Nikdy som nebol nejakým veľkým fanúšikom spoločnosti Apple, vždy som však uznával, že táto firma si dáva záležať na svojich produktoch. Mnoho detailov je urobených tak precízne, že si človek povie: „Veď ako inak by to aj mohlo byť!“ Kniha o šéfdizajnérovi firmy Jonym Ivovi, ktorú som prekladal, poodhaľuje, koľko driny a úsilia sa v skutočnosti za touto jednoduchosťou skrýva. Pekne to ilustruje príklad, keď si Ive ešte ako študent vybral za predmet svojej koncoročnej práce dizajn telefónu (vtedy ešte domáceho). Tak veľmi mu záležalo na čo najdokonalejšom tvare, že v rámci prípravy vytvoril viac ako sto penových modelov produktu. Ostatní študenti ich spravidla robievali zopár...
Spomeňme si na naše školské roky, prácu, podnikanie, koľko z nášho potenciálu tomu venujeme? Robíme veci naplno, alebo len na pol plynu? V tomto ohľade kniha zdravo podrýva a motivuje. Poteším však aj všetkých „flákačov“, dozviete sa tiež o Ivových neúspešných dizajnoch (aj keď im nie je venovaný prílišný priestor) a aspoň trochu o slabých stránkach. Napríklad to, že má rád techno.
Celkovo však môžem povedať, že sa naozaj dobre prekladá kniha, ktorá zaujme aj prekladateľa a sám chce vedieť, ako bude príbeh pokračovať. Preto si myslím, že Geniálny dizajnér z Apple má prečo zaujať aj čitateľov.
Matej Duman, videoredaktor HN (prekladal knihu Jony Ive – Geniálny dizajnér z Apple)
Úryvok z knihy:
Kapitola 11
iPad
„Nepamätám si iný produkt, ktorý by založil úplne novú kategóriu a potom bol v takom krátkom čase redizajnovaný. Definuje ho displej. Nič od neho neodpútava pozornosť.“
Jony Ive
Zatiaľ čo Jonyho skupina tajne pracovala na iPade, Steve Jobs presviedčal verejnosť a médiá, že Apple neplánuje vyrobiť tablet. Verejne povedal, že „tablety môžu osloviť bohatých, ktorí už majú veľa iných počítačov a zariadení“. Bola to však len pretvárka. „Steve sa nikdy nevzdal túžby vyrobiť tablet,“ vyjadril sa Phil Schiller. V skutočnosti popri práci na iPhone Jonyho dizajnéri aktívne pracovali aj na tablete. Jobs len vyčkával na vhodný moment, v ktorom by tablet uviedol na trh.
Jedným z podnetov posunúť projekt dopredu bol príchod netbookov, čo bola kategória malých a lacných notebookov s nízkym výkonom, ktoré sa objavili v roku 2007. Rýchlo začali zväčšovať svoj podiel na predajoch notebookov a v roku 2009 tvorili dvadsať percent notebookového trhu. Apple sa však nikdy vážne nezamýšľal nad tým, že by sám nejaký netbook vyrábal. „Netbooky v ničom od ničoho nie sú lepšie,“ vyjadril sa v tom čase Steve Jobs, „sú to skrátka len lacné notebooky.“ Napriek tomu sa táto téma na stretnutí vedenia niekoľkokrát objavila.
V roku 2008, počas jedného z takýchto stretnutí, Jony navrhol, že tablety z jeho štúdia by mohli byť odpoveďou Applu na netbooky. Poukázal na to, že tablet je v princípe lacný notebook bez klávesnice. Jobsovi sa myšlienka zapáčila a dal Jonymu za úlohu premeniť prototypy na skutočné produkty.
Dôležitým momentom bolo, že za niekoľko málo rokov od uvedenia iPhonu na trh pokročili technológie výrazne dopredu. Prototyp tabletu 035 z roku 2004 bol zrazu veľký a nemotorný. Vďaka novým obrazovkám a batériám bolo zrejmé, že tablet môže byť ľahší a tenší. Jedným z dôvodov, prečo iPad nedostal zelenú skôr, bolo, že komponenty ako obrazovka a batéria ešte neboli na dostatočnej úrovni. Jeden bývalý člen vedenia Apple sa vyjadril: „Technológia tam ešte nedospela.“
Jony začal tým, že objednal dvadsať makiet v rôznych veľkostiach a uhlopriečkach obrazovky. Rozložil ich na jednom z prezentačných stolov v štúdiu, aby sa s nimi spolu s Jobsom mohli hrať. „Tak sme určili správnu veľkosť obrazovky,“ vyjadril sa Jony. Ten istý postup použili aj predtým pri určovaní správnej veľkosti Macu Mini a ďalších produktov.
„Steve a Jony obľubovali tento postup takmer pri všetkých produktoch,“ vyjadril sa bývalý inžinier z prevádzkovej skupiny. „Začali tým, že spravili viacero makiet v rôznych veľkostiach, aby prišli na to, čo chcú.“
Aj v tomto prípade sa však spomienky rôznych ľudí rozchádzajú. Podľa vtedajšieho člena vedenia Applu bola veľkosť obrazovky do veľkej miery ovplyvnená aj niečím oveľa jednoduchším: štandardným hárkom papiera. „Veľkosť tabletu korešpondovala s veľkosťou listu papiera,“ vysvetľuje. „Bol koncipovaný ako tablet veľkosti poznámkového bloku a podľa nás to bola správna veľkosť. Bol zameraný na vzdelávanie, školy a čítanie elektronických kníh.“ Ďalším faktorom bol hardvér, pretože iPad nemal vychádzať z iBooku, ale z iPodu Touch. Pomerne rýchlo bolo jasné, že iPad je vnímaný v podstate ako zväčšený iPod s dotykovou obrazovkou.
Hlavným Jonyho cieľom bolo spraviť zariadenie, ktoré by nepotrebovalo žiadne vysvetľovanie a jeho používanie by bolo úplne intuitívne. Podľa Stringera to malo byť „úchvatne jednoduché, nádherné zariadenie, ktoré naozaj chcete mať – a navyše je ľahké mu porozumieť. Zdvihnete ho, používate…, nič netreba vysvetľovať.“
Na vytvorenie niečoho „úchvatne jednoduchého“ je potrebné nesmierne množstvo času a kreatívnej energie.
Vyrobenie zariadenia
Jonyho dizajnérsky tím aj v prípade iPadu rozpracoval dva dizajnérske smery, ktoré sa nápadne podobali na tie, ktoré boli použité pri iPhone.
Prvý smer vychádzal z dizajnu Extrudo a bol postavený na dizajne pripomínajúcom iPod Mini so svojím prietlačne lisovaným hliníkovým telom. V tomto prípade však bol dizajn väčší a plochejší. Vedúcim dizajnérom bol Chris Stringer, ktorý pracoval aj na dizajne iPhonu Extrudo. Ako v prípade telefónu, aj iPad Extrudo bol vyrobený z jedného kusa prietlačne lisovaného frézovaného hliníka. Aj on využíval plastové viečka, pod ktorými boli umiestnené telefónne antény a Wi-Fi. V tomto prípade však ostré rohy príliš neprekážali, keďže nebol dôvod, aby si niekto pritláčal tablet k tvári.
Jonyho tím experimentoval s modelmi „rámik na obraz“, ktoré boli väčšie ako niektoré prototypy iPadu a na podopieranie využívali stojany (tie sa mali v budúcnosti objaviť najmä na konkurenčných tabletoch od Microsoftu a iných výrobcov). Tím myšlienku nijako nepretláčal, aj keď stojan sa objavil na magnetickom obale na iPad 2, ktorý sa dal poskladať do tvaru podstavca.
Dizajnéri však zistili, že Stringerov iPad Extrudo trpí tým istým obmedzením ako iPhone Extrudo: obrúčka odvádzala pozornosť od obrazovky. Jony to vyjadril takto: „Ako odstránime množstvo funkcií a tlačidiel, ktoré by odpútavali pozornosť od displeja?“ Opäť mal Jony v hlave predstavu ilúzie bezbrehého bazéna, pretože podľa neho bola obrazovka zo všetkého najdôležitejšia a nič nemalo rušiť zážitok z nej.
V medzičase Richard Howarth zúročil svoje skúsenosti s iPhonom Sandwich a vyrobil niekoľko prototypov „sendvičového“ iPadu. Tieto modely boli akýmisi štíhlejšími verziami prototypu 035. Boli vyrobené z lesklého bieleho plastu v tvare rámčeka a jasne sa ponášali na plastové MacBooky, ktoré Apple uviedol na trh začiatkom roku 2006, z čoho jasne vidieť, že boli do veľkej miery nadizajnované práve Howarthom. V tom čase bolo zariadenie – podobne ako plastový MacBook – pomerne veľké a robustné. Jonyho tím sa stále snažil doladiť umiestnenie obrazovky tak, aby obrúčka bola jednoduchá a nenápadná.
Keď proces postupoval, nové modely sa stenčovali a okraje sa stávali ostrejšími. Niektoré mali hliníkovú zadnú stranu, vo všeobecnosti sa však dizajnéri začali prikláňať k dizajnu Sandwich. Jobsa však stále trápila jedna vec: iPad stále nevyzeral tak, aby sa hodil na každodenné používanie.
Jony si tiež všimol tento problém. Zariadenie potrebovalo vodidlo, nejaký odkaz na to, že je priateľské a dá sa zdvihnúť jednou rukou. Ako obyčajne chcel Jony povzbudiť používateľov, aby ich zážitok zo zariadenia bol sprostredkovaný hmatom, aby sa ho dotkli, zdvihli ho a držali.
Logickým krokom sa teda zdalo dorobenie rúčok na zdvihnutie iPadu. Tím začal v tejto oblasti experimentovať. Jeden z neskorších prototypov obsahoval pár plastových rúčok, vďaka čomu zariadenie vyzeralo ako obzvlášť škaredá jedálenská tácka. Keď sa tím presvedčil, že pridanie rúčok zjavne nie je tým správnym smerom, začal sa zamýšľať nad zaoblením rohov na zadnej strane, čím by vznikol priestor na vsunutie prstov popod obrazovku.
Súčasne s dokončovaním dizajnu iPadu ukončoval Jonyho tím aj prácu na druhej generácii iPhonu. Telefón dostal označenie iPhone 3G, čím sa mala zvýrazniť kompatibilita s novými 3G mobilnými sieťami, a vo verzii z roku 2008 bol pôvodný hliníkový zadný kryt nahradený tvrdým plastom z polykarbonátu. Neprekvapí, že obidva súbežne vyvíjané projekty mali mnohé prvky spoločné a iPad taktiež dostal polykarbonátový zadný kryt, čierne a biele sfarbenie a oceľovú obrúčku, ktorá spájala zadnú stranu s obrazovkou.
Len čo však vznikla dohoda týkajúca sa dizajnu, výrobné problémy prinútili Jonyho prehodnotiť toto rozhodnutie.
Plastový zadný kryt iPhonu 3G vyzerá jednoducho, bolo však nesmierne ťažké vyrobiť ho. Jony a jeho tím chceli podobný kryt použiť aj na iPad (vyrobený bol zo silnej zmesi polykarbonátu a akrylonitrilbutadiénstyrénu), ukázalo sa však, že je veľmi ťažké vyrobiť ho vo veľkosti iPadu, pretože kryt sa po vybratí z formy zmenšil a zdeformoval. Aby sa zabránilo zmršťovaniu okrajov, výlisok sa urobil o niečo väčší a následne bol obrábaním zmenšený na požadovanú veľkosť.
Dokonca aj po vylisovaní musel byť kryt preleštený, aby sa odstránili čiary, ktoré na výlisku ostali po forme, následne nafarbený a opäť obrábaný, aby sa zabránilo zmenšeniu otvorov v dôsledku nánosu farby. Do výrobného procesu bolo pridaných niekoľko krokov ako premaľovanie otvorov a ich následné obrábanie pred nasadením tlačidiel, mriežky reproduktora a logo Apple v zadnej časti. Použitie plastu skrátka celý proces skomplikovalo. „Pri výrobnom procese musíte zvoliť správny postup, pretože ak kryt najprv opracujete a potom nafarbíte, chemické zloženie farby uvoľní napätie v plaste a kaz sa prenesie aj do tých častí, ktoré ste už opracovali,“ hovorí Satzger. „Je jednoduchšie použiť hliník namiesto plastu.“
Tím sa vrátil k rysovacej doske a vytvoril hliníkový zadný kryt. Dizajnéri už materiál poznali, keďže ho predtým použili aj v iných produktoch. Nový hliníkový kryt nebol zaoblený natoľko, ako by si Jony predstavoval. Aby zariadenie získalo na pevnosti, dizajnéri museli vytvoriť bočnú stenu, ktorá mu síce na jednej strane dodávala silu, na druhej ho však oproti predchádzajúcej plastovej verzii spravila hrubším a masívnejším.
Keď skončili, ostali ohromení jeho úplným minimalizmom. „Toľko vecí sme vyskúšali,“ spomína Chris Stringer, „ale na konci sme zistili, že musí byť sám sebou. Nemôže byť našou kópiou. Chceli sme jedinečný tvar…, veľmi anonymný objekt, ktorý by vôbec nevyužíval tvary spotrebnej elektroniky.“
iPad, ktorý vytvorili, sa nepodobal na žiadne iné zariadenie. Stringer sa vyjadril: „Mali ste z neho dojem, že ide o úplne nový predmet.“