„Jedného dňa som sedel na terase a pil kávičku. Vedľa sedeli baby, ktoré ma nepoznali, prišli thajskí boxeri a pozdravili ma: ,Ahoj, Koza, ako sa máš, Koza?‘ Tie baby si mysleli, že to hovorí na nich, a tak mu jedna z nich zakričala: Ty cap!“ so smiechom začína svoje rozprávanie 41-ročný Peter Baláž, profesionálny boxer, prezývaný Koza. Pred takmer 20 rokmi reprezentoval Slovensko v boxe na olympiáde v Atlante, okrem toho bol trikrát na majstrovstvách sveta i Európy a je mnohonásobný majster Slovenska. Napriek tomu dnes žije v rómskej kolónii v Žiline a bojuje. Dnes už nie so svojimi súpermi v ringu, ale so životom a so sebou samým, aby prežil. Jeho príbeh sa rozhodol sfilmovať režisér Ivan Ostrochovský, ktorý sa s ním pozná odmalička a dodnes mu pomáha.
Peťo, Peťo!
Film Koza budúci týždeň vstupuje do našich kín. Ale nie len tak obyčajne – s množstvom cien zo svetových festivalov, ktorých od začiatku roka prešiel už niekoľko. Zaujal vo februári v Berlíne, neskôr v Karlových Varoch, kde mu vyjadril obdiv samotný Richard Gere, a presne v čase slovenskej premiéry budú tvorcovia na ceste do Toronta, kde film uvedie ďalší filmový festival. Preto sme sa rozhodli Petra Baláža navštíviť priamo u neho doma, v prostredí, ktoré je jeho domovom už niekoľko rokov. Miesto, kam sa vráti z červeného koberca do každodennej reality. Bez práce, bez budúcnosti, bez boxu.
Aj keď sme boli dohodnutí, že sa stretneme pred jeho domom, kúsok pred Žilinou sme zistili, že Koza nás čaká v meste. „Som pri obchodnom centre, celý v červenom, určite ma zbadáte,“ hovorí nám do telefónu. Asi sa vybral do mesta, ako to väčšinou zvykne. „Vždy som bol k ľuďom slušný. V meste ma mnohí pozdravia, pozvú na kávičku, necítim rasizmus,“ prizná neskôr. To už k nám naskakuje do auta a blížime sa k rómskej štvrti pri železničnej stanici.
„Peťo, Peťo,“ počujeme, keď sa blížime autom k hŕstke detí. „Vy ste novinári? Budeme v novinách? Televíznych?“ zvedavo nás obklopili a medzi nimi aj 14-ročná Natálka, dcéra Petra Baláža. „Naninka, poď, urobíme si fotku,“ vyzve ju otec, ktorý ju mal ešte v predchádzajúcom vzťahu. Usádzame sa v skromnom, ale čistom byte, kde má okrem svojho filmového plagátu aj tkaný obraz Poslednej večere.
„Ste veriaci?“ pýtam sa ho, zatiaľ čo pózuje s dcérou. „Nie až tak veľmi, ale verím v Pánbožka. Aj keď nemám teraz šťastie, tak verím, že jedného dňa to príde,“ odpovedá a nás už zaujíma, ako sa mu zmenil život s príchodom filmu. „Všetci ľudia v mojom okolí vedia o filme a každého to zaujíma. Pýtajú sa ma stále, kedy už bude v kinách, že by ho chceli vidieť, ale nemôžem povedať, že by som bol na to pyšný. Beriem to normálne, akoby som ani nenatočil film, ale nech ľudia vidia, že aj keď mám meno vo svete, nemusím sa mať preto dobre,“ hovorí.
Prečítajte si aj:
Návrat z červeného koberca do rómskej kolónie je šoková terapia, tvrdí režisér
Zlom v živote
Peter Baláž je profesionálny boxer a kedysi bol naozaj uznávaný šampión, ako aj dnes o sebe hovorí. „Box je hra, kde vždy musí niekto prehrať, takže aj ja ako šampión musím zniesť prehru. Keď si však dnes spomeniem na olympiádu, bol to iný život a dodnes je to pre mňa najkrajšia životná spomienka,“ vysvetľuje so smútkom v očiach. A veríme mu ho. Tak ako veríme aj filmu Ivana Ostrochovského, kde opisuje jeho ťažkú situáciu, keď jeho vtedajšia priateľka otehotnela a on sa rozhodol ísť zarobiť peniaze tak, že prejde viacero zápasov a skúsi vyhrať. Jeho manažér ho však o peniaze oberal, a to sa mu stalo aj v reálnom živote.
Sám si uvedomuje, že aj keď stále boxuje, už sa nedá všetko dobehnúť. „Keď ma videli Američania boxovať v Atlante, hneď som dostal ponuky, či by som nechcel boxovať za ten štát alebo za ten, ale ja som bol vtedy šialene zamilovaný, a tak som odmietol. Na Slovensku som bol vtedy šampión, a ako šampión som nikdy nepocítil, ako dnes, že by som nemal peniaze na tréning alebo na životosprávu. Slovensko si nevie udržať športovcov, tí dobrí utečú,“ tvrdí a dnes opisuje svoju vernosť Slovensku ako sprostosť. „Všade, kde som bol, som bol hrdý Slovák a rád som reprezentoval Slovensko, nikdy by som nepovedal, že môžem takto skončiť. Žiadny Cigán či už v Rumunsku, alebo inde, sa nemá tak zle ako ja.“
A kde nastal zlom? „Mal som krásny život, trénoval a žil som v Dubnici nad Váhom, kde bol najlepší boxerský klub. Ale keď to prestalo fungovať a nemali peniaze, odišiel som. Predsa som nemal na výber, nie som vzdelaný, takže musel som zostať pri boxe,“ hovorí dnes Koza, ktorý mal deväť súrodencov, a keďže ho vychovávala stará mama, chcel sa otcovi a bratovi priblížiť aspoň tak, že chodil za nimi na tréningy. Až zistil, že mu box ide, a ostal pri ňom. Keď sa mu dnes nepodarí zohnať nejaká fuška, je ako profesionálny boxer platený iba zo zápasov, ale má tak jeden za dva mesiace, a je to čoraz horšie.
Uvedomuje si, koľko má rokov, aj to, že bez dobrej stravy nemôže pravidelne trénovať a bez tréningov, nebude mať kondíciu. „Dnes dokážem vyrovnane boxovať 4-5 kôl, potom už idem dole, nemám kondíciu, nie som natrénovaný,“ vysvetľuje a dodáva, že po zlých skúsenostiach s manažérmi, ktorí ho oberali o peniaze zo zápasov, dnes verí českého boxerovi Lukášovi Konečnému, ktorý mu dohoduje zápasy.
Jeden veľký sen
Napriek všetkému neplače a nepýta peniaze, chcel by len využiť to, čo vie, a keďže má aj trénerskú licenciu, tak trénovať deti. „Chcel by som od pána primátora, aby mi dal nejakú malú telocvičňu, aby som mohol trénovať deti, to by ma uživilo. Chcel by som tiež, aby aj rómske deti chodili povinne do školy, aby trénovali. Chcem im ukázať, že aj ja, keď som bol malý, mohol som len snívať o Nemecku, Anglicku či Amerike, ale ja som preto niečo robil, chodil som pravidelne do školy a na tréningy,“ dodáva na záver.
Mesto má však svoj postoj. Ako nám potvrdil hovorca Pavol Čorba, evidujú ho ako neplatiča a zároveň zatiaľ nepožiadal mesto oficiálne o žiaden priestor. Ak si podľa neho vyrovná dlhy voči mestu, sú ochotní sa rozprávať o tom, ako mu pomôcť, rovnako aj mládeži v meste. Koza, ktorému tak hovoria, pretože v detstve pil veľa kozieho mlieka, má už len tento jeden sen.