Keď padol komunistický režim, bol v maturitnom ročníku. Na obdobie boja za slobodu spomína s nostalgiou v hlase – bol jedným z tých študentov, ktorí vyzvali celú školu demonštrovať. „Bude sloboda a bude nám lepšie. Toto bolo nielen moje krédo, ale azda všetkých Slovákov, ktorí chceli prevrat. Ja som odrastal na vysielačkách Hlas Ameriky a Slobodná Európa, tak som tušil, čo sa za železnou oponou schováva. Vedel som, prečo štrngám kľúčmi,“ vraví známy slovenský biznismen Pavol Krúpa, majiteľ investičnej skupiny Arca Capital.
Mnohí Slováci, predovšetkým zo staršej generácie, no nielen tí, tvrdia, že by radi vrátili komunizmus. Že ľuďom vtedy bolo lepšie...
Ten, kto tvrdí, že mu počas totality bolo lepšie, asi mu lepšie i naozaj bolo. Pred revolúciou mal také podmienky na život, ktoré mu jednoducho vyhovovali. S nenávisťou voči kapitalizmu som sa stretol aj ja, prevažuje u dôchodcov...
Je to logické. Ide o skupinu ľudí, ktorá najviac utrpela pri transformácií ekonomiky.
Veď to. Väčšina z týchto ľudí žije z dôchodku do dôchodku, každý deň úpenlivo rozmýšľa nad tým, či si môže kúpiť lieky alebo napríklad potraviny. Dôchodca v ruke obráti každé euro aj desaťkrát, kým ho pustí. Pravdou je, že k dôchodcom sa spoločnosť zachovala veľmi nekorektne a macošsky. Túto časť obyvateľstva zanedbali všetky postkomunistické krajiny. Sú to ľudia, ktorí počas svojho aktívneho života niečo budovali a tvorili hodnoty, ktoré neskôr niekto lacno sprivatizoval a zbohatol na tom.
Tesne pred revolúciou ste boli študentom. Mali ste aj džínsy z Tuzexu?
Mal, ale keďže mi rodičia peniaze nedávali, musel som si na ne zarobiť sám. Keď som mal nejakých 13 či 14 rokov, na čiernom trhu som menil podstatne výhodnejšie československé koruny za zloté. Potom to už bolo jednoduché – za vymenené peniaze som v Poľsku kupoval veci, ktoré som potom na Slovensku v zisku predával. A tak som si zarobil na svoje prvé džínsy.
Takže ste vlastne boli vekslákom i vy?
Vlastne áno, ale bol som takým socialistickým vekslákom (smiech). Nemenil som totiž československé koruny za bony (legendárne platidlo, ktorým ako jediným sa dalo platiť v Tuzexe. Vlastnilo ho len pár vyvolených a tým ostatným ho predávali za podstatne drahšie veksláci (pozn. red.), ale koruny za zloté. Chodil som tiež nakupovať do Maďarska, tam boli lacné krémy či športová obuv a športové potreby.
Aké marže ste si na tovar dávali?
To si už veľmi nepamätám, no nebol som zdierač. Viem, že som si niečo privyrobil aj cez kamarátovho otca. On bol kamionista a predával mi dovezené videokazety. Jeho cena bola 80 korún, ja som ich predával za 110.
Pád režimu ste prežili ako maturant. Ako si na to spomínate?
To je pravda, pred 25 rokmi som to bol ja, kto vyviedol celú strednú priemyselnú školu strojnícku pred budovu a všetkých som motivoval, aby sme šli demonštrovať a bojovať za slobodu. Vtedajšie vedenie školy sa mi dokonca vyhrážalo, že mi to na maturite spočíta. A viete o tom, že som bol aj v tajných kresťanských spolkoch?
To som nevedela. V takýchto spolkoch ste nevedeli, kto vás kedy môže udať tajným. Sledovala vás či vašu rodinu ŠtB?
Poviem to takto – môj brat bol prokurátor, ktorý v roku 1987 alebo 1988 odmietol vstup do komunistickej strany, ja som zas desať rokov miništroval. Na nejakom zozname ľudí, ktorí by mali byť sledovaní, sme figurovať mohli, no ani raz nás nikto priamo nenavštívil.
Kedy ste si potom uvedomili, že chcete byť biznismenom – že nechcete pre niekoho pracovať, ale vy budete zamestnávať ľudí?
U mňa nenastal taký moment, že by som sa jedného dňa prebral a povedal si, ja budem pracovať akurát tak na seba a pre seba. V porevolučnom období, keď som ťažko manuálne robil na jednej stavbe, som si uvedomil, že robiť rukami nebudem a nechcem. Začal som rozmýšľať, ako využijem svoje „kšeftovacie“ schopnosti. Objavil som čaro výpredajov, ktoré v tom období štartovali v Rakúsku. Ja som urobil to, že som u našich susedov nakúpil na jar napríklad zimné bundy, odložil som si ich, aby som tento tovar potom u nás počas sezóny predal za pôvodné ceny. Na Slovensku po roku 1989 výpredaje neexistovali. Neskôr ma očarili finančné služby. S mojím obchodným partnerom a kamarátom Petrom Krištofovičom sme začali predávať životné poistenia. To mi dalo základy finančnej gramotnosti a naučilo ma to tiež manažovať ľudí. Neskôr sme sa začali zaoberať prvou vlnou kupónovej privatizácie, v ktorej sme skupovali akcie.
A práve to je tá doba, kedy sa k majetku dostali najmä vyvolení. O týchto časoch sa dá povedať, že štart bol pre všetkých rovnaký, no len vyvolení vedeli, kde je štartovacia čiara.
Keby ma zastihla kupónka o niečo neskôr, viac by som využil príležitosti, ktoré ponúkla. Pravdou však je, že boli ľudia, ktorí mali kontakty a patrične to využili, no túto dobu využili i tí, čo známosti nemali, no vedeli sa obracať.
Vy ste kontakty mali?
To áno, no všetko som si vydrel sám. Pokiaľ som pochopil, že je lepšie balíky s akciami kumulovať ako len pre niekoho ich spracúvať, tak tí druhí boli už dávno inde.
Vráťme sa ešte ku novembru 1989. Bojovalo sa za slobodu slova, pohybu, podnikania. Za čo najviac ste bojovali vy?
Bude sloboda a bude nám lepšie. Toto bolo nielen moje krédo, ale azda všetkých Slovákov, ktorí chceli prevrat. Ja som odrastal na vysielačkách Hlas Ameriky a Slobodná Európa, tak som tušil, čo sa za železnou oponou schováva. Vedel som, prečo štrngám kľúčmi, hoci som netušil, ako to celé dopadne a že možno neskôr z toho budem mať problémy. Na námestí som bol každý deň.
A ste spokojný s tým, kam sa Slovensko posunulo?
Áno, keď si odmyslím temné mečiarovské obdobie. Dnes sme sa ako krajina a ľudia poučili z vlastných chýb, ktoré sme spravili a sme podľa mňa na tom v našej histórii celkovo najlepšie.
Aj keď je reč o korupcii?
Viete čo, áno. Korupcia nie je len na Slovensku. V rovnakom, niekde možno miernejšom, inde v ešte horšom stave, je aj v iných krajinách. Aj v Spojených štátoch či západnej Európe. Korupcia sama osebe problém nie je, problém je v politikoch. Vysvetlím to. Keby boli politici a funkcionári čestní, nebrali a nečakali by úplatky, korupcia by tu priestor nemala. Musím však povedať, že nežná revolúcia mala jednu zásadnú chybu. Že bola nežná.
Ako to myslíte?
K tým, ktorí mali byť po páde totality tvrdo potrestaní, tak sme k nim pristupovali veľmi nežne.
Ide o zarytých komunistov? Povedzme si na rovinu, dnes mnohí sedia vo vláde.
Hovorím o pohlavároch, ktorí desiatky rokov robili problémy, udávali, prenasledovali. Voči nim sme boli zbytočne nežní. A to sa následne prenieslo do celej spoločnosti aj historicky. Mám na mysli to, že keď politik nedodrží zákon, nevieme ho dnes odsúdiť a potrestať.
Kto je Pavol Krúpa
Absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ešte na vysokej škole si zarábal predajom finančných a poisťovacích produktov. V 90. rokoch skupoval akcie firiem, figuroval aj v spoločnosti All Finance Services. Z nej v roku 2003 vznikla spoločnosť Arca Capital, v ktorej má Pavol Krúpa väčšinový podiel. Pôsobí vo viacerých firmách na Slovensku, v Česku a na Ukrajine.