Angelina Jolie v HN: Tento muž zmenil môj život

Celý svet si ju pamätá ako legendárnu Laru Croft alebo manželku Brada Pitta vo filme Pán a pani Smithovci. Už niekoľko rokov sa však venuje aj réžii a aktuálne sa chystá do našich kín jej druhý film Nezlomný. Angelina Jolie.

Film Nezlomný už je na svete, absolvovali ste s ním úspešné „turné“ a získali tri nominácie na Oscara, ale ako ste sa k tomu príbehu vlastne dostali?
Čítala som knihu od Laury Hillenbrand a zamilovala som sa do Louia Zamperiniho a jeho posolstva. Nemala som pôvodne v pláne režírovať jeho príbeh. Práve som len hľadala niečo, na čom by som najbližšie roky svojho života pracovala, chcela som byť ovplyvnená veľkým človekom, akým bol Louie, a učiť sa od neho. Keď som bola asi v polovici knihy, cítila som nutkanie vyrozprávať jeho príbeh a inšpirovať silou jeho ducha aj ďalších. A tak po mnohých stretnutiach s ním som začala pracovať na nakrúcaní zatiaľ môjho najťažšieho filmu.

Čo sa vám páčilo na knihe Laury Hillenbrand?
Myslím si, že Laura sama je úžasný človek. Píše tak jasne, až som cítila, že som tam s ňou, keď som čítala jej knihu Nezlomný: Príbeh z druhej svetovej vojny o prežití, nezlomnosti ducha a odpustení. Pre režisérku nie je nič lepšie, ako pracovať na jednej z jej kníh, pretože všetok ten výskum a prácu už urobila.



Je pravda, že ste vyvesili vlajku na váš dom, aby Louie vedel, že projekt dostal zelenú?
Čoskoro som zistila, že sme vlastne susedia a strávili sme tak spolu veľa času prácou na rôznych verziách scenára, čo bol mimoriadny zážitok. Potom sme, samozrejme, museli nájsť správnych hercov, mať schválený rozpočet, a to bolo ťažké. A medzitým Louie stále žartoval, že predsa on nemôže čakať večne, tak som mu povedala, že vyvesím vlajku, aby ju mohol vidieť zo svojej obývačky. Keď som sa potom dohodla so spoločnosťou Universal, na rozdiel od iných ma nezaplavili slzy šťastia, ale bežala som von z miestnosti a zavolala Bradovi (Pittovi, pozn. red.) a spýtala sa ho, či nemôže vyliezť na strechu a vyvesiť vlajku, čo aj urobil.

Čo vás najviac na tejto postave priťahovalo, že ste sa rozhodli nakrútiť film o jeho živote?
Žijeme v ťažkých časoch, existuje tak veľa dôvodov, prečo ľudia stratia srdce, a tak veľa problémov, ktoré sa ich týkajú a rozčuľujú ich. Takže keď narazíte na niekoho mimoriadneho, kto je schopný povzniesť sa nad svoju situáciu a robiť niečo dobré pre ostatných, je takmer nevyhnutné, aby ste rozprávali jeho príbeh.

Aký bol však Louie vo vašich očiach?
Bol to taliansky prisťahovalec, ktorý cítil, že nie je na nič dobrý, pochyboval o sebe a nemal dôvod myslieť si, že by mohol v niečom uspieť. Napriek tomu jeho posolstvo je o tom, že my všetci sme sa narodili s niečím výnimočným, že každý z nás je testovaný a kladie si otázky. Všetci občas máme pocit, že nevieme, čo je v nás, ale zároveň si môžeme stáť za tým, čomu veríme, urobiť správne rozhodnutia a nakoniec sa stať lepšími.


Angelina Jolie a Louie. Snímky: Barracuda movie

Na čo z vašich rozhovorov s Louiom Zamperinim si pamätáte?
Milovala som ho, stále na neho myslím a nosím si ho so sebou každý deň. Žartovali sme, že dokončiť film mi trvalo tak dlho, pretože som ho nechcela opustiť. Naozaj sa mi páčilo tráviť s ním svoje dni. Keď čítate knihu, máte pocit, že viete o ňom veľa, aj keď svojím spôsobom tiež nie. Dúfala som, že keď sa stretneme, bude to skvelý človek, a on aj bol. Keď som potom hovorila na jeho pohrebe, povedala som, že niekedy môže byť sklamaním, keď stretnete svojho hrdinu. Keď som však ja stretla toho môjho, bol to jeden z najpozoruhodnejších ľudí, akých som kedy spoznala. Louie bol plný života a ohňa, bol vtipný, zábavný a milý, mohli ste s ním hovoriť o hocičom, pretože mal vždy úprimnú odpoveď a múdre slová, a bol dobrý poslucháč. Miloval život.

Čo ste sa od neho naučili?
Naučila som sa veľa a hlavne mi pomohol osobne. Keď som bola na dne a mala zlé obdobie, išla som za ním a on ma nastavil späť na správnu cestu.

Podarilo sa vám ukázať mu niektoré zábery z filmu predtým, než zomrel?
Áno, na mojom notebooku. A aj posledná vec, ktorú mi povedal, bola vtipná a pomohla mi, aby som sa cítila lepšie. Taký bol.

Po tom, čo počas druhej svetovej vojny stroskotal na niekoľko týždňov v Pacifiku, sa dostal do krutého zajateckého tábora. Ako si myslíte, že sa mu podarilo prežiť?
Louie mal v sebe oheň – ten druh ohňa, o ktorom sa niekedy ľudia zle domnievajú, že je zlý. Ale práve pre ten oheň bol taký, aký bol. Či už na plti alebo v zajateckom tábore, mal mimoriadneho ducha a zmysel pre vytrvalosť, ktoré ho nemohli zraziť dole, pretože bol bojovník. Mal vieru a svoju rodinu, ktorá ho držala, jeho matka bola veľká žena a jeho brat Pete bol typ človeka, ktorý chcel pre neho viac než pre seba.

Viete si to predstaviť?
Nie, ja nie. Asi by som spanikárila, ale zároveň by som verila, že to musím vydržať do konca. Keď sme mali ťažký deň na pľaci, niekedy sme sa pýtali sami seba práve toto: „Dokážete si predstaviť, aké to naozaj muselo byť?“

Čo pre vás znamenalo režírovať tento film?
Nikdy som neurobila nič ťažšie, a zároveň prínosnejšie. Louie Zamperini sa stal mojím drahým priateľom – čo je niečo, čo som neočakávala, keď som išla do toho projektu. A nikdy som sa nenaučila tak veľa – musela som prísť na to, ako znovu vytvoriť olympijské hry v roku 1936, preteky, haváriu lietadla, strieľanie na rafte... všetko v rozumnom rozpočte.





To, že ste herečka, vám pomohlo pochopiť problémy réžie, alebo to bolo skôr naopak?
Fakt, že som herečka, mi veľmi pomohlo, keď sme dávali dokopy kasting – správne identifikovať hercov, pomôcť im, aby vedeli, čo majú robiť, a tiež dúfať, že aj oni budú mať pocit, že som im dala dosť podnetov, ale i priestor na ich prácu. A teraz už viem lepšie, čo si vyžaduje výroba filmu, a to ma robí zodpovednejšou herečkou, než som bola predtým. Som si viac vedomá každého pohyblivého dielu vo filme.

Nájdenie toho pravého muža, ktorý by stvárnil hlavnú úlohu Louia Zamperiniho, bolo kľúčové. Čo teda môžete povedať o britskom hercovi Jackovi O' Connellovi?
Bolo ťažké obsadiť Louia, pretože to musel byť veľmi zvláštny herec, ktorý by pochopil charakter, ktorý mal hrať, aj kontext. A musel to byť niekto, komu by ste verili, že je naozaj ťažké sa dostať cez to všetko, čím prešiel Louie Zamperini – s trochou extra ohňa, ktorý ostatní ľudia nemajú. A Jack to mal – to niečo, čo ho, rovnako ako Louia, dostalo do veľkých problémov, ale keď bol jeho oheň zameraný správnym smerom, bol nezastaviteľný. A to bolo krásne sledovať.

Okrem toho ste ho obklopili aj mimoriadnymi vedľajšími úlohami.
Áno, Garret Hedlund ako Fitzgerald bol lídrom na scéne, predviedol krásny výkon. Jai Courtney sa cítil skutočne ako Cup, priniesol kúzlo a silu tejto úlohe. Domhnall Gleeson ukazuje srdce, čo jeho postava Phila potrebovala, a prešiel cez tú mučivú cestu s takou tichou silou, dôstojnosťou a vierou, a Finn Wittrock je tiež skvelý ako Mac. Ale je ich viac, všetci boli pôsobiví.

Vybrali ste si aj slávneho hudobníka a filmového debutanta Miyaviho (vlastným menom Takamasa Ishihara, pozn. red.), aby hral mučiteľa a Louiovho hlavného protivníka v zajateckom tábore menom Mitsuhiro Watanabe a ktorému hovorili aj Bird.
Silno som odmietala mať stereotyp v tej úlohe. Ani v živote neexistuje len dobro a len zlo, takže nájsť správneho herca do tejto temnej úlohy znamenalo nájsť niekoho, kto bol pravý opak. Miyavi je mimoriadny manžel a otec a mnoho z jeho piesní je o mieri, spravodlivosti a jednote, takže nemohol byť väčším opozitom Watanabemu.





Aj vzhľadom na to, ako ste očakávali, že bude film prijatý v Japonsku?
Snažili sme sa ukázať obete na životoch na oboch stranách, a tiež napríklad japonského strážcu, ktorý bol znepokojený tým, čo Watanabe robí, pretože sme si boli veľmi dobre vedomí Louiovho posolstva. Miloval Japonsko a jeho ľud až do samého konca svojho života. Vždy mal veľký prehľad a porozumenie a bol veľmi šťastný z nášho súčasného vzťahu s Japonskom – čo bol tiež dôvod, prečo bolo pre nás dôležité ukázať krutosť a dokonca aj šialenstvo Watanabeho, ale v nijakom prípade sme nechceli povedať, že reprezentuje celú svoju krajinu. Zároveň som si vedomá, že sme priblížili to obdobie v histórii, ktoré si už niektorí ľudia nemusia chcieť pamätať.

Film má niekoľko náročných scén, či už je to reálne zobrazenie letných olympijských hier v roku 1936 v Berlíne, alebo napríklad strieľanie v člne na otvorenom Pacifiku.
No, stvárnenie Louiovho bežeckého výkonu bolo najťažšie pre Jacka O'Connella. A musím sa priznať, že keď sme sa prvýkrát ocitli na tom prázdnom poli, kde sme mali nakrúcať tie scény, pomyslela som si: „Božemôj, ako to budeme robiť?“ Jackovo telo si prešlo vo filme mnohým, ale musel bežať ako olympijský atlét. Bolo to naozaj ťažké. A pamätám si aj na svoj prvý deň na otvorenom oceáne, keď sa herci v člne bili s vlnami tak tvrdo, že som sa na to nemohla pozerať, dala som si hlavu do dlaní a pomyslela som si: „Ako sa dostaneme cez to? Nevidím na hercov a ešte sa mi robí aj nevoľno!“ Našťastie jeden z našich spolupracovníkov robil s režisérom Ang Leem na filme Pí a jeho život a dal nám skvelé rady a mali sme aj Rogera Deakinsa, jedného z najlepších kameramanov, ktorý ma naučil rozprávať príbeh pomocou obrazu.

Čo ste si odniesli, či už osobne, alebo profesionálne, z práce na filme Nezlomný?
Prekvapilo ma najmä, čo sme boli všetci spolu schopní dosiahnuť, bola to pre mňa cesta, vďaka ktorej som sa stala lepšou režisérkou, ale hlavne lepším človekom. Louie nechcel nakrútiť film, ktorý by ukázal, aký bol výnimočný, ale príbeh, ktorý by ľudia sledovali s vedomím, akí sú oni mimoriadni.

Rozhovor poskytla spoločnosť Barracuda movie,
preložila a spracovala Lucia Čížová