Do Prahy som sa vybrala po dlhom čase autobusom, s dostatočnou rezervou. No nestačila. „Ospravedlňujem sa pán Jakubisko, no nečakala som, že budem cestovať sedem hodín,“ hovorím hneď na úvod. „A ako ste šli? Pešo?“ so smiechom sa pýta a dodáva, že on chodí výhradne len vlakom. Boli sme v Lucerne a fotografovali sme ho v poobedňajšom decembrovom zhone plnom ľudí. V obľúbenom klobúku a so šálom na krku si ešte poopravil vlasy a pózoval ako veľký profesionál. Juraj Jakubisko v rozhovore pre HN magazín.
Vianoce sa už roky mnohým spájajú aj s vaším filmom Perinbaba. Evokuje po 30 rokoch sviatky aj vám?
Áno, pretože ich stále slávime tradične. Okrem narodenín sú len dva sviatky, keď sa rodina zíde spolu, a to sú práve Vianoce a Veľká noc. Keď sa to poruší, poruší sa chod rodiny, pretože zvyky prechádzajú na deti. Keby sme ich začali voziť k moru, nevedeli by, aké sú naše Vianoce. Aj preto som rád, že sa film Perinbaba stal vianočným, že vychoval veľa generácií a že na Slovensku Vianoce bez Perinbabky nie sú Vianoce.
Tiež ju sledujete každý rok v televízii?
Pre mňa je spomienkou na spolupracovníkov, ale najmä na tých, ktorí už nie sú medzi nami a spolupracovali so mnou na tomto filme. Spomínam na priateľa Petra Hapku, z ktorého skladateľského pera vyšla krásna hudba. Na architekta Kalinu, ktorý postavil dekoráciu s vodopádom a využil v ateliéroch na Kolibe odsávacie zariadenia. A tak rozfúkané perie sa znova cez ventilátory vracalo do ateliéru, takže nám snežilo po celý čas nakrúcania Spomínam si aj na Giuliettu (Masinu, predstaviteľka Perinbaby, pozn. red), ktorá mi ešte tri týždne po nakrúcaní žartovne volala z Ríma: Juraj, každý deň sa sprchujem, ale ešte aj dnes, som našla na intímnom mieste kúsok períčka...
Prečo je podľa vás Perinbaba stále aktuálna?
Dnes, v čase globalizácie, mnohí mladí kolegovia tvoriaci v trendoch racionálneho vyjadrenia zámeru často zabúdajú na príbeh, city a emócie. Ich filmy začínajú byť tiež globalizačné. Ja som zostal verný tradícii filmového umenia. Mojim cieľom bolo a navždy zostane to, aby sa divák stotožnil s filmovou postavou. S ňou sa bál, smial i plakal... Ak sa na ľudský príbeh vo filme pozeráte iba zvedavo, ako na zápolenie dvoch neznámych tímov, nemáte komu fandiť. A prepnete na iný kanál.
Teda všetky okolnosti vás nakoniec zlomili, aby ste urobili aj „dvojku?“
Na začiatku som netušil, že sa Perinbaba stane kultovou rozprávkou, myslel som, že ju stihne podobný osud ako mnohé ostatné rozprávky. Na začiatku zažiaria a po pár rokoch zhasnú. Je to veľké šťastie pre tvorcu, ak sa jeho film dostane medzi tie večné...
Množstvo listov so žiadosťou o pokračovanie prichádzalo po tom, čo už Giullieta Masina a Valeria Kaplanová, teda nesmrteľne nebeské bytosti Perinbaba a Zubatá, neboli na svete. Nevedel som si predstaviť, že by ich mal hrať niekto iný. Vedel som, iba že keď to robím, bude pre deti sklamaním, že neuvidia láskavú tvar Perinbabky, na ktorú si zvykli a ktorú si zamilovali.
Tak prečo práve teraz?
Nové technológie vo filme sa časom rozvinuli do nekonečných trikových možností. Takže môžem robiť zázraky ako moje rozprávkové postavy. Preto až teraz môžem urobiť niečo, čo doteraz okrem mňa nikto neurobil – dve nesmrteľné bytosti sa stanú opäť na chvíľu nesmrteľnými. V novej Perinbabe bude zo živých hercov hrať iba Alžbetka (Petra Kolevská-Vančíková, pozn. red.), matka môjho hrdinu Lukáša, ktorá svojho syna pošle do sveta skúsiť šťastie. Dej jeho putovania ku šťastiu a láske je úplne iný, ako u jeho otca Jakubka.
Druhý film však často býva horší ako prvý.
To je povera. Zažil som už filmy, keď druhý bol neporovnateľne lepší. Preto, napriek poverám, urobím všetko, aby druhý diel Perinbaby bol deťmi ešte milovanejší. Kedysi sme všetky triky museli robiť v kamere. Napríklad scéna, keď letí Alžbetka s Jakubkom na perine a vo vzduchu stretnú Principála Effu, sa točila reálne na kopci vo výške asi štyri metre. Principál bol zavesený pod žeriavom na vlasových oceľových nitkách. Pod ďalším žeriavom bola zavesená perina s hercami, na treťom bola kamera. Všetky žeriavy sa pohybovali a oko kamery verne zaznamenávalo lietanie tak, ako ste to videli vo filme. Musel som vytvoriť ilúziu zázraku priamo na mieste, iba prostriedkami, ktoré technicky ponúkala realita doby pred tridsiatimi rokmi.
Nebude vám tá zložitosť chýbať?
Ešte stále sa môžem k tomu vrátiť, keď technika zlyhá... (Smiech) Chcem však triky využiť rozumne. Nemám rád rozprávky typu Pecivála, ktorý sedí doma, nič nerobí a potom sa vyberie do sveta, kde všetkých mudrcov strčí do vrecka. Alebo, že ten, kto je bohatý, je zákonite hlúpy a zlý. Nie som ani proti hollywoodskym trikovým filmom, pokiaľ nejde iba o triky pre triky, lebo aj rozprávka sa má dotýkať určitej hodnovernosti, ako každý správny film. Mám rád rozprávky, ktoré podnecujú fantáziu mladého diváka, majú nápady a hlavne pointu. Bez toho je každý film nudný.
Nový HN magazín je každý piatok (najbližšie 31.12.) vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Dá sa povedať, že polovicu reklamy už máte vo vrecku.
Názov filmu ešte nie je reklamou, ktorá zaručí rekordnú návštevnosť. Tú môže zaručiť iba zodpovedný prístup tvorcu k neľahkej realizácii. A hlavne kvalita hotového diela. Ide skôr o očakávanie, moje a mojich spolupracovníkov, že znova pritiahneme do kina tri generácie, ktoré prvú Perinbabu videli.
V akom štádiu prípravy teda ste?
V týchto dňoch (začiatok decembra, pozn. red.) pracujeme na výbere exteriérov, na návrhoch kostýmov, masiek a stavieb putujúceho mestečka, ktorého domy unikajú nebezpečenstvu ako koráby na mori. Súčasne rozbiehame kasting a kamerové skúšky. Jediné čoho sa zatiaľ bojím je pes. (Smiech) Má to byť kamarát, rovnocenný partner Lukáša, niečo ako ľudská bytosť. Verím, že budem mať šťastie. Hľadám talentovaného psíka, akého nosím v predstavách. Neviete o nejakom? (Smiech)
Nemal by to byť pre vás problém, nie? Máte rád výzvy, ako ste už mnohokrát ukázali.
Výzvou pre každého filmára je pritiahnuť na slovenský film divákov. Problém je v tom, že máme na výrobu omnoho skromnejšie rozpočty, než ostatné európske tituly. A aj keď dávame do nich viac invencie, nemôžeme počítať s tým, že keď je to slovenský film, prídu do kina všetci Slováci. Hlavne keď pol hodinu na to beží na tom istom plátne americký film, kde sú peniaze do neho vložené vidieť.
Sme pri financiách, s ktorými sa roky trápite. Bathory spred piatich rokov stála okolo 11 miliónov eur, tiež chystaný epos o Svätoplukovi by mal stáť trikrát viac.
Je smutné, že sme sa dostali do štádia, kedy médiá riešia iba to, čo film stojí a nie jeho výsledok a kvalitu. Bathory získala mnoho ocenení na festivaloch za umeleckú a výtvarnú stránku a pri tom prišlo do kina pol milióna Slovákov a vyše milióna Čechov. Bolo ju vidieť a počuť aj vo svete... Do historickej témy Slovanov som sa pustili preto, že sme v Európskej únii a ani naši najbližší susedia nevedia nič o našej slávnej histórii. Pre ságu o vládcovi Veľkomoravskej ríše Svätoplukovi, napriek podpore zahraničných koproducentov, sme nenašli podporu od štátu, ani od ministerstva kultúry. V dnešnej dobe by som napríklad Tisícročnú včelu už nenatočil. Mám pocit, že dnešní politici, ktorí hovoria o národnostnom cítení a hrdosti, ju v skutočnosti nepodporujú. Štátne granty dnes dostávajú filmy, na ktoré príde tritisíc ľudí a skončia v televízii a nie ako skutočné kinematografické diela. Takže filmy, ktoré vznikajú s vysokou podporou Audiovizuálneho fondu, sú vlastne televízne filmy.
Čo teda vrátila Bathory vám?
V prvom rade vrátila Slovensku to, že po osemnástich rokoch sa začalo hovoriť o slovenskej kinematografii vo svete. A doma sa dvihli státisíce divákov a išli do kina na slovenský film. Je to pre mňa satisfakciou, že nežijem zbytočne. Že to, čo tvorím, ľudí zaujíma a že má zmysel tvoriť a viesť dialóg so svojím divákom. Tí, ktorí tvrdia opak, klamú alebo sú rovnako mŕtvi ako ich filmy. Umelec premýšľa o svete a svoje pocity a myšlienky odovzdáva svojmu okoliu. To je jeho jediné poslanie.
Podstatným argumentom však je, že ak by vám dali veľkú sumu, neostalo by už nič pre iných tvorcov.
Áno, ozvali sa aj také hlasy z médii, hoci sme žiadali fond o podporu vo výške, ktorú bežne priznávajú i začínajúcim tvorcom. K tomu šeptom dodávali: ´Jakubisko je smrteľne chorý, už nebude nikdy nič robiť...!´ Našťastie som z generácie, ktorá prežila vojnu, znesie toho viac než veľa. Kolega, poľský režisér Andrzej Wajda, práve dokončil celovečerný film vo veku osemdesiatdeväť rokov. (Smiech) I ja mám neľahké plány. Povedzme si, kto iný by urobil spomínaný Epos Slovanov? Uniesť tento balvan, na to je treba mnohoročná profesionálna skúsenosť.
Často to nie sú len skúsenosti, nemáte spomedzi slovenských režisérov aj najviac odvahy urobiť taký film?
Keď som ako mladý skončil FAMU, bol som rovnaký ako dnešní mladí filmári, ktorí tvrdia, že experimentujú. Ale objavujú iba to, čo už bolo objavené. Experiment v mojej dobe nebolo objavovať objavené, ale hľadať ďalšie možnosti a cesty filmového jazyka. Oslobodili sme kameru, začali sme s ňou pobehovať a poskakovať. A dnes? Musíte kameru naučiť premýšľať. Smutné je to, že dnes vám nestačí odvaha, skúsenosti a talent, ale iba peniaze. K tomu nepotrebujem tak veľa odvahy, ako veľa času a trpezlivosti. Nebyť mojej manželky a producentky Deany, ktorá neúnavne a tvrdohlavo hľadá prostriedky na uskutočnenie mojich vízií, bol by som bol tento boj o tvorbu vzdal už dávno pred Bathory. A tak verím, že uvidíte i novú Perinbabu.
Čím ale teraz žije Juraj Jakubisko okrem filmu?
Ani nedokážem všetko vymenovať. (Smiech) Učím filmovú réžiu na Filmovej akadémii, píšem scenáre a dokončujem druhý diel knihy Živé striebro, ocenenej literárnou cenou. Ide o sedemdielny autobiograficky román rozprávaný v prítomnom čase. Maľujem, vystavujem, venujem sa i tvorbe skla. Na poslednom sklárskom sympóziu v Novom Bore som na tému krídla vyrobil niekoľko svietnikov, váz a pre novú Perinbabu som vyfúkal magickú guľu.
Pred časom ste absolvovali ako najstarší človek v Európe transplantáciu srdca, púšťate sa do nových filmov s novým srdcom?
Pred transplantáciou som prešiel radom testov a vyšetrení, pri ktorých lekári zistili, že som úplne zdravý. Samozrejme, okrem srdca, v ktorom mi zlyhávala funkcia ľavej komory. Po operácii je pre pacienta najhoršie, ak telo neprijme nové srdce, lebo ho považuje za cudzí element. Tým, že žijem s dramatickou herečkou, moje telo si s novým srdcom hneď podalo ruku. A práve preto, že nový motor funguje dokonale, dúfam, že ešte urobím filmy, kde bude cítiť moje staré srdce.
Nemali ste to vždy ľahké, nechceli ste to tu niekedy všetko nechať a odísť?
Mal som príležitosť v deväťdesiatich rokoch minulého storočia zakotviť v Hollywoode. Mohol som emigrovať, ísť životom inou cestou. Som rád, že som sa vrátil domov, kde som nakrútil filmy ako Tisícročná včela, Sedím na konári či Nejasnú správu o konci sveta a Bathory, ktoré obehli celý svet.
Áno, zase veď nie každý môže napísať o svojom živote sedem kníh.
Ešte by som chcel nakrútiť tri filmy. Okrem Perinbaby spomínaný Epos Slovanov a Tretie pohlavie. A potom sa už iba venovať maľbe, sklu, písaniu a knižnej úprave nerealizovaných scenárov, ktorých je vyše dvadsať.
Keď vás tak človek počúva – asi by ste nevedeli, resp. nechceli urobiť len taký obyčajný, malý film, však?
Musím vám prezradiť malé tajomstvo. Neexistuje malý a veľký film, ale iba film dobrý a zlý. Za mojich mladých čias bolo málo filmov, ale mnoho divákov. Teraz je to naopak. (Smiech) Ono všetko obyčajné je neobyčajné, pretože základom každého umenia, nielen filmového, je krédo: ´naplň ma úžasom´. Mnohé hrane filmy sa tvária, že pravdivo odrážajú realitu, ale robia ju iba všednejšou, temnejšou a nezaujímavejšou. Chcelo by to novú Novú vlnu s názvom Nádej …I pre kinematografiu. (Smiech)
Mal som šťastie, že som žil v dobe, keď film nebol iba biznis, ale tvorba. Kedy moja generácia spoločne dvíhala latku kvality filmového jazyka. Nezáležalo nám na peniazoch, ale na myšlienke. Verím, že sa táto obyčaj vráti medzi filmárov tak, ako po Dedovi Mrázovi sa vrátil Mikuláš a tradičné Vianoce našich otcov. A že renesanciu slovenského filmu zažijem ešte i ja.