November 1989 postavil pred zrkadlo desiatky významných osobností v službách komunistickému režimu. Patril medzi nich aj spisovateľ Vladimír Mináč. Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov 20. storočia, ktorého knižky milovalo takmer celé Slovensko, bol súčasťou intelektuálnej elity, ktorou si totalitný režim kryl chrbát. O jeho živote sme sa porozprávali s jeho synom Vladimírom Mináčom mladším.
Váš otec začal spisovateľskú kariéru a získal si meno knihou Smrť chodí po horách, kde opisuje vlastné skúsenosti zo Slovenského národného povstania. Ako vznikla?
Keď sa otec vrátil z koncentračného tábora v Dachau, moja stará mama ho dva či tri mesiace dávala dokopy. Potom odišiel na základnú vojenskú službu do Košíc a do Bratislavy, kde pred vojnou študoval a zamestnal sa ako novinár armádneho časopisu Obrana ľudu. Tu v redakcii napísal aj román Smrť chodí po horách. Písal ho vraj deň a noc nepretržite, asi potreboval zo seba dostať von, čo prežil. Keď už nevládal, zvesil si tapacírované dvere a na zopár hodín si na nich pospal. Román potom poslal do literárnej súťaže, kde porazil napríklad aj esej o povstaní od Petra Jilemnického.
Po úspechu tohto románu váš otec vstúpil do zväzu spisovateľov a popri knižkách písal pre Kultúrny život. Neskôr viedol aj scenáristické oddelenie v Slovenskom filme na bratislavskej Kolibe, kde vznikli pod jeho taktovkou také filmy ako Pole neorané či Kapitán Dabač. V tom čase však už musel zažiť prvé otrasy svojho komunistického presvedčenia – procesy s ľuďmi, ktorí boli rovnakými komunistami a antifašistami ako on, no skončili na popravisku...
Hrozilo to aj jemu. Okrem troch najvyššie postavených Slovákov – Vlada Clementisa, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského v tom čase obvinili z buržoázneho nacionalizmu aj spisovateľov Michala Chorvátha, Dominika Tatarku, Alexandra Matušku a môjho otca. Mináč totiž napísal dve krátke eseje, v ktorých zosmiešnil nekritický obdiv voči novému komunistickému režimu v Severnej Kórei, čím vraj urazil hrdinský severokórejský ľud. Našťastie poslúchol rady priateľov, aby sa z kultúrneho života načas stiahol a hrozby sa akosi samy vytratili. Viete, na Slovensku už vtedy každý každého poznal, takže všetko, aj kruté čistky v päťdesiatych rokoch, sa tu diali akosi inak. Clementisa, Husáka a Novomeského neodsúdili v Bratislave, ale v Prahe.
Je trochu zvláštne, že po tom všetkom váš otec vstúpil do komunistickej strany. Prečo?
Po smrti Stalina si myslel, že prídu nové časy a všetko sa na dobré obráti. To sa aj potvrdilo, hoci nie ihneď. V polovici šesťdesiatych rokov prišlo politické uvoľnenie. Do spoločnosti sa vrátili amnestovaní buržoázni nacionalisti a ďalší nespravodlivo odsúdení, prísna cenzúra sa postupne vytratila. Od roku 1957 otec začal písať na voľnej nohe. Takmer každý rok vydal novú knižku – napríklad povstaleckú trilógiu Generácia či úspešnú novelu Nikdy nie si sama, ktorá v Sovietskom zväze vyšla v miliónovom náklade.
Vladimír Mináč mladší s Martou Kubišovou. Snímky: archív V. Mináča ml.
Po sovietskej okupácii Československa v roku 1968 Vladimír Mináč zostal v komunistickej strane a zúčastnil sa na normalizácii. Aj tentoraz sa spýtam: prečo?
Priznám sa, že to celkom dobre neviem. V roku 1968 otec patril k reformným komunistom. Nebol priaznivcom klasického kapitalizmu, ako napríklad vtedajší členovia Klubu angažovaných nestraníkov, ale bol za socializmus s ľudskou tvárou. Už v novembri 1967 vystúpil proti Antonínovi Novotnému a mal veľký podiel na jeho páde. Bol aj veľký priateľ Alexandra Dubčeka. Keď Dubčeka po okupácii odvolali z čela Federálneho zhromaždenia, otec si na protest vyzul topánky a bosý ho vyprevádzal z rokovacej sály. V tom čase to bolo veľké gesto a smelý čin.
Ako zareagoval na príchod vojsk Varšavskej zmluvy?
Po príchode „bratských“ tankov sa zachoval ako drvivá väčšina ľudí. Nestál na ruskom tanku ako Dominik Tatarka, protestoval však proti príchodu vojsk a pripravil vo zväze spisovateľov protiokupačné vyhlásenia. Čo sa stalo potom, bola pre mňa takmer štvrťstoročie veľká záhada. Otec určite patril medzi aktérov normalizácie – jeho podiel nech zhodnotí história. Treba však povedať aj to, že Mináč v tom čase pomohol desiatkam spisovateľov a iným umelcom pri vydávaní knižiek či hľadaní zamestnania, proti vôli straníckej verchušky spolupracoval s Lasicom a Satinským na inscenácii Výrobca šťastia a podporil aj známu ekologickú iniciatívu Jána Budaja Bratislava nahlas. Ako predseda Matice slovenskej dostaval budovu Národnej knižnice na martinskej Hostihore a vydával matičný Slovenský biografický slovník – dodnes pýchu národa. V rozhovoroch, článkoch aj vystúpeniach v SNR často rebeloval, kritizoval tupú stranícku mašinériu a celú znormalizovanú spoločnosť. Pre mnohých ľudí bol v tom čase malým svetielkom na konci tunela.
Ako potom Vladimír Mináč prežíval nežnú revolúciu?
Pracoval som vtedy v Spravodajskom filme a nakrúcali sme veľké mítingy na námestiach. Spomínam si, ako dav skandoval otcovo meno a na ceste do Lamača bol na múre veľký nápis: Mináč na hrad. Keď som mu povedal, čo sa deje a aby vystúpil na tribúnu, len mávol rukou a konštatoval: To je len také divadlo.
Údajne mal ambíciu stať sa predsedom Slovenskej národnej rady, no jeho snahu zastavilo vedenie Verejnosti proti násiliu, ktoré v prvých dňoch revolúcie odmietalo akékoľvek dohody s komunistickou nomenklatúrou...
Mal, ale ten nápad nebol z jeho hlavy, nahovorili ho na to kamaráti. Bol medzi obyčajnými ľuďmi populárny, na chvíľu sa zdalo, že by sa to aj mohlo podariť, ale tieto ambície zastavili mediálne útoky.
Otec Vladimíra Mináča mladšieho (vľavo) na výjazdovej porade Kultúrneho života v Budmericiach.
Aké?
Najprv mu v novinách vytkli jeho prachom zapadnutú kritiku Alexandra Solženicyna, potom list predsedovi Svetového kongresu Slovákov a do tretice ho v televíznom Klube mladých obvinili, že prezlieka kabáty. Niet pochýb, že to bola spravodajská hra, ktorá mala za cieľ odstaviť Mináča z ďalšieho politického života. Otec sa potom z politiky stiahol, bol len poslancom Federálneho zhromaždenia až do chvíle, kým sa Česko-Slovensko nerozdelilo. A znova veľa písal.
Váš otec však revolúciu odmietol a komunistickú stranu vlastne nikdy neopustil – po roku 1989 pôsobil v parlamente za Komunistickú stranu Slovenska a neskôr sa stal členom Strany demokratickej ľavice...
To, že odmietol revolúciu, je len polovičná pravda. Bol to Mináč, kto premenoval zamatovú revolúciu na nežnú a o pár rokov ju nazval prevratom. Dnes už každý rozumný človek vie, že to bolo tak a že november 1989 organizovala ŠTB. Aj mladej slovenskej ľavici vymyslel nový názov Strana demokratickej ľavice, no po roku 1992 z nej vystúpil. Pamätné sú jeho slová: Ako komunista som zlyhal, ako Slovák vstupujem do nového tisícročia. V tomto duchu podporoval aj všetky národné a štátne ambície Slovenska. Už v roku 1965 napísal otec esej Tu žije národ a o päť rokov neskôr vyšlo Dúchanie do pahrieb – oslava národného pohybu Slovákov. Aj na začiatku deväťdesiatych rokov bol pri všetkých dôležitých udalostiach, ktoré sprevádzali vznik samostatného Slovenska – podpísal iniciatívu 61 krokov k slovenskej identite, zúčastnil sa na Kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch, sedel na balkóne Národnej rady pri vyhlásení zvrchovanosti Slovenskej republiky... Nie náhodou na starú budovu Národnej rady v roku 2007 umiestnili pamätnú tabuľu s Mináčovým citátom, ktorý oslavuje slovenskú štátnosť.
Kto je Vladimír Mináč mladší
Vladimír Mináč mladší sa narodil v Bratislave a vyštudoval archeológiu. V roku 1976 získal titul PhDr. Pôsobil v Slovenskom národnom múzeu a neskôr v Slovenskej filmovej tvorbe v oblasti krátkeho a spravodajského filmu. Po revolúcii pracoval ako zástupca šéfredaktora, vedúci publicistiky a editor periodík Slovenský národ, Slovenská republika a Slovenka. Je autorom asi šesťdesiatich krátkych filmov, cestopisnej knižky V krajine gumeného času a mnohých reportáží a publicistických príspevkov. V súčasnosti je na dôchodku.
Prečítajte si aj príbeh Antona Hykischa, či rozhovor s bývalým spolupracovníkom i príslušníkom ŠtB Alojzom Lorencom.