StoryEditor

Pešo a bez jedla. Aj tak vyzerá cesta za novým životom na Slovensku

16.01.2015, 23:00
Boli sme v pobytovom tábore v Rohovciach, kde na udelenie azylu čakajú utečenci z celého sveta. Dostane ho však málokto.

„Cesta sem mi trvala tri mesiace. Niekedy sme šli autami, niekedy pešo. Pred príchodom na Slovensko sme kráčali päť dní bez jedla, vody a takmer bez spánku.“ Podobnými slovami, ako začína svoje rozprávanie Goswami, sa začínajú príbehy desiatky ďalších utečencov, ktorí sa v posledných mesiacoch ocitli na Slovensku. Keď mladík minulý rok opúšťal svoj rodný Bangladéš, nemal ešte ani osemnásť. „Najprv sme išli do Indie a odtiaľ nás agent mal dostať do Európy,“ pokračuje tichým hlasom. Agentom rozumejte prevádzača (ktorý skupinu, mimochodom, niekoľko dní predtým, ako sa ocitli u nás, opustil). 


Pobytový tábor v Rohovciach. Snímka: HN/Peter Mayer

Kade presne namáhavá cesta viedla, Goswami nevie. O tom, že sa ocitol na Slovensku, sa dozvedel až od turistu, ktorého stretli neďaleko poľsko-slovenskej hranice. „Bol to starší pán, dal nám svoju desiatu a zalarmoval aj políciu, ktorá nás odviedla do tábora,“ spomína. Vyčerpaná skupina sa ocitla najprv na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, potom v Humennom. Momentálne čaká Goswami na udelenie azylu v pobytovom tábore v Rohovciach.

Utečencov ubúda. Aspoň u nás
Nazeleno natretá budova na konci dedinky na juhu Slovenska pôsobí zvonku skôr ako škola v prírode než ako objekt bývalých kasární. V mrazivom rannom vzduchu sa leskne červená hojdačka a farebné preliezky, dúhovým plotom oddelené asfaltové ihrisko zíva prázdnotou. A pomerne pusto to vyzerá aj vo vnútri. „Počty nám v posledných rokoch klesli, no bývalo to aj dosť plno,“ vysvetľuje poverený vedením tábora Peter Privitzer, keď sa usádzame uňho v kancelárii. „Kedysi sme totiž boli záchytným táborom a v turbulentných rokoch 2002 až 2005 sme tu mali až dvesto ľudí, vtedy najmä z Afganistanu a Čečenska.“ Našťastie stany postavené na dvore nakoniec využiť nemuseli, no s dnešným stavom sa to nedá porovnať. V tábore s kapacitou 140 miest bolo v čase našej návštevy 35 registrovaných žiadateľov o azyl. Aj z tých mali „pod strechou“ len 20. 


Slovensko je na chvoste v prijímaní utečencov. Prečítajte si prečo.


Tábor nie je väzenie
Ako je to možné? Keď utečenec prejde základnými vyšetreniami a procedúrami v záchytnom tábore a stane sa z neho žiadateľ o azyl, nemusí celý čas pobytu na Slovensku zostať v tábore pobytovom. „Môže kedykoľvek požiadať o priepustku, na jeden až sedem dní mu ju podpisujem ja. Tú obyčajne využívajú na návštevu migračného úradu či ďalších inštitúcií, alebo idú na prechádzku či na futbal,“ hovorí Peter Privitzer. Žiadatelia o azyl však môžu dostať aj takzvanú dlhodobú priepustku, tú im schvaľuje ich rozhodovač. „Niektorí majú na Slovensku už nejakú rodinu alebo známych, u ktorých bývajú, prípadne pracujú a majú vlastné ubytovanie,“ spresňuje a ukazuje nám tlačivá na preukazy, ktoré musia mať žiadatelia o azyl pri sebe.

Malý slovník utečenca 

(Ne)povinná slovenčina
„Teraz tu máme menej žiadateľov aj kvôli vynovenému pobytovému táboru v Humennom, kde je miesto až pre 550 utečencov,“ vysvetľuje riaditeľ, keď nás berie na malú exkurziu. Spoločenská miestnosť, knižnica, počítačová a televízna miestnosť, malá posilňovňa... na každej štvorjazyčný nápis aj s rozpisom časov, kedy sú otvorené. „A tu máme učebňu, kde prebiehajú dvakrát týždenne hodiny slovenčiny,“ ukazuje priestrannú triedu. Účasť je povinná, no Peter Privitzer priznáva, že nikoho do nej prinútiť nemôžu. Ochota integrovať sa aj týmto spôsobom však môže byť nápomocná. 
„Ahoj Andrej, tu si?“ zdraví asi štyridsaťročného muža, ktorý vysáva koberec v klubovni na prízemí. „Utečenci sú takí istí ľudia ako my. Niektorí sú fantastickí, iní neprispôsobiví. Napríklad Andrej nám v mnohom pomáha sám dobrovoľne, aj túto stenu sa chystá vyrovnať a namaľovať,“ ukazuje Peter Privitzer na kus, kde im vďaka prederavenej vodovodnej rúre zatiekla voda a opadala omietka. 

Posledná zastávka: Slovensko
Ukrajinec Andrej nás prekvapí dobrou slovenčinou. Neskôr vysvitne prečo. U nás je síce len tri mesiace, no je to svetobežník. Či skôr „európobežník“. „Slovensko je už mojou sedemnástou krajinou, naposledy som bol v Belgicku.“ Dodajme, že všade pracoval, a okrem roboty na stavbe na Korzike či v reštaurácii v talianskych Pompejach stihol aj francúzsku Cudzineckú légiu. Popri slovenčine zvláda francúzštinu, taliančinu a trochu aj nemčinu. A ruštinu, samozrejme. „Viete, pôsobil som aj v Rusku, práve kvôli tomu si ma vyhliadla SBU (Služba bezpečnosti Ukrajiny, ukrajinská tajná služba, pozn. redakcie),“ dôvodí svoju emigráciu. „Jasne mi dali najavo, že buď budem spolupracovať alebo zo mňa urobia nepriateľa Ukrajiny,“ naznačuje rodák z Kriveho Rohu v turbulentnom Dnepropetrovsku. Na Slovensko sa pobral s vidinou stabilnej krajiny bez nepokojov. A korupcie ukrajinských rozmerov. „Rád by som tu zostal a o rok sa zamestnal napríklad vo Volkswagene. Urobil som si ,vodičák´ na vysokozdvižný vozík a chcem absolvovať aj zváračský kurz,“ vyratúva. Kým nemôže pracovať, aspoň dobrovoľníci v miestnom domove seniorov.


Dvanásť eur mesačne, ale aj počítač a mobil
Režim v pobytovom tábore je voľný, jediné, čo žiadateľov o azyl limituje, je večierka a čas na jedenie. Okrem športu, rôznych aktivít či štúdia slovenčiny si čas strávený čakaním na udelenie azylu môžu krátiť rôzne. „Pravidelne k nám chodia sociálni pracovníci, ktorí s nimi riešia praktické záležitosti, ale berú ich napríklad aj na výlety či kultúrne podujatia,“ hovorí Peter Privitzer. V Rohovciach utečenci bývajú v šesť- až desaťmiestnych izbách, kam okrem nich nemá v podstate nikto iný prístup. „Teraz, keď máme nízku obsadenosť, snažíme sa, aby neboli na izbe viac ako dvaja-traja.“ Okrem stravy majú zabezpečené základné hygienické potreby a ak majú záujem, tak aj šatstvo. „Sami si upratujú aj perú. Okrem toho dostávajú napríklad vitamíny či inú materiálnu pomoc od niektorých mimovládnych organizácií.“

Žiadatelia o azyl majú nárok aj na vreckové, ktoré je štyridsať centov na deň (teda zhruba 12 eur mesačne) a vypláca sa spätne. Z toho sa rozhodne „vyskakovať“ nedá. „Rodine som sa mohol ozvať až po niekoľkých týždňoch, aj to som stihol mame len povedať, že som na Slovensku a som v poriadku,“ spomína Goswami. Na druhej strane podľa Petra Privitzera počet utečencov, ktorí prídu s prázdnymi rukami, klesá. „Je to prípad od prípadu, sú tu ľudia, ktorí si zachránili holý život, no aj takí, ktorí majú laptop, telefón a značkové oblečenie.“


Si gej? Tak utekaj
Schyľuje sa k obedu a budova ožíva. Do jedálne sa schádzajú muži rôzneho veku a národností. Niektorí hľadia trochu nedôverčivo, ďalší s neskrývanou zvedavosťou. Okrem porcie na tácke si každý berie balíček so suchou večerou. „Žiaľ, nemáme vlastnú kuchyňu, jedlo nám preto vozia,“ hovorí Peter Privitzer. Ohľad sa, samozrejme, berie aj na náboženské či iné aspekty stravy. Moslimovia sa napríklad nemusia báť bravčového, aj počas ramadánu, ak majú záujem, dostávajú jedlo až na večerné posilnenie. „Niektorí ho dodržiavajú poctivo, no boli aj takí, čo po troch dňoch nabehli na klasický režim,“ smeje sa.
Na stravu sa nesťažujú ani tunajší obyvatelia. „Varia lepšie ako v Humennom,“ pritakáva Kintu. Drobný Uganďan po obede súhlasí, že sa s nami podelí o svoj príbeh. Ale len osamote. Z východafrického štátu ho nevyhnali nepokoje, ale čosi „prozaickejšie“. „Odišiel som vlani v apríli, pretože som gej a v Ugande to pre homosexuálov prestalo byť bezpečné,“ vraví so sklonenou hlavou. Pripomeňme, že vo februári podpísal ugandský prezident kontroverzný zákon, ktorý homosexuálom hrozí až doživotným väzením. „Mal som obrovské šťastie, že som sa dostal do Európy. Môjho kolegu, tiež geja, totiž zabili,“ ukazuje fotografiu odloženú v peňaženke. Oporu nenašiel ani v najbližších, po smrti otca ho ako jediného muža v rodine kvôli sexuálnej orientácii zavrhla aj matka a sestry.
Pravdepodobne rovnaké pohnútky stáli aj za Goswamiho útekom z Bangladéša. Keď vyzvedáme dôvody úteku, postupne krúti hlavou. „Chceli ma zabiť, mal som problémy. Nie, nie politické, ani náboženské...“ Aké teda? „Iné...“ vyhýba pohľadom. A ďalšie plány? „Chcel by som si dokončiť strednú školu a ísť na univerzitu. Samozrejme, že na Slovensku, zachránili mi tu život.“

Takto vyzerá cesta utečenca na Slovensku

Africká ruština
Hoci všetci oslovení svorne tvrdia, že u nás chcú zostať, nemusí to byť celkom pravda. Napríklad Kintu pôvodne smeroval do Fínska, odtiaľ ho na základe Dublinského dohovoru premiestnili na Slovensko. „Stále platí, že sme hlavne tranzitná krajina,“ potvrdzuje Peter Privitzer. Môže za to pomerne nízky počet udelených azylov? Andrej naznačuje, že to nemusí byť celkom scestná úvaha: „Len si porovnajte, čo ja viem, tak na Slovensko prišlo v poslednom čase asi 30 Ukrajincov, do Poľska ich odišlo dvetisíc. Lebo vedia, že tam azyl dostanú ľahšie.“
A kto k nám najčastejšie smeruje? „Nemôžem hovoriť za celé Slovensko, u nás máme momentálne najviac Sýrčanov, potom sú tu Afričania, Ukrajinci, ale napríklad aj utečenci z Palestíny či Turecka,“ vyratúva Peter Privitzer. Podľa jeho slov rapídne ubudlo Indov, ktorí kedysi prichádzali v hojnom počte. A pridáva zaujímavosť. „Bol som prekvapený, koľkí vedia po rusky, aj Afričania. Asi predtým boli nejaký čas na východe Európy. Nemyslel som si, že okrem školy využijem ruštinu.“


Čakanie na udelenie azylu si v Rohovciach krátia rôznym spôsobom. K dispozícii je počítačová miestnosť alebo napríklad aj hrnčiarsky kruh.V tomto pobytovom tábore sú len muži – jednotlivci. Snímka HN/Peter Mayer

Iračanka menom Eva
Ako sa skončia príbehy Goswamiho, Kintu či Andreja, je neisté. Niektorí utečenci strávia v táboroch mesiace, iní až roky. „Najdlhšie bol u nás jeden Ind, desať rokov, ale to bol špecifický prípad,“  hovorí Peter Privitzer. No spomína najradšej na prípady so šťastným koncom. „Veľmi milé vyústenie mal príbeh ešte z čias, keď tu bol záchytný tábor. Prišla Iračanka s desaťmesačným bábätkom, ktoré však začalo chradnúť.“ Až v nemocnici sa nakoniec zistilo, že ešte v Iraku dieťaťu prepichli pľúca. „Chodili sme ju navštevovať na Kramáre. Keď sa malá vystrábila, žena jej z vďačnosti dala druhé meno Eva po mojej manželke.“
Aj pri ďalšom príbehu sa Peter Privitzer usmieva. „Kubánec José si tu našiel frajerku, krčmárku v malom meste, ktorá však s ním bola len dovtedy, kým mal peniaze.“ Potom nechala svojho nápadníka zbiť. „Vyhodili ho dokonca z prvého či druhého poschodia, bol strašne dolámaný a hrozila mu amputácia ruky,“ spomína. V Rohovciach sa však postupne dal dohromady. „Každé ráno mi ukazoval, koľko klikov už zvládne urobiť. A každú nedeľu chodil do kostola. Bol taká exotika – predstavte si, že v malej dedine sedí v prvom rade na maďarskej omši kubánsky černoch,“ smeje sa Privitzer. José dnes pracuje v Košiciach a riaditeľa v Rohovciach necháva pravidelne pozdravovať. „Rád by som sa s ním zas stretol,“ uzatvára.

Mená a tváre utečencov boli kvôli zachovaniu anonymity zmenené
 

01 - Modified: 2007-02-16 08:10:00 - Feat.: 0 - Title: Rezort kultúry bude nakupovať telekomunikačné služby
01 - Modified: 2024-04-12 15:06:51 - Feat.: - Title: Nemecký parlament schválil platobnú kartu pre utečencov a uchádzačov o azyl 02 - Modified: 2024-03-02 07:18:00 - Feat.: - Title: Nemecká vláda podporila plány na poskytovanie dávok žiadateľom o azyl na kartu 03 - Modified: 2024-02-25 15:13:14 - Feat.: - Title: Rusi utekajú do Kórey. Soul zaznamenal rekordný počet žiadostí o azyl, píše CNN ​ 04 - Modified: 2024-01-19 14:13:56 - Feat.: - Title: V Rakúsku žiadalo o azyl o polovicu menej ľudí. Tisíce hneď odišli 05 - Modified: 2023-12-26 15:16:11 - Feat.: - Title: Počet žiadateľov o azyl v Únii tento rok presiahne jeden milión, október bol rekordný
menuLevel = 2, menuRoute = style/vikend, menuAlias = vikend, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
22. máj 2024 23:20