Andrej Hryc pre HN: Vyrovnal som si účty

Ľudia sa za svojím životom obzerajú zvyčajne po nejakej vážnej udalosti alebo v pokročilom veku. Prečo vaša Inventúra prišla práve teraz?
Myslím si, že prišla v najvyššom čase. Lebo sa môže stať, že zajtra umriem a kto to potom napíše (smiech). Ale nie, také to memento mori som si uvedomil, keď asi pred pätnástimi rokmi začali umierať moji rovesníci. A v jednej chvíli som si povedal, že mám dosť veľa nevyrovnaných účtov, ktoré treba nejako uzavrieť a urobiť si poriadok v duši. Jednoducho katolíci chodia do kostola na spoveď, a toto je taká spoveď pre mňa.

Čo bolo pre vás tou prvotnou motiváciou?
Rodičia. V podstate som tú knihu začal písať o živote môjho otca, ktorý v roku 1947 neodišiel do Brazílie, lebo si povedal, že komunisti na Slovensku dlho nevydržia. Čo bol omyl a malo to fatálny následok na jeho život aj život jeho manželky a nás, detí. On sa nedožil prevratu, nikto sa mu neospravedlnil za to, čo mu urobili a ja som potreboval očistiť jeho meno.

No nakoniec je to kniha skôr o vás.
Presne tak. Keď som ju začal písať, uvedomil som si, že je to všetko zložitejšie. Môjmu otcovi „spackal“ život režim, ja som si mnohé veci uhnal vlastnou hlúposťou. No sú to spojené nádoby. Pretože mi práve v detstve chýbala tvrdá ruka, nemal mi kto povedať – toto je správne, toto nie. Otec bol v base a ja som vyrastal na ulici. Bolo to dosť zložité a, samozrejme, sa to podpísalo pod môj vývoj. Tak som si povedal, že to celé zrekapitulujem a dal som tomu takúto formu.

Kniha je úprimná, pre niekoho možno až príliš. Nebáli ste sa takto obnažiť sám seba?
Moji blízki to väčšinou všetko ovládajú. Ja sa nemám čoho báť, povedal som si, že knihu napíšem, či sa to niekomu bude páčiť alebo nie.

Spomínate v nej 730 osôb a osobností, ktoré ste neraz nešetrili. Koľko máte na stole žalôb?
Zatiaľ ešte ani jednu, ale možno preto, že to niektorí dotknutí ľudia ešte nečítali (smiech). Tie príjemné veci mi chodia každý deň, maily a esemesky od kamarátov i neznámych ľudí a reakcie na knihu sú krajne pozitívne. Tie negatívne prídu doručenkou.

Nielen podľa knihy ste boli od mladosti takpovediac rebel, ochotný ísť hlavou proti múru...
…bol som skrátka blbý (smiech). Mal som dosť múdrejších kamarátov, ktorí urobili inú kariéru. Ale ako hovoríte, kniha mala pracovný názov Spoveď uličníka. Lebo tým som bol...

...a nebolí vás tá hlava už niekedy?
Naozaj som si párkrát riadne nabil držku, ale akosi som sa s tým už zmieril. Ale hlava ma už nebolí a spávam pokojne. Hoci bola aj chvíľa, keď som pod tlakom nepriaznivých okolností uvažoval o dobrovoľnom odchode zo života. No nerád sa vzdávam. Napokon každý má právo urobiť si o mne vlastný názor.

No môžu to vnímať aj ako istú pózu.
Nemám snahu nikomu nič vnucovať. Dokonca som si prečítal na internete od nejakého chytráka, že som to určite nepísal ja (smiech).

Čítate si internetové diskusie o vás?
Aj moja manželka sa čuduje, prečo to čítam. No ja sa zabávam, akí sú tí ľudia strašne silní v anonymite svojho počítača. Pre mňa je to psychohygiena, akési očkovanie proti ľudskej hlúposti. Mám doma krabicu s päťsto anonymnými listami. Z toho by sa tiež dala napísať zaujímavá kniha. Keď sme natočili sme Čiernych barónov, na portáli Českej televízie bolo asi 7 000 odkazov.

Prečítali ste všetkých sedemtisíc odkazov?
Samozrejme, priebežne. Vážim si vox populi, al fascinuje ma úbohosť a zloba niektorých ľudí. Sú to naozaj kanalizačné záležitosti a oni to napíšu s takým tým hrejivým pocitom, že keď si to prečítam, tak ma asi šľak trafí. Ja sa na tom výborne zabávam.

V knihe tvrdíte, že vlastne preklínajú vlastnú zbabelosť...
A to je aj zdroj všetkých mojich životných konfliktov, lebo som vždy nahlas hovoril to, čo si iní mysleli. A to mi nikdy nikde na popularite nepridalo.

Neskrývali sa za vás mnohí práve preto, lebo vedeli, že vy tie ústa otvoríte?
Je to tak. Veď aj ten, čo nám vtedy v Twiste podstrčil tú slávnu nahrávku telefonického rozhovoru (medzi vtedajším ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom SIS Ivanom Lexom o vyšetrovaní únosu Michala Kováča ml., pozn. redakcie), veľmi dobre vedel, komu ju dáva. Vedel, že ja hodenú rukavicu zodvihnem.

Keď už spomínate Twist, v knihe priznávate viacero omylov, napríklad aj spoluprácu s Jozefom Majským pri financovaní rádia. Ktorý z tých životných kotrmelcov vás obzvlášť mrzí?
Najväčší omyl môjho života je tam opísaný a nebola to spolupráca s Jozefom Majským. Tou bola skutočnosť, že keď toho nešťastníka zavreli, potom som musel, žiaľbohu, spolupracovať s jeho deťmi, a to bola tá katastrofa. Tam som urobil veľkú chybu, vtedy som si naozaj mohol radšej ruku zlomiť.

Zaujala ma tiež informácia, že ste boli jedným zo skupiny mladých hercov, ktorí prehovorili Ladislava Chudíka, aby neemigroval...
...ja som bol organizátorom tohot slávneho výletu (smiech)...

...a keď sa vrátil, vyhodili ho z VŠMU.
Hneď dostal dištanc a nebyť Nemocnice na kraji mesta, do ktorej sa Chudík dostal absolútnou náhodou, tak by si ani neškrtol. Primára Sovu hral pôvodne Karel Höger, ktorý po natočení prvého dielu dostal infarkt a zomrel. Všetci zostali v absolútnom šoku, lebo v Čechách ďalšieho takého herca nemali. A keďže Laco Chudík mal dištanc na Slovensku, nie v Čechách, tak to s ním natočili.

Vrátim sa k tomu „vyhadzovu“, to sa vám pán Chudík asi veľmi nepoďakoval.
Chudík nechcel emigrovať z vlastnej vôle. Bol donútený okolnosťami, presnejšie jeho vtedajšou manželkou. A keď my sme prišli za ním, tak pochopil, že to nie je tá správna cesta. Za jedno popoludnie sme ho v Rakúsku prehovorili, aby sa vrátil, no nemohli sme vedieť, aké konzekvencie to bude mať. Keby sme tušili, čo nastane, tak tam ostaneme všetci. Ale myslím si, že Laco Chudík nikdy neľutoval, že sa vrátil, on je hrdý Slovák.

Kniha vyšla pred dvoma týždňami, no už je vypredaná a chystá sa dotlač. Čakali ste to?
Úprimne som bol veľmi prekvapený, keď mi pán Heger zo Slovartu povedal, že ju vydá v desaťtisícovom náklade. Keďže viem, v akých nákladoch sa u nás knihy vydávajú. A keď som vystrúhal prekvapenú tvár a pýtal som sa ho, kde berie tú odvahu, usmial sa a povedal, že on ju čítal (smiech).

Pred rokom vzbudila rozruch kniha Toma Nicholsona Gorila. Niekto v tom môže vidieť istú paralelu či inšpiráciu.
Gorila je kniha o jednom hnusnom politickom škandále, ktorý sa týka niekoľkých ľudí a ktorá je otrasným svedectvom toho, čo dnes žijeme. Je to je úplne iný druh literatúry. To je skôr inšpirácia pre orgány činné v trestnom konaní. Ale to v našej krajine nehrozí, že to bude mať nejaké dôsledky, lebo tu keď ukradnete veľa peňazí, nič sa vám nestane.

No takisto odkrývate niektoré kauzy, aj v súvislosti s politikou.
Hlavný rozdiel je v tom, že kým Gorila hovorí o čistej zlodejčine, ja hovorím o morálnych lapsusoch tých ľudí. Neupozorňujem na ich zlodejstvá, hoci mnohí z nich majú za ušami oveľa viac, ako som napísal. Moja kniha je prudko subjektívna, sú to veci ktoré sa týkajú mňa osobne. Nicholsona sa to týka ako novinára, ktorý objavil svinstvo a píše o ňom. Ja opisujem svoj život a svoje zážitky a skúsenosti. A že tam figurujú ľudia zo všetkých sfér? No viete, keby sa správali slušne, tak o nich nepíšem. Píšem len o tom, čo som zažil a čo viem aj preukázať.

Vaša manželka a dcéra vás vraj odhovárali, aby ste ju napísali?
Ony pochopili, aký som. Dcéra Wanda sa niekoľkokrát aj vyjadrila, že mala ku knihe asi tridsať pripomienok a ja som akceptoval dve. Povedal som jej – pozri, moja milá, keď máš námietky, napíš si vlastnú knihu. Manželka mala iný argument, vravela – táto knižka ti žiadnu popularitu neprinesie.

To mala asi pravdu.
Ale mne o popularitu nejde, ja som jej zažil dosť. Nepotrebujem sa zviditeľňovať, lebo s mojím ksichtom sa aj tak dosť ťažko existuje. Viete, ak človek nosí na tvári občiansky preukaz, má to vážne následky v občianskom živote. Ale mne je naozaj jedno, čo si kto myslí.

Vráťme sa trochu k divadlu, je okrem postavy Tovjeho v muzikáli Fidlikant na streche niečo, čo by ste si chceli splniť?
Obávam sa, že nie. Režíroval som Producentov, hral som tam spolu s Mariánom Slovákom Maxa Bialystocka a nič ťažšie neexistuje. Je to naozaj Mount Everest muzikálového herectva. Chcel som hrať Lopachina vo Višňovom sade, chcel som hrať Cyrana z Bergeracu a Tovjeho vo Fidlikantovi na streche. Ani jednu z týchto postáv som však, žiaľbohu, nehral a asi už nikdy hrať nebudem. Ale to je vždy otázka ponuky.

Vy ste však dostali aj ponuku z Hollywoodu
Za posledné roky to bolo celkovo osem ponúk, no ani jednu sa nerealizovala. 

Prečo?
Nie je to jednoduché. V Hollywoode sú veľmi silné herecké odbory. Systém funguje tak, že pracovné povolenie nedostanete, ak nie ste členom odborov. A tým sa nestanete bez pracovného povolenia. Takže začarovaný kruh.

Nedá sa nejako obísť?
Dá, ale producent, ak nečlena asociácie obsadí, musí ako pokutu musí zaplatiť asociácii obvyklý americký honorár herca. Takže by musel zaplatiť váš honorár a ďalšie výdavky plus túto pokutu. Mne ušla tretia hlavná rola vo filme Peacemaker, hoci som vyhral európsky kasting. Žiaľ, režisér Spielberg ma ani nevidel, lebo si medzičasom našiel nejakého ruského herca a odvtedy tam ten chlapec ide z filmu do filmu. V našej brandži robota robí robotu, musíte mať šťastie, aby si váš všimli. Ale ja prežívam krásny profesijný život.

Andy Hryc počas vojenskej služby. Jedna zo snímok v knihe Inventúra.

Kde vás uvidíme najbližšie?
Práve dokončujeme film s pracovným názvom Colette na základe novely Arnošta Lustiga, ktorý napísal aj režíroval Milan Cieslar. Hrám tam veľmi zaujímavú rolu, no opäť nie kladnú (smiech). Je to autobiografický príbeh Arnošta Lustiga, ktorý svoju prvú lásku zažil v koncentračnom tábore v Osvienčime. Pohľad na holokaust, ale v úplne iný, než aký sme zvyknutí. Je to koprodukcia s veľkým medzinárodným kastingom, Nemci tam hrajú Nemcov, Maďari Maďarov, Slováci Slovákov. Nakrútili sme ho po anglicky, práve prebiehajú dokončovacie práce. 

A nejaké vlastné projekty?
Ani nie. Podnikanie som zavesil na klinec, celý môj záujem je teraz zameraný na herectvo. A ako to pekne povedal Miloš Kopecký, herec je slečna, ktorá sedí na tanečnej zábave a čaká, kto ju vyzve do tanca. Momentálne ešte hrám v českom seriáli Ulice a v Prahe v divadle, a to mi predbežne stačí. Paradoxne ma viac obsadzujú v Česku ako na Slovensku.

Ani v tomto vám Inventúra asi veľmi nepomôže.
Určite nie. Tú knihu, zdá sa, budem musieť zaradiť do kategórie svojich úspechov. A úspech sa u nás neodpúšťa, takže nečakám, že by som dostal nejaké vážne ponuky. Lebo na Slovensku režiséri akoby už zabudli, že som herec.


KTO JE ANDREJ HRYC
Slovenský herec, podnikateľ, honorárny konzul Seychelskej republiky. Hereckú kariéru začal v Štátnom divadle v Košiciach. Po revolúcii založil rádio Twist. Krátky čas pôsobil ako riaditeľ Novej scény. Nakrútil vyše 25 filmov, množstvo televíznych a rozhlasových inscenácií. Za všetky spomeňme Rivers of Babylon, Utekajme, už ide! či Tisícročná včela. Dcéra Wanda je producentka, syn Hugo pred takmer piatimi rokmi tragicky zahynul pri autonehode po tom, čo prekonal rakovinu.