Jozef Kučerák, podpredseda vlády Slovenska v rokoch 1990 – 91
Prekvapilo ma, ako dobre poznala Slovensko
Jozef Kučerák s Margaret Thatcher. Snímka: archív Jozefa Kučeráka
Keď som na jeseň 1991, ako delegát vtedajšej ODÚ-VPN, pricestoval do Blackpoolu na konferenciu britskej Konzervatívnej strany, s prekvapením som konštatoval, že lady Thatcherová, aj keď už v tom čase iba bývalá premiérka a iba bývalá reprezentantka tejto strany, bola najviac obliehanou a aj najviac zaneprázdnenou osobou na konferencii. Napriek tomu si našla čas na individuálne rozhovory so zástupcami strán z postkomunistických krajín.
Priznám sa, že pred prijatím u nej som mal zmiešané pocity. Mal som sa stretnúť ja, človek z malej krajiny, necelé dva roky pôsobiaci vo verejnom živote, s osobnosťou, ktorá bola v popredí formovania domácej i svetovej politiky. Tá nervozita či napätie, však opadlo už pri vstupe do jednoducho zariadenej prijímacej miestnosti. Oproti mne nestála mediálne vytváraná prísna, strohá, odmeraná „železná lady“, ale dáma s jasnými očami a nenúteným, prívetivým úsmevom. Dáma so šarmom, eleganciou, uhladeným, zdvorilým správaním, ktorej vlastnosti zrejme boli aj prejavom jej úcty voči každému, s kým rokovala či besedovala. Bez ohľadu na to, či išlo o štátnika, politika, úradníka alebo náhodného občana.
Margaret Thatcherová ma prekvapila znalosťami o dianí v našej krajine. Poznala princípy ekonomickej transformácie i začínajúce pnutia v československej federácii. Jej informovanosť bola zrejme aj výsledkom komunikácie s Václavom Klausom a Jánom Čarnogurským. Zaujímala sa o situáciu, ku ktorej došlo po vytvorení Mečiarovho hnutia: či nebude ohrozený demokratický vývoj a či bude pokračovať na Slovensku ekonomická transformácia.
Z tohto stretnutia som si odniesol spoločnú fotografiu. Ja sám som si nedovolil požiadať o ňu. Videla však môj fotoaparát i moje rozpaky, kývla na svojho tajomníka, a tak mi zostala vzácna pamiatka. Fotografia s osobnosťou svetového dosahu, ktorá sa aktívne pričinila o pád komunistického režimu. S političkou, ktorú mnohí obdivovali za jej odvahu ozdraviť ekonomické a sociálne pomery v krajine i za cenu nepopulárnych opatrení a ktorú mnohí doslova nenávideli práve za tie nevyhnutné, krátkodobé obete. Jedni i druhí, tí sprava i tí zľava, sa však určite zhodnú v tom, že táto dáma bola stelesnením zásadovosti, cieľavedomosti, slušnosti a morálky v politike. Morálky, ktorej je v politike v našich končinách stále akosi poskromne.
Karl Schwarzenberg, minister zahraničných vecí ČR
Bola to očarujúca žena, veľa sme sa spolu nasmiali
Na prvé stretnutie s Margaret Thatcherovou mám dodnes silné spomienky. Bolo to v roku 1990 alebo 1991, najskôr sme sa spolu s Václavom Havlom stretli na politickom rokovaní na Pražskom hrade a potom sme išli na Olšanský cintorín, kde sú pochovaní letci, ktorí bojovali v druhej svetovej vojne na strane spojencov. Zhromaždili sa tam aj starí páni, leteckí veteráni, čo prežili, a z ktorých mnohí strávili roky v komunistickom väzení. A Margaret Thatcherová im tam odovzdala vyznamenanie, ktoré im bolo udelené ešte za totality, no pred pádom režimu si ho nemohli prevziať.
Bola to okúzľujúca žena, ktorej čaro bolo treba jednoducho zažiť. A zároveň jeden z najväčších štátnikov 20. storočia, ktorý úplne zmenil Veľkú Britániu. No najviac som si ju cenil za jej statočnosť. Ona sa totiž nepoddala žiadnym svojim protivníkom: Ani Sovietom, ani Argentíncom, bojovala aj proti Európskej únii.
A páčil sa mi na nej aj jej báječný, jemný, suchý anglický humor. Veľa sme sa spolu nasmiali.
Rastislav Mochnacký, prešovský architekt
Londýnčania na ňu reagovali ako na filmovú hviezdu
Rastislav Mochnacký (vľavo hore) s političkou, ktorá vzbudzovala rozruch aj roky potom, čo odišla z úradu. Snímka: archív Rastislava Mochnackého
Nikdy predtým a ani potom som nezažil, aby politik vzbudil u obyčajných ľudí toľko rozruchu a emócií, ako keď sa Margaret Thatcherová objavila v rámci volebnej kampane na jednom z londýnskych predmestí. Náhodne okoloidúci sa sácali, kričali, ako keby sa medzi nimi objavila hollywoodska hviezda. Zjavne to bol pre nich zážitok na celý život. A to v tom čase bola dlhoročná britská premiérka už desať rokov mimo úradu. Pred voľbami prišla podporiť svojho dobrého známeho a obdivovateľa Andrewa Rosindella, kandidáta na poslanca za Konzervatívnu stranu, na ktorého volebnej kampani som pracoval i ja. A hoci vo voľbách roku 2001 konzervatívci prehrali, Andrew Rosindell bol úspešný. Určite i vďaka Margaret Thatcher.
Zapôsobila aj na mňa najmä svojím spôsobom vyjadrovania, pestovaným imidžom a šarmom. Každé jej slovo malo váhu, každá veta pointu, v jej prejave ste nenašli jedinú frázu, jediné zbytočné slovo, pričom prejavu nikdy nechýbala správna gradácia. Radšej mlčala, akoby mala povedať čosi navyše, čo by nemala premyslené. A pritom nemala problém prihovoriť sa tak špičkovým politikom, ako aj dôchodcom, robotníkom, či ľuďom zo strednej triedy. Napokon, sama bola ako dcéra obchodníka s malou predajňou potravín jednou z nich.
No rešpekt vzbudzovala aj svojou ráznosťou a cieľavedomosťou. Sami sme ju pocítili na vlastnej koži v momente, keď sme sa mali ako členovia volebného tímu spoločne s ňou odfotiť. Bolo nás dosť a akosi sme sa okolo nej nevedeli zoradiť. Tak nás chytila za ramenná, popoťahovala sem a tam a urovnala tak, ako to potrebovala. Vedela si proste efektívne zorganizovať poriadok.