„Je to zviera vysoké asi ako kôň, má dve farby – čiernu a bielu, je pásikavé a má čiernu hrivu.“ Viete, o aké zviera ide? Áno, je to zebra. Pre mnohých úplne samozrejmá odpoveď. Ale skúste sa vžiť do toho, že by ste zebru nikdy predtým nevideli. Ako by ste si ju predstavili?
Takýto opis sa podujala urobiť svojim kamarátom – nevidiacim a slabozrakým – Kajka v bratislavskej zoo pred výbehom zebier a žiráf. Kajka bola súčasťou skupinky zdravých detí zo Základnej školy na Nevädzovej v Bratislave, ktoré v rámci projektu Most medzi svetlom a tmou sprevádzali deti zo Základnej školy pre nevidiacich a slabozrakých na Svrčej ulici v Bratislave. A prečo práve zoo? Pretože deťom sa zvieratká opisujú najľahšie. V minulom roku takto deti absolvovali prehliadku mesta.
Niektoré deti tigrov videli na vlastné oči, iné si ho predstavovali vo svojej fantázii. Snímka: HN/Peter Mayer
Z prednášky naostro do zoo
Stojíme pred bratislavskou zoo, je práve obed a z plného autobusu vystupujú dve skupinky detí. Jedna skupina má za sebou niekoľko prednášok a malý výcvik, počas ktorého sa učili rôzne sprievodcovské techniky a tiež o živote nevidiacich, aby im prípadne mohli a vedeli pomôcť. Druhou skupinkou sú nevidiace a slabozraké deti, ktoré sa tešia na výlet. Nepoznajú sa. Keď však dostanú pokyn, najprv ostýchavo, ale predsa vytvoria „zmiešané dvojice“, aby si na vlastnej koži mohli vyskúšať to, čo sa naučili v škole. A aby tak v budúcnosti stratili ostýchavosť a brali svojich hendikepovaných kamarátov ako seberovných.
Deti sú samostatné, pri niektorých ani nevieme rozoznať, či ide o zdravé alebo slabšie vidiace deti. Poslušne, ale so značnou vravou sa presúvame uličkou v zoo a našou prvou zastávkou sú práve spomínané zebry a žirafy. Prechádzame aj okolo opíc či plameniakov, a to ešte deti ani netušia, že neskôr sa im bude väčšia pozornosť týchto vtákov hodiť. Deti, prevažne zo štvrtých a piatych tried, už veselo medzi sebou rozoberajú, kto je odkiaľ, kto sa s kým kamaráti a kto má koľko rokov.
Nevidiaci René so svojimi sprievodcami Lukášom a Marekom. Snímka: HN/Peter Mayer
Monika, Sárka a René
Vo švitoriacom dave si však nemôžem nevšimnúť Moniku, Sárku a Reného. Hlavných hrdinov dnešného výletu. Kým dievčatá sú slabozraké, René je nevidiaci. „Väčšinou je akoby vo vlastnom svete, veľký individualista a samostatný. Som prekvapená, že dnes ho prevádzajú dokonca dvaja chlapci,“ šepká nám Reného učiteľka. A presne tak, Lukáš a Marek s hlavou plnou vedomostí o tom, ako pristupovať k takýmto ľuďom, sa ho odvážne ujali. A nepustili až do odchodu zo zoo. „Najprv musíme prísť k nemu a opýtať sa ho, či mu môžeme pomôcť. Keď povie áno, môžeme mu pomôcť, keď povie nie, nemusíme. A keď sa už poznáme, môžeme ho chytiť aj za ruku a previesť,“ opisuje nám Lukáš, čo sa naučil a dnes môže aj vyskúšať. „Doteraz som takto ešte nikomu nepomáhal, ale som rád, že to viem a že to môžem využiť aj v dospelosti,“ dopĺňa Lukáš. To už sa však chlapci naplno venujú zvieratám pred nimi. Tie akoby vedeli, že majú publikum, predvádzajú sa.
Deti, ktoré na ne nevidia alebo im nestačí ani opis ich kamarátov, si môžu vyskúšať ohmatať plastiku na paneli pri zvieratách. Robia tak aj zdravé deti.
Slabozraké Sárka a Monika ohmatávajú hada. Snímka: HN/Peter Mayer
Ach, ten zápach
„Neviem, či to vidíte, ale tento biely tiger má veľkú hlavu,“ ujde sprievodkyni Nat a možno si ani neuvedomí, že niektoré deti naozaj nevidia. Alebo možno sa len snaží nerobiť rozdiely. Rovnako ako učiteľky, ktoré sa snažia slabozraké a nevidiace deti posunúť bližšie k zvieratám, aby si ich mohli chytiť, alebo sa len dotknúť skla, za ktorým sú.
Vojdeme to terária, a tu okrem hmatu môžu deti spoznať ďalší zmysel pri skúmaní zvierat – čuch. „Neviem, čo to je,“ prizná Monika, keď sa jej spýtam, čo si o tom myslí. Jej verná sprievodkyňa pre dnešný deň Ema jej to však vysvetlí.
To sa už blížime k ďalšej spomínanej atrakcii. Ideme chytať korytnačku a hada. „Teším sa, ideme ohmatávať živé zvieratá. Viem, ako vyzerá korytnačka, ale neviem, ako had. Môže byť väčší ako ja, bojím sa,“ hovorí René, no popritom sa usmieva. K hadovi, ktorý sa bezpečne skrúca na svojej „paničke“ opatrovateľke, sa neboja priblížiť ani dievčatá. „Uj, aký je slizký,“ zapojí sa do hlučnej debaty Sárka a už aj ťahá ruku preč. Oveľa odvážnejšia je Monika. „Mne sa nezdá slizký a vôbec som sa ho nebála. Ja sa nebojím ničoho,“ hovorí so svojím typickým úsmevom a zháňa sa po Emke. „Kde si, nieže mi ujdeš. Radím ti, to neskúšaj,“ hovorí so smiechom a poisťuje sa tak, že dnes o sprievodkyňu nepríde. A Emka začína svoju dnešnú úlohu naozaj chápať.
Sárka pri spoznávaní korytnačky hmatom. Snímka: HN/Peter Mayer
Súťaž so zvukmi
Cestou do klubovne sa chlapci zastavia pri opiciach. Škriekajúcich. „Poznám ten zvuk, opice strašne pískajú,“ hovorí René, keď mu Lukáš opisuje, ako vyzerá opica. „To, že mi chalani pomáhajú, beriem v pohode, nebojím sa vypýtať si pomoc,“ rozhovorí sa, ale to už vie, čo ho čaká o chvíľu. Spoznávanie pierok, vajec a zvukov neznámych zvierat. Deti sa usadia a ako na správnej súťaži, ruky lietajú vo vzduchu ostošesť. Škovránok, vlna, vír, straka – prichytíme sami seba, že nad niektorými sme uvažovali dlhšie ako deti. A zapájajú sa aj tie nevidiace. „Zvuky boli tiež zaujímavé, niektoré som poznal, niektoré ani nie,“ konštatuje René.
„Počkať, neviem, kde mám okuliare,“ po hre zrazu kričí dievča v rohu. „Tu sú, strážim ti ich ja,“ odpovedám jej, a tak sa všetci môžeme ponoriť do ďalšej hry – spoznávanie pierok. A pierko plameniaka poznali takmer všetci. Išli sme okolo nich totiž hneď na začiatku.
Slabozraká Sárka pri ohmatávaní pierok s kamarátkou. Snímka: HN/Peter Mayer
Potom však prichádza na rad posledná hra. Na nevidiacich sa zahrajú aj zdravé deti. Zakryjú si oči a skúšajú hmatom uhádnuť, aké plastové zvieratko držia v ruke. „Mal som nosorožca, bolo to ľahké, mal dva rohy a predtým som ho už videl. Neviem si však predstaviť, že by som nevidel,“ konštatuje Rodan. To isté zvieratko dostáva do rúk aj Sárka. „Je to slon. Nie, je to byvol,“ háda a až potom jej šepne kamarátka, že je to nosorožec. „Pomýlilo ma to,“ smutne hlási Sárka. Deň, ako je tento, si treba užiť naplno. V bežnom živote sa často nestáva, aby sa slabozraké a nevidiace deti aj v neznámom priestore cítili ako doma.