív
K Lidu, no už len do Dunaja, sa chodievali miestni kúpať ešte v 80. rokoch minulého storočia. Napriek viacerým iniciatívam na jeho obnovu sa nič nezrealizovalo a areál postupne pustol. Dnes by ste pamiatku po ňom márne hľadali. Breh je zarastený a do vody by sa dnes vydali iba naozajstní odvážlivci.
75 sezón: Stálica na Tehelnom poli tromfla aj štadión
Tehelné pole ako obľúbený cieľ Bratislavčanov v roku 1959. Snímka: TASR/Štefan Petráš
Snímka: Anton Šmotlák
Dnes jedno z najznámejších bratislavských kúpalísk vzniklo vlastne vďaka vojne. Keď totiž Petržalka a s ňou aj Lido pripadlo nemeckej Tretej ríši, Bratislavčania prišli o možnosť sa kúpať. Tehelné pole začali stavať už v roku 1938 na pozemkoch, kde bol kedysi cintorín pre mestskú chudobu, dokončili ho o rok. Komplex kúpaliska navrhli architekti Ján Štefanec a Alojz Daríček, pôvodne s jedným bazénom. Rýchlo sa však rozvíjalo, v roku 1943 už malo tri bazény. Najväčší, okolo ktorého vybudovali betónové tribúny pre divákov, spĺňal olympijské parametre.
Od počiatkov sa „tehelko“ tešilo veľkej priazni. „Bolo to naše obľúbené letné sídlo. Bolo to pekné kúpalisko utopené v zeleni.“ To už citujeme spisovateľa Juraja Šeba z novopripravovanej knihy Tehelné pole, ktorá mapuje celý športový areál. „Tí, čo vedeli plávať, zdržiavali sa v osemmetrovke, ostatní sa zo šmykľavky spúšťali do bazéna, kde voda siahala len do takej výšky, že človek dosiahol nohami na dno. Frajeri sa zdržiavali zásadne pri bazéne s hlbokou vodou, pri ktorom bola aj trojposchodová veža. Tí najväčší machri skákali hlavičky z tretieho stupienka. Nebolo ich veľa. Mojím rekordom bolo prvé poschodie, aj to len paflek, niečo medzi hlavičkou a skokom na nohy.“
... a dnes. Snímka: archív
Do spomínaného športového areálu pribudli rovnomenný futbalový štadión a cyklistický ovál. Prvá klopená dráha na Slovensku, ktorá niesla meno legendárneho cyklistu Vlastimila Ružičku, sa pred pár rokmi premenila na parkovisko. Aj futbalový štadión, svojho času domovský stánok bratislavského Slovana, už roky čaká na prestavbu. No kúpalisko funguje bez väčších zmien dodnes.
54 sezón: Mičurín vymenil pionierov za Staromešťanov
Bazén pod bratislavským Slavínom pôvodne nebol otvorený pre verejnosť.
Príkladom znovuvzkrieseného kúpaliska je takzvaný Mičurín pod Slavínom v Bratislave. Malé kúpalisko vybudovali koncom 50. rokov minulého storočia a pôvodne nebolo určené verejnosti. Kúpali sa tu pionieri v tábore, ktorý bol v areáli naokolo. Jeho znovuobnoveniu pomohla aj občianska iniciatíva, ktorá žiadala, aby ho dnes mohla využívať verejnosť. Vynovené bazény sa podarilo otvoriť vlani v lete, Staromešťania sa na letné osvieženie môžu tešiť aj tento rok.
Tá si vynovené kúpalisko užíva od minulého roka. Snímky: archív Iuventy
77 sezón: Zelená žaba čaká na vzkriesenie
Termálne kúpalisko v čase najväčšej slávy.
Podľa mnohých je to jedno z najkrajších kúpalísk u nás. Zelenú žabu postavili na kopci nad Trenčianskymi Teplicami podľa návrhov brnianskeho architekta Bohuslava Fuchsa. Termálne kúpalisko je architektonickou pamiatkou aj vďaka zaujímavo riešenému bazénu, ktorého časť je vytesaná priamo do skaly. Bazén a priľahlé budovy sú pritom len malou časťou pôvodného, na tú dobu odvážneho návrhu, ktorý mal rozšíriť kúpeľné mesto smerom k južnému svahu Teplickej vrchoviny. Funkcionalistický areál si pred otvorením v roku 1937 prišiel pozrieť dokonca aj vtedajší československý prezident Edvard Beneš.
A dnes. Snímky: TASR, archív Trenčianskych Teplíc
Od roku 2000 však areál chátra. Z prevádzky ho vyradil prasknutý bazén a nutnosť celkovej rekonštrukcie. Problémom je, že odvtedy sa na konečnej podobe nevie dohodnúť potenciálny investor holding Synot a pamiatkari. Rekonštrukčné práce, ktoré sa mali začať už na jar, sú tak stále v nedohľadne. Podľa primátora Trenčianskych Teplíc Štefana Škultétyho prebiehajú rokovania na úrovni Pamiatkového úradu v Bratislave, kam podal investor podnet na preskúmanie rozhodnutie krajského pamiatkového úradu v Trenčíne. „Veríme, že nakoniec dôjde k dohode zainteresovaných strán, pretože ide o strategickú záležitosť vo verejnom záujme nielen mesta, ale celého regiónu.“ Kedy sa teda opäť na Zelenej žabe bude dať kúpať? Plán znel máj budúceho roka, teda nasledujúcu letnú sezónu. Či je tento termín reálny však ukáže až čas.
24 sezón: Sásovský bazén obsadili kačky
Dnešná časť Banskej Bystrice mala svojho času unikátne kúpalisko. Výdatné pramene nachádzajúce sa nad Sásovou a sústava potokov pretekajúcich jej chotárom vytvárali výborné podmienky pre pestovanie zeleniny, hlavne legendárnej sásovskej uhorky a už koncom 15.storočia zabezpečovali zásobovanie vodou obyvateľov Banskej Bystrici najstarším vodovodom mesta tzv. sásovským akvaduktom. Miestna mládež, vedomá si dostatku vodných zdrojov, od začiatku roku 1933 začala vážne uvažovať o vybudovaní kúpaliska. Obecná rada im vyhovela a pridelila im takzvané Močidlá. Na jar roku 1934 začali práce na vybudovanie bazénu, na ktorého stavbu sa mladí Sásovčania vyzbierali. Pomáhala celá dedina a množstvo ľudí pracujúcich na stavbe doslova napĺňalo najznámejší miestny slogan „Vás je ako Sásovänov“. A tak už 19. augusta 1934 za účasti celej dediny a hostí kúpalisko slávnostne otvorili. Po Banskej Bystrici a Ľubietovej sa v Sásovej otvorilo tretie kúpalisko v poradí v banskobystrickom okrese. Následne sa dobudovali v areáli šatne a dve volejbalové ihriská a nasledujúce roky až do roku 1950 patrili k zlatým časom na tomto kúpalisku. To však postupne pustlo a v roku 1958 v zanedbanom areáli miestne JRD postavilo hydinársku farmu. V bazéne chovali kačice. Poslednú ranu sásovskému kúpalisku zasadil verejný vodovod, ktorý viedol priamo cez bazén. Dnes je už na súkromnom pozemku v jeho časti tenisový dvorec a po obľúbenom kúpalisku zostalo len meno cesty Na Plaváreň.
Na doposiaľ nezverejnených archívnych fotografiách môžete vidieť sásovské kúpalisko v nejlepších časoch (hore) a ako „výbeh“ pre kačice miestneho JRD. Snímky: Archív DCS (Dokumentačné centrum Sásová )
150 sezón: Dubček v trenkách
Termálna voda a jej liečivé účinky boli v Santovke známe už dlho. „Inštitucionalizovaný“ ráz jej dal miestny statkár Karol Šomodi, ktorý v roku 1864 nechal nad prameňom postaviť kúpeľný dom vo švajčiarskom štýle a prezliekárne. Klasické kúpalisko sa v areáli budovalo v 60-tych rokoch minulého storočia. Jedným z naznámejších návštevníkov Santovky bol slovenský politik a vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček. Jeho skok z mostíka na dnes už legendárnej fotografii vyvolal v roku 1968 vo vtedajších sovietskych kruhov minimálne rovnaké pobúrenie ako jeho zmierlivá politika. Tam, kde sa kedysi kúpal hlavný predstaviteľ tzv. Pražskej jari, sa vy môžete dodnes.
Slávny skok Alexandra Dubčeka do bazéna v Santovke...
... a areál kúpaliska dnes. Snímky: archív