Tomáš Cére, syn Moniky Céreovej,
viceprezidentky J&T
Keby som mal charakterizovať svoju mamu pár slovami, asi najvýstižnejšie by bolo: obetavá matka, veľmi priateľská, síce náročná na svoje okolie, ale zato spravodlivá, so zmyslom pre humor a pre detail. Obdivujem na nej, že sa stala v mladom veku úspešnou manažérkou. Náš vzťah vždy bol a aj je veľmi priateľský. Ako malému sa mi popri práci stíhala vždy venovať, a pokiaľ jej to pracovné povinnosti neumožnili, vynahradila mi tento čas neskôr. Ako jedináčikovi mi vedela vždy veľmi dobre nahradiť chýbajúcich súrodencov. Koniec koncov pri jej mladistvom výzore sa nám neraz stalo, že ju moji rovesníci považovali za staršiu sestru (úsmev).
Veľmi oceňujem aj samostatnosť, ku ktorej ma viedla. Nevodila ma takpovediac „za ručičku“, ale zároveň mi bola vždy oporou. Naučila ma, že v živote si musí človek všetko vybojovať vlastnými silami a rozumom. Napriek tomu, že som bol jej jediné dieťa, nikdy ma nerozmaznávala a pripomínala mi, aby som si vážil veci, ktoré mám.
Od mojej mladosti som inklinoval k hudbe. Mama ma v tomto smere vždy podporovala, rovnako ako aj v mojich ďalších záľubách. Nikdy nemala tendenciu viesť ma na silu vo svojich šľapajach, ale práve naopak, vytvárala mi priestor a podmienky realizovať sa v oblastiach, ku ktorým som inklinoval ja.
Teraz si, ako dospelý a samostatný človek, oveľa viac uvedomujem, aké náročné bolo pre ňu skĺbiť svoju pozíciu matky a manažérky. Obdivujem jej ambicióznosť a vytrvalosť, keď si popri všetkých materských povinnostiach stíhala plniť aj svoje profesionálne ambície. Aj napriek tomu, že ja som svetu financií nikdy neholdoval, osobne mám bližšie k technickým smerom a k hudbe, bola a je pre mňa vzorom.
Musím povedať, že aktuálne spolu trávime menej času ako kedysi, pretože sa často zdržiava v zahraničí, ale o to intenzívnejšie sú naše stretnutia. Zároveň máme jeden spoločný koníček, ktorým sú motorky, takže hneď ako nám bude počasie priať a ako nám to časové možnosti dovolia, si spoločne vyrazíme na výlet.
Mária Oľhová, dcéra herečky Jany Oľhovej
Keď sa ma niekto spýta, aké je to mať mamu herečku, som vždy v rozpakoch. Počas školských rokov, keď sa do žiackej knižky písalo zamestnanie rodičov, všetci ma brali za čudáčku, že mám mamu zapísanú ako herečku a otca režiséra. Bralo sa to vtedy možno ako kočovný kmeň, cirkusanti alebo čosi také. No a mať k tomu ešte piatich súrodencov? Tak to už je veľmi podivné... Je pravda, že som so súrodencami vyrastala v malom meste (v Martine, pozn. red.) a verím, že pre mnohých nebolo jednoduché pochopiť povolanie mojich rodičov.
Rovnaký problém bol už pri výbere strednej školy. Keďže ma umenie, konkrétne kreslenie, od začiatku veľmi inšpirovalo, bolo pochopiteľné, že sa budem uberať rovnakým smerom. Aj tu som bola za podivína. Žiadna priemyslovka, gympel ani obchodná akadémia. Takže, ak mám byť úprimná, naša mama nás odjakživa viedla k tomu, aby sme robili to, čo nás baví. Nie je to, samozrejme, také jednoduché, ako to znie. Veľa ráz by som si to veľmi rada vymenila so zdravotnou sestričkou, s tetou z knižnice alebo kuchárkou... Mama mi však napriek tomu všetkému dodáva silu, že sa dá toho stihnúť veľa. Paradox je, že moja mama dlho bola (a ešte stále je) členkou martinského divadla. Dovtedy ju poznali len martinskí „domorodci“ a, samozrejme, milovníci divadla. Bolo to sympatické obdobie, keď mamu poznali len tí, ktorí pravidelne navštevovali divadlo.
S nástupom seriálov sa o nej dozvedela širšia verejnosť, s čím sa nazberalo aj viacero obdivovateľov a ľudí, ktorí ju poznajú. Som rada, že doma je mama moja mama, nehrá práve žiadne predstavenie – aj keď možno pred nejakým práve má – a je tu s nami.
Lujza Bubánová, dcéra Simony Bubánovej,
generálnej riaditeľky reklamnej agentúry
CD Creative Department
Milá maminka,
dnes je Deň matiek a ja by som sa ti rada poďakovala za to všetko, čo pre mňa robíš každý jeden deň. Mám asi to najväčšie šťastie na svete, že som sa narodila svojim rodičom. A bola som si toho vedomá už od detstva, keď bolo „cool“ medzi deťmi hovoriť, akí trápni sú ich rodičia. Táto móda ma úplne obišla a už od malička si mi bola vzorom. Aj keď treba uznať, že dávať dcére pusinky pred kamarátmi by bolo fajn si odpustiť (úsmev). Čisto kvôli zachovaniu dignity (dôstojnosti – pozn. red.) bozkávaného subjektu, keď dôkazy dospelosti boli asi tie najvzácnejšie momenty v komunite predškolského veku. Asi vieš, že si teraz robím srandu sama zo seba, lebo keď sa retrospektívne pozerám na detstvo, je mi to tak milo smiešne. Tak či tak, chcela som tým povedať, že náš vzťah mi bol vzácny odjakživa a ty si mi mojím vzorom:
Ako dcéra. Keď vidím, s akou láskou si sa vždy starala o svojich rodičov, neviem si predstaviť, že sa takou nestanem aj ja.
Ako mama. Nie celkom rozumiem, odkiaľ berieš toľko energie rozmýšľať o mojom živote a mojich problémoch. Niekedy musím povedať, že ma ide z toho poraziť, lebo sa o mňa tak strašne bojíš. Ale neboj sa, prežijem, a na druhej strane viem, ako to so mnou myslíš… len najlepšie. To je príjemná istota v živote a treba si to veľmi, veľmi vážiť.
Ako žena v biznise. Založiť si vlastnú firmu a dotiahnuť to až tam, kam si to dokázala ty, je perspektíva na život, ktorú máloktorá mama vie dať svojej dcére. Veľmi si ťa vážim za to, ako si dokázala skombinovať osobný život s pracovným a naša rodina je to najlepšie prostredie, aké si viem predstaviť.
A teda tebe a tatkovi vďačím za všetko, čím sa môžem dnes pýšiť. Či už sú to trvalé hodnoty, otvorený pohľad na svet a možnosti skúšať svoj vlastný talent.
Thats why I love you!
Linda Urbaníková, dcéra Evity Urbaníkovej,
spisovateľky, majiteľky vydavateľstva Evitapress a šéfredaktorky časopisu Evita
Moja mama je môj talizman pre šťastie. Keď súťažím, vždy ju tam niekde musím mať sediacu, inak som celá vystresovaná, že tam nie je. Pomohla mi vždy, keď som ju najviac potrebovala a viem, že jej môžem všetko povedať. Prešli sme si veľa zlého aj dobrého, v tom zlom sme sa nebavili asi najviac dva dni alebo aj menej. Hádky s mojou maminou sú takmer stále o maličkostiach, ale ja sa snažím robiť všetko najlepšie, keďže viem, že má veľa práce a keď ju nebudeme zaneprázdňovať hlúposťami, urobí si skôr svoju prácu a potom sa nám bude viac venovať a bude zábava.
Moju mamu si vážim hlavne preto, že vidím, že je vždy pozitívne naladená, aj keď má kopu práce alebo domácich povinností, aj keď má nejaké starosti. Vždy povie, že to prejde, hlavne, že sme zdraví. Páči sa mi, že keď má veľa práce, nosí si ju domov. Som rada, že sedí za tým počítačom doma a nie niekde inde, v kancelárii, takže ju stále fyzicky máme doma.
Chvíle s mojou mamou osamote som si začala v poslednom čase veľmi vážiť, lebo z dvoch detí sme sa stali štyrmi, a preto sa o ňu viac delím. Keď sme samy dve, či stojíme v zápche na Prístavnom moste alebo ideme cez supermarket, nemôžem sa prestať smiať, lebo mama si zo všetkého robí srandu, tancuje svoje veľmi zvláštne tančeky a spieva na plné hrdlo. Ľúbi ma a nikdy ma neopustí, a preto ani ja neopustím ju a vždy za ňou budem stáť, lebo ona za mnou stála vždy, keď som to potrebovala.
Natália Sirotová dcéra Lýdie Sirotovej,
koučky, lektorky a iniciátorky šťastia v práci
spoločnosti Happy Company
Dám vám jednu otázku. Keď vám niekto povie slovo „mama“, čo si pod tým predstavíte? Niekto osobu, ktorá sa o vás starala alebo sa stará... No ja pod tým vidím úplne iný význam. Pod slovom mama si predstavujem niečo ako práca 24/7/365. Stavím sa, že keby som zobudila svoju mamu o polnoci s plačom a spýtala by som sa „môžeme sa porozprávať?“, odpoveď by znela „áno“. Keby odpoveď bola „nie“, potom by to nebola správna mama. (Teda aspoň z môjho pohľadu.) Ale teraz naozaj. Predstavte si, že by mama bolo zamestnanie. Pracovali by ste 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Neustále by ste boli na nohách, kopa zodpovednosti... A to všetko zadarmo. A preto si myslím, že by sme mali byť k našim mamám čo najlepší. No nie? Predsa len, kto vám pomohol, keď ste boli smutní? Alebo kto vás naučil viazať si šnúrky? Ja viem, ja viem... Niekedy si hovoríte, aká je vaša mama hrozná a že vás nechápe... No pravda je taká, že všetky mamy chcú pre svoje deti to najlepšie.
Ach jaj... ako veľmi mám rada svoju mamu. Som vďačná za to, že mi dáva toľké šance, pretože, povedzme si pravdu: každý občas robí chyby. Aj my, aj naše mamy. A preto som vďačná za tie šance. A moja mama mi ich dala dosť. Práve tú trpezlivosť si na svojej mame cením asi najviac. Okrem toho, že je neskutočne milý človek, je ohromne kreatívna, dobrosrdečná, sympatická, vie dobre jazyky, je vtipná... no čo viac si môžete priať? A preto je dôležité, aby sme to našim mamám hovorili. Neviem ako vy, ale ja mojej mame každý deň poviem, že ju mám rada. Ak ste to tej vašej dnes nepovedali, tak sa zdvihnite a pobozkajte ju na líce, zatelefonujte jej, no proste povedzte jej, že ju máte radi.
Mám ťa rada, mami. Ani neviem, čo by som bez teba robila. Všetko najlepšie ku Dňu matiek.