Rozprávali sme sa 23. novembra, v deň, keď oznámil, že na trati do Košíc končia. Pri rozhovore pôsobil uvoľnene a nad vecou. Akoby bol celý svet gombička. Vraj pocit strachu nepozná, napriek tomu v biznise neriskuje a ide na istotu. Nakoniec, sám priznal, že je stratég a vo veciach má jasno. V pracovných i podnikateľských. Aj keď úspech mu priniesli žlté autobusy, budúcnosť vidí vo vlakoch. Podnikateľ, bojovník proti korupcii, potomok zbojníka a v očiach politikov neriadená strela. Radim Jančura poskytol rozhovor pre HN magazín, ktorý vyšiel minulý piatok. Dnes vám ho ponúkame v celom znení.
Máte rád problémy?
V podstate áno. Ja tomu však hovorím skôr prekážky. A prekážky k podnikaniu patria. Treba ich prekonať, respektíve zdolať, a to v konečnom dôsledku človeka posilní. Takže problémy možno mám aj rád, ale určite ich nechcem vyhľadávať.
Pýtam sa preto, že celý váš biznis príbeh je spojený s problémami. Keď sa pozrieme na ten prvý výraznejší na trati Praha – Liberec, mám pocit, že vám výrazne pomohol.
Ja stále hovorím, že najlepšie, čo vás môže pri podnikaní stretnúť, je to, že narazíte na blbca. Myslel som si, že sa vám to môže stáť jedenkrát za život, ale teraz na Slovensku mám pocit, že sa to môže aj opakovať. V Liberci nás konkurent nechcel pustiť na stanicu. Vtedy sme síce už mali žlté autobusy, ale nikto o nás nevedel, mediálne sme neexistovali. Zhodou okolností som tam v tom čase bol a poskytol prvý mediálny výstup v živote. A prvýkrát som bol hrdinom dňa. Za to som mohol ďakovať tomu, že som stretol „blbečka“.
Tá pozornosť vám asi zachutila, keďže ste sa stali obľúbencom médií.
Áno, médiá si ma po tomto incidente začali všímať. Začal som byť akýmsi bojovníkom proti molochom, postkomunistickým štruktúram. Dlhé roky som mediálne obľúbený.
Ak sa pozrieme na vaše vystúpenia práve v médiách, vychádza z toho, že ste buď konfliktný typ alebo geniálny mediálny stratég.
To nie. Určite nie som žiadny stratég. Keď sa rozhodnem niekam ísť a vidím prekážku, tak ju buď hneď vyriešim, alebo keď je organizovaná a veľká, tak o nej dám vedieť verejne. V Liberci to bol ten druhý prípad, podobne to bolo aj na Slovensku pri neudelení licencie na linku Bratislava – Nitra. Tú stále nemáme doriešenú a museli sme ju žiadať v Banskej Bystrici. Práve tam sme totiž našli človeka, ktorý nie je súčasťou systému. Tak sme dostali licenciu od banskobystrického župana Mariana Kotlebu.
V tomto prípade ste si účty vybavovali aj bilbordami, kde ste županov obviňovali z klientelizmu.
Tým ľuďom, ktorí nám skomplikovali život, sme to chceli nechať vyžrať. Najskôr som si myslel, že sa nám žiadne bilbordy nepodarí zaplatiť. Mali sme obavy, či nám to spoločnosti, ktoré prevádzkujú bilbordy, dovolia zverejniť. Nakoniec to uverejnili. Bola to pre mňa dobrá správa, keďže sme zistili, že nie všetci na Slovensku sú ustráchaní. Aj vďaka tomu sme sa dostali do médií. V tomto prípade by som však bol rád, keby som to riešiť nemusel a veci by šli hladko.
Ale nestratilo by sa potom to čaro? Vždy proti vám totiž stojí nejaký nepriateľ. Najprv SBS v Liberci, potom České dráhy, slovenskí župani, najnovšie minister dopravy Ján Počiatek.
Keby to šlo samo, tak by sme tých liniek mali dnes viac. Naši konkurenti na linke Bratislava – Nitra stále veria, že z nej odídeme. Nám sa však darí a neplánujeme to. Samozrejme, keď niekto príde, niekto musí aj odísť. Zatiaľ sa to však nestalo, z čoho usudzujem, že sú a budú tlaky na to, aby sa trasa riešila politicky.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Ale nebyť toho konfliktu, tak by ste nemali kampaň zadarmo...
... a možno by sme tu spolu nesedeli.
Takže nebola tá kampaň náhodou dopredu vymyslená?
Určite nie. Áno, som stratég, ale rozmýšľam až vtedy, keď sa niečo stane. Ale aby som dopredu takéto niečo plánoval, to určite nie. Prekážky a problémy si dopredu nevymýšľam.
Ale viete v nich dobre plávať.
To, čo robíme, je vždy vo verejnom záujme. Cestovné v autobusoch a vlakoch je na Slovensku asi o 30 percent vyššie, ako by malo byť. Chýba vám tu konkurencia. Všetko sa to zakorenilo už v čase privatizácie, keď si spoločnosti rozdelili trh. Mám podozrenie, že medzi spoločnosťami a županmi sú nadštandardné vzťahy, ktoré nepodporujú konkurenčné tlaky. Vytvoril sa tak akýsi monopol v každom kraji. Jednoducho tu neexistuje tlak na ceny.
Môžeme to potom povedať tak, že ste svoj biznis založili na problémoch, ktoré trápia spoločnosť?
Tu musím povedať jeden príbeh. Aj keď to nie je dokázané, ale u nás sa traduje, že môj pra-pra-pradedo pomáhal zbojníkom. A cítim, že kus zbojníckej krvi je aj vo mne. Ja som nikdy neuznával autority, dokonca ani v škole. A ničoho sa nebojím. Vo chvíli, keď príde problém a cítim, že je vo verejnom záujme, tak som veľmi silný a nezastaviteľný buldozér. V tom okamihu sa nebojím nikoho. Jednoducho si nepripúšťam prehru a problémy riešim radikálne.
Naozaj sa ničoho nebojíte?
Nie. Ste prvý, ktorému to poviem. A tu pôjde o život. Pripravujem proti najväčšiemu zločincovi v Česku Martinovi Romanovi (bývalý generálny riaditeľ ČEZ-u, pozn. red.) veľkú kampaň. Idem do nebezpečnej akcie, ale nemôžem k tomu viac povedať.
Prečo to všetko vlastne robíte?
Ja som srdcom viac v Česku, ale veľmi rád by som rozšíril svoje aktivity aj u vás, keďže mám chalupu s výhľadom na Slovensko. Osobne považujem Malú Fatru za najkrajšie malé veľhory, lebo sa po ich hrebeňoch dá aj chodiť. K Slovensku mám blízko a Slovákov mám rád. V okamihu, keď sa tu objavili problémy s politikmi, som sa rozhodol, že ich budem riešiť. Začal som sa tu teda angažovať v prospech dobrej veci.
Spomínali ste, že ste mali predka zbojníka, ten bojoval možno aj za lepší život. Za čo bojujete vy?
Firma, ktorú som založil ako študent – Student Agency by určite uživila aj tisíc Jančurov. Mne vôbec nejde o peniaze. Mám čo jesť, služobné auto, notebook, v podstate mi nič nechýba. Som však strašne háklivý na akúkoľvek formu nespravodlivosti. Európske právo hovorí, že všetko by malo byť transprarentné, nediskriminačné a malo by zachovávať rovný prístup. Keď toto všetko nie je, tak sa automaticky kradne a vzniká korupcia. Ja podporujem v Česku protikorupčné organizácie vrátane tých, ktoré podporujú hnutie Rekonštrukcia štátu. Odhaľovanie korupcie ma motivuje a dáva mi energiu.
Ako sa pozeráte cez optiku biznisu na Slovensko?
Najmä železnica je u vás veľmi nespravodlivá. Všetko ostatné je vlastne liberalizované. Napríklad telefonovanie je takmer zadarmo.
Aj zdravotníctvo je vo veľmi zlom stave.
Tam je problém, že doň smeruje veľmi málo peňazí. Slovensko je nízkonákladová krajina, je až neuveriteľné, že to tu takto funguje. Sú tu v podstate dva štáty – Bratislava a zvyšok Slovenska. Ten zvyšok žije vlastne nízkonákladovo. Ale v pohode. Majú klapky na očiach a ušiach, nezaujímajú sa o politiku a žijú svoj život. Mám pocit, že len prežívajú. A vidno to aj na nemocniciach. Za posledných dvadsaťpäť rokov sa tu v tomto smere veľa nezmenilo, v Česku je to lepšie.
Vy ste mali niekedy v živote šéfa?
Môj životopis je v podstate veľmi jednoduchý. Je tam materská, základná a vysoká škola a Student Agency.
Vedeli by ste nad sebou vôbec niekoho zniesť?
Tým, že nestrpím autority, tak by som žiadneho takého Jančuru nad sebou nezniesol. Ja som individualista, čo je dobré v boji, ale nie som veľmi tímový hráč, ktorý vie viesť ľudí. To za mňa robia manažéri, ktorí motivujú a chvália zamestnancov.
Vy neviete pochváliť ľudí?
Učím sa to. Ale ide mi to ťažko cez zuby.
Dokážete byť vôbec s niečím spokojný?
Je to ako v bežnom živote. Aj keď sa vám niečo podarí, pocit spokojnosti a šťastia trvá len pár hodín a človek má potrebu riešiť niečo nové. Podobne je to aj pri nešťastí. Keď je nejaký problém, tak idem večer na pivo a riešim ho. Ľudia sa v podstate delia na úspešných a neúspešných predovšetkým tak, ako vedia svoje problémy identifikovať. Každý problém je akási forma strachu, treba ten strach vyriešiť.
Keď sa ničoho nebojíte, tak riskujete?
Nebojím sa autorít, nikoho. Ale v biznise som opatrný. Keď sa rozhodnem do niečoho ísť, musím byť presvedčený, že to vyjde. O tom som bol presvedčený aj pri otváraní linky Bratislava – Košice. Teraz však už nie som.
Ale neverím, že tu linku zatvoríte.
Čoskoro sa tak stane. Vo chvíli, keď nevidím svetlo na konci tunela, musím to zabaliť. Problém je minister dopravy Ján Počiatek.
Medzitým sa situácia zmenila, čítajte TU: RegioJet vyhral. Štát ruší IC vlaky na kľúčovej trati
Ale po voľbách sa minister dopravy môže vymeniť.
Nič tomu nenasvedčuje. Smeru už klesali preferencie, prišla však utečenecká kríza a karta sa obrátila. Priestor v médiách má najmä jedna strana a tá si z toho urobila one man show. Je to nefér, keďže migrantov tu nikto nechce, názor majú takmer všetci rovnaký a strana sa tak pohodlne vezie na vlne, ktorá Česku i Slovensku prináša v Európe zlé meno. Môj kamarát z Rakúska mi hovorí, že sme blázni. Mne je to potom trápne.
Dá sa teda povedať, že máte podnikanie v krvi?
Tak to neviem. Snažím sa chodiť na prednášky pre študentov a motivujem ich k tomu, aby podnikali, lebo len tak môžu zmeniť krajinu. Budúcnosť nie je vo veľkých korporáciách, ale v malých podnikoch. My sme tiež v podstate už moloch, ale snažím sa vo firme udržať toho ducha malého podnikateľa.
Je niečo v biznise, čo sa vám nepodarilo?
Asi nie. Neľutujem nič. Istú chybu som spravil pri taxislužbe v Prahe, kde som naberal zamestnancov namiesto živnostníkov, ale to som už vyriešil.
Pamätáte si výročia?
Viem to, že som svoju firmu založil počas štvrtého ročníka na vysokej škole. Ale my sme nízkonákladová firma, takže tie výročia nesledujeme.
Pýtam sa to preto, že pred desiatimi rokmi ste sa stali podnikateľom roka v Česku.
To bolo len vďaka tomu, že sme si vybojovali linku na Liberec. Zrazu tu bol podnikateľ, ktorého bolo vidieť. Je to nádherná skúsenosť.
Keď sa pozrieme na váš biznis model, tak je v podstate jednoduchý. Niekde prídete, podleziete ceny, zvýšite štandard a žnete úspechy. Mýlim sa?
Tak áno. Konkurencia však hovorí, že prídeme, znížime ceny, zlikvidujeme konkurenciu a zdražieme. To nie je pravda. Najčastejšie kopírujeme ceny konkurencie. Ale na prechodnú cenu výrazne znížime predaj lístkov cez internet. Keď totiž máme napríklad 63-miestny autobus, dopredu musíme mať predanú aspoň polovicu sedadiel. Človek si tak môže lístok jednoducho kúpiť, ale aj stornovať. Na všetkých linkách sme tak dlhodobo lacnejší ako konkurencia. Napríklad v Česku máme prevahu takmer na všetkých linkách. Mohli by sme s cenami robiť čokoľvek, ale nerobíme. Ide o princíp férovosti. Cestujúci je pre mňa dôležitejší ako peniaze.
Ale ceny každoročne zvyšujete.
Áno, upravujeme ich o mieru inflácie. My máme na diaľkových linkách desať miliónov cestujúcich. Ak by sme zvýšili cenu jedného lístka o desať korún (necelých 0,40 centa, pozn. redakcie), nikto si to nevšimne a my máme vyšší zisk o sto miliónov českých korún. Ale to neurobíme. A konkurencia je pre nás dôležitá, lebo ľudia si potom nevážia to, čo dostávajú. Ja mám dnes najmenej rád linku do Liberca, ktorá nás v podstate preslávila. Operujeme na nej totiž sami. Veľmi rád by som privítal konkurenta, nechali by sme ho žiť a prepravovať lacnejšie. V podstate sme na tej linke monopolista, vlastne niekto, proti komu bojujem. V praxi to potom vyzerá tak, že jazdíme za menej peňazí ako pred desiatimi rokmi.
Takže vy k životu potrebujete konkurenta.
Ale len preto, aby si ľudia vážili a porovnávali. Aby boli radi, že sa do nášho autobusu vôbec dostali.
Spoznávajú vás ľudia, keď chodíte po ulici?
Áno
A aké to je?
Je to super. Ja som zo života unavený, najmä tými bojmi, ktoré musím zvádzať.
Ale vy si tie boje sám vytvárate.
To áno, ale keby som ich neviedol, tak by som sa zastavil. Doteraz by sme nejazdili do Liberca. Občas jednoducho musíte ukázať ramená.
V českých médiách ste zverejnili svoje telefónne číslo. Volávajú vám bežní ľudia?
Áno. Aj keď nestihnem prijať hovor, tak všetkým volám naspäť. Výnimkou sú utajené čísla, tie neberiem. To mi príde nefér.
Nemali ste ponuku na predaj firmy.
Bolo to strašne dávno, pred asi ôsmimi rokmi. To mi volal niekto z Penty. Ale odmietol som. Existovali rôzne mýty o tom, ako prišli finančníci do podniku a neskôr ho úplne prevzali. Toho som sa bál. Pre akúkoľvek firmu je dôležité, aby ju riadil jeden majiteľ. Nemusím si totiž pýtať od nikoho súhlas. Z hľadiska rozhodovania je to ok, je to moja voľba, ale aj riziko. Určite by som však vo firme nechcel mať žralokov, ktorí by ju mohli zjesť.
Ak by prišla seriózna ponuka od seriózneho investora?
Nie.
A nebolo by jednoduchšie firmu predať a užívať si peniaze?
Áno, ale ja si ich užívam aj teraz. Dostávam plat, ktorý môžem aj zverejniť. Mesačne dostávam 160-tisíc českých korún, teda necelých šesťtisíc eur.
Ten sa vám akosi nemení, pred pár rokmi bol totiž rovnaký.
Áno. Platy mojich manažérov sa zvyšujú, ale môj nie. Je to asi 120-tisíc českých korún čistého (približne 4 400 eur, pozn. red.). Plus mám služobnú audinu a všetko, čo mi chýba.
Takže ste šťastný?
Áno.
Určite máte dlhodobé vízie na niekoľko rokov.
Ja tam vidím len vlaky. Už nechcem žiadne iné projekty, len vlaky. Preto chcem, aby sa v Česku a na Slovensku robili len otvorené súťaže. Keď sa budú konať, tak sa ušetrí na dotáciách aj tridsať percent.
Máte 43 rokov, ja neverím, že chcete zostať už len pri vlakoch.
Chcem sa ozaj venovať len tým projektom, ktoré aktuálne mám.
Nehrozí, že o pár rokov budú nad našimi hlavami lietať žlté lietadlá?
Tam vidím jeden problém. Bariéry vstupu do leteckého biznisu sú takmer nulové. Vo chvíli, keď sa rozhodnem, že budem mať desať boeingov, tak ich tam zajtra mám. Na svete lietajú tisícky lietadiel a stovky z nich sú na predaj. Či už s posádkou, alebo bez nej. Problém je, že rovnakú možnosť má množstvo ľudí. Keď sa teda nejaký bohatý blázon rozhodne, že si založí aerolinky, tak ich zajtra má a môže lietať.
Nie je to pre vás výzva?
Práve preto nie. Keďže tam nie sú bariéry, ja to považujem za samovraždu. Je to jednoduchá cesta, ako prísť o všetko. Podobne ako keď si kúpite futbalové mužstvo.
A čo iný typ dopravy?
Nie. Železnica je projekt na niekoľko životov dopredu. Mám víziu, aby železnice boli farebné, aby neboli len žlté, ale otvorili sa aj ďalším spoločnostiam.
Na jednej strane tu rozprávate o rozvoji železnice ako o projekte, ktorému sa chcete venovať, a na strane druhej ohlasujete koniec linky na trati Bratislava – Košice. (Viac TU)
Dôvod, prečo sa ruší, sa volá Počiatek.
A vy s ním nekomunikujete?
Ja som mu ráno poslal esemesku, aby som mu ukázal čísla za pondelok. Napísal som mu, že v daný deň máme predaných 1 130 sedačiek, čo je 188 sedačiek na spoj, štátne IC-čká predali 104 sedačiek, čo je 26 sedačiek na spoj. Chcel som poukázať na ten nepomer medzi nami a štátnym konkurentom.
Odpísal vám niečo?
Nie. Čo má povedať? My chceme len odpoveď, čo chce urobiť so stratovými vlakmi. Keď zostanú, tak definitívne odchádzame.
Ale to by bol útek z boja. To nie je vo vašej povahe.
(úsmev)
Vy ste vlastne v živote nič nevzdali.
Ale tu sa môžem rozhodnúť vzdať. Každá prekážka sa dá prekonať. Hlavný problém je, že väčšina cestujúcich vo vlakoch jazdí zadarmo. Napríklad študentom dávame 50-percentnú zľavu na cestovné a napriek tomu nám z celkového počtu tvoria len tri percentá. A ich číslo mohlo byť na úrovni štyridsať percent. Dokážem poraziť každého, ale nemôžem poraziť niekoho, kto jazdí za nula eur. Viem dať o 30 percent nižšiu cenu, ale nie pri cestovaní zadarmo. A to je problém. Ak by neprišli zľavy od Fica, tak je to všetko v poriadku.
Spomínali ste plány so žltými autobusmi. Aká je ich budúcnosť na Slovensku?
Tých liniek by mohlo byť oveľa viac. Teraz sme spojili Viedeň s Bratislavou. Teraz bola pri oboch dopravcoch jednotná cena – sedem eur, my garantujeme jednu cestu najviac za štyri eurá. Pre nás je sedem eur zločinecká cena. To môžu ísť ľudia pomaly taxíkom.
Na čo míňate najviac peňazí?
Asi na pivo a dobré jedlo.
Váš nesplnený podnikateľský sen?
Asi žiadny.
A súkromný?
Teraz sa rozvádzam, tak asi nájsť partnerku, s ktorou si založím rodinu.
Ale to musíte mať ťažké, keď ste individualista a neznášate autority.
Vtedy to riešim tak ako všetci chlapi a poviem „nech je aj po tvojom“.
Takže to je jediná oblasť, kde sa aj podvolíte.
Určite. Tam volím cestu najmenšieho odporu.
Spomínali ste to, že máte rád Slovensko, tak by to mohla byť aj Slovenka.
Prečo nie.
Sú Slovenky krajšie ako Češky?
(chvíľa premýšľania) Určite sú krajšie. Slovenku beriem, keď vám tu nejaká zostala, tak sem s ňou.
Priority máte v súkromnom živote jasne určené.
Som unavený, ale chcem pracovať, lebo vo chvíli, keď príde chlap o prácu, stane sa alkoholikom a umrie.
Spomínali ste, že si chcete ešte založiť rodinu.
Môj plán bol kedysi desať detí, ale to už asi nestihnem. Mám jedno „outsorcované“ s bývalou priateľkou. Mám však v pláne ísť na materskú dovolenku.
Nechce sa mi veriť, že by ste na nej vydržali.
Taká polomaterská. Ja by som sa na polrok stiahol do ústrania a šiel so ženou na materskú. Keď som mal prvé dieťa, tak som veľa pracoval, a mám pocit, že som niečo stratil. Teraz sa to snažím dohnať a podľa mňa je dobré, keď si tým človek prejde od začiatku. Chcel by som ísť na materskú, ale len spolu so ženou.
Kto je Radim Jančura
Mal to šťastie, že za celý svoj život nemusel znášať vrtochy šéfa. Svoju firmu Student Agency totiž založil už na vysokej škole. Začínal ako sprostredkovateľ práce, neskôr k tomu pripojil aj dopravu, keď na cesty uviedol žlté autobusy. V Česku vybudoval najväčšieho predajcu leteniek, pracovných pobytov i autobusového dopravcu. V roku 2008 rozbehol aj projekt RegioJet, železničného dopravcu, ktorý pôsobí aj na Slovensku. Má 43 rokov a práve sa rozvádza.