Aj Slovensko malo svojich Goebbelsov, Himmlerov či Heydrichov. Nahliadnite s nami do galérie najväčších zločincov vojnového slovenského štátu.
VOJTECH TUKA:
Pomätený profesor chcel u nás vytvoriť nové Nemecko
Profesorom filozofie a práva sa stal ako 34-ročný a svoje politické názory predstavil už v habilitačnej práci. Tie jednoznačne presadzovali odtrhnutie Slovenska od ČSR a jeho samostatnosť, za ktoré sa rozhodol bojovať. Jeho horlivý článok v ľudáckom denníku Slovák, ktorým chcel vyburcovať radikálnych autonomistov v HSĽS, vyvolal búrlivé reakcie.
Výsledkom bolo, že bolo na neho podané trestné oznámenie a ako poslanca Národného zhromaždenia ho zbavili imunity. Súd mu za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska vymeral trest 15 rokov. Z väzenia ho po ôsmich rokoch podmienečne prepustili v roku 1937. Avšak vtedy už zmenená medzinárodná politická situácia hrala do kariet jeho separatistickým plánom i rasistickým názorom.
Po vyhlásení samostatnej republiky sa stal jedným z vedúcich ideológov a realizátorov nacistických princípov na Slovensku a „führerovým“ posluhovačom. Tvrdil, že „národný socializmus znamená jednotnosť, disciplínu, radosť z práce“. Keď zvolili Jozefa Tisa za prezidenta, Tuka sa stal predsedom vlády. Spolu s Alexandrom Machom sa stali predstaviteľmi radikálneho krídla HSĽS, požadujúceho vytvoriť zo Slovenska fašistický štát podľa vzoru hitlerovského Nemecka.
VAŠA VOJNA V HN
Pomôžte nám spoznať vojnovú históriu Slovenska a dajte nám tip. Bojovali vaši predkovia na fronte alebo zažili prenasledovanie? Máte doma unikátne dobové fotografie, nahrávky či vojnový denník?
Pošlite nám ich na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. a my váš príbeh zverejníme.
Bol hlavným iniciátorom protižidovských zákonov a deportácií slovenských Židov do vyhladzovacích táborov. Z pozície predsedu vlády odstúpil v auguste 1944 aj pre zlý zdravotný stav a na aktívnej politike sa už nezúčastňoval. Ani tak však svojmu trestu neunikol. O dva roky ho totiž Národný súd odsúdil na trest smrti. Keďže bol po štvornásobnej mozgovej porážke neschopný akéhokoľvek pohybu, obesili ho priamo z invalidného vozíka.
ALEXANDER MACH:
Najväčšieho kata našich Židov zachránili komunisti
„Šaňo Mach – Židom strach!“ pokrik z čias slovenského štátu nevznikol náhodou. Deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska sa totiž spájajú práve s menom Alexandra Macha. Šéf Úradu propagandy, minister vnútra, podpredseda vlády i hlavný veliteľ Hlinkovej gardy. A predovšetkým nadšený obdivovateľ nacistického Nemecka i svojho učiteľa Vojtecha Tuku.
Práve ten si totiž u neho všimol oduševnenie, a keď ho počul rečniť, zamestnal ho v redakcii ľudáckeho Slováka. Všetko sa však mohlo skončiť úplne inak. Mach totiž od detstva sníval o tom, že sa stane kňazom. Dokonca študoval v bohosloveckom seminári v Ostrihome i Trnave, napokon si vybral politiku. Nikdy sa netajil svojimi protižidovskými názormi. Tie šíril na úrade propagandy a realizoval ako veliteľ Hlinkovej gardy.
Stál nielen za väčšinou protižidovských opatrení, ale spolu s Vojtechom Tukom po tajnej dohode s Nemcami pripravoval deportácie Židov do koncentračných táborov. Prvý transport vypravili ešte skôr, ako snem schválil zákon.
Na správy o tom, že transportovaní sú vraždení, reagoval, že ide iba o vymyslenú propagandu. Neskôr pri vypočúvaní tvrdil, že dlho nevedel, čo sa so Židmi v táboroch smrti deje, a dokonca prejavil ľútosť. Možno aj to zmiernilo jeho trest. Na rozdiel od popraveného Jozefa Tisa mu totiž súd vymeral „iba“ 30 rokov väzenia. Stáť za tým mohli aj jeho priateľstvá s komunistami. Mach neskrýval, že si niekedy zašiel na pohár vína s komunistami – Novomeským, Clementisom i Husákom.
Za mrežami napokon strávil 23 rokov a na slobodu sa dostal po amnestii prezidenta Ludvíka Svobodu v roku 1968. Potom si opäť sadol k písaciemu stroju a začal chystať svoje pamäti. Tie mu však zhabala Štátna bezpečnosť. Obávaný Šaňo Mach napokon zomrel v roku 1980.
OTOMAR KUBALA:
Učiteľ, čo svojou radikalitou predbehol aj Macha
Premotivovaný a príliš aktívny učiteľ, ktorý to dotiahol až do galérie tých najsurovejších vojnových zločincov na Slovensku. Otomar Kubala začínal ako riaditeľ meštianskej školy vo Varíne. Čoskoro však ukázal aj viac ako len učiteľské kvality. Už v roku 1938 formoval príslušníkov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do protištátnych akcií.
Stal sa členom Hlinkovej gardy a založil miestnu jednotku tejto organizácie. Okrem toho sa vydal aj na novinársku dráhu, bol šéfredaktorom novín Gardista a vydával i časopis Náš boj. Jeho čas však prišiel po rokovaniach slovenských predstaviteľov s Hitlerom v roku 1940. Vojtech Tuka a Alexander Mach spustili éru budovania slovenského národného socializmu. A do tohto boja povolali aj oddaného Kubalu.
Ten sa stal v garde samotným zástupcom veliteľa Macha. Hneď sa zaradil medzi najradikálnejších. Presadzoval úzku spoluprácu s nacistami a aj samotný Alexander Mach sa mu videl príliš „mäkký“.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol z toho dôvodu Mach odvolaný a Kubala sa stal náčelníkom Hlinkovej gardy. To nie je všetko. Zaslúžil sa o vznik Pohotovostných oddielov, ktoré aktívne bojovali na strane Nemcov proti povstalcom.
Známy je prípad zo Sklabine, kde gardisti zatlačili na ústup okolo troch stoviek útočiacich partizánov. Po tom, čo Červená armáda začala obsadzovať Slovensko, Kubala organizoval ústup jednotiek až do južných Čiech. Tam sa nechal zajať Američanmi. Tí ho však vydali československým orgánom, ktoré ho postavili pred súd. „Pán predseda, načo tá komédia? Nemohli ste nás hneď, keď ste nás chytili, postrieľať niekde v priekope,“ pýtal sa pred Národným súdom, ktorý ho napokon odsúdil na trest smrti. Za zločiny proti ľudskosti ho popravili zastrelením.
ANTON VAŠEK:
Muž, čo ťahal ľudí z transportov. A potom ich tam vracal
Keď sa prechádzal po meste a uvidel Žida, sám ho vraj odviedol na najbližšiu žandársku stanicu. Bol totiž prednosta 14. oddelenia ministerstva vnútra, ktoré malo na starosti deportácie do vyhladzovacích táborov. A Anton Vašek, prezývaný tiež „židovský kráľ“, bol zvyčajne tou poslednou inštanciou, ktorá rozhodovala o ponechaní alebo vyvezení jednotlivých ľudí do koncentračných táborov.
yštudovaný právnik bral svoju prácu vážne. Teda iba dovtedy, kým sa mu na pracovnom stole neocitol úplatok. A tak vydieral, sľuboval, klamal, ale aj vyťahoval ľudí z transportov a potom ich tam vracal. Jednoducho kupčil s ľudskými životmi a zbohatol na úplatkoch. Okrem toho, že horlivo organizoval transporty do koncentračných táborov, vo voľnom čase pil, hral karty a často prehral vysoké sumy peňazí.
Tento korupčník na druhej strane nacistom žaloval na slovenské úrady, ktoré vraj dávajú pri transportoch mnoho výnimiek. Taktiež sa ponosoval aj na cirkevných činiteľov, ktorí vraj svojimi intervenciami deportácie židovského obyvateľstva sťažujú. Predstaviteľov židovskej obce u nás zastrašoval a zároveň chlácholil, aby od nich vymámil ďalšie úplatky.
Po zrušení 14. oddelenia Vašek ako hlavný notár Mestského úradu v Bratislave od septembra 1944 do apríla 1945 otvorene kolaboroval s nemeckými okupačnými orgánmi. Po vojne ho Národný súd v Bratislave odsúdil na trest smrti obesením. Napriek tomu, že na súde raz vystupoval ako najväčší ochranca Židov, raz ich označoval za nepriateľov, jeho obhajoba nezabrala. A 30. júla 1946 ho popravili.
ALOIS BRUNNER:
Bol pravou rukou Eichmanna. A dožil sa pokojnej staroby v Sýrii
„Som so svojím životom spokojný. Urobil by som to znovu,“ povedal v rozhovore pre nemecký časopis Bunte v roku 1985 jeden z najhorších nacistických zločincov. Alois Brunner má na svedomí životy najmenej 140-tisíc Židov a vyčíňal aj na Slovensku. Práve on sa totiž podpísal pod najkrvavejšiu etapu pracovného tábora v Seredi.
Alois Brunner (vľavo) bol pravou rukou Adolfa Eichmanna (vpravo).
Tá sa začala po potlačení Slovenského národného povstania. Brunnera tu nasadili ako hlavného veliteľa, aby pochytal zvyšok Židov a zabezpečil ich transport do vyhladzovacích táborov. A počas čakania v prestupnej stanici na západe Slovenska im predvádzal všetko zo svojej brutality. Ľudia zomierali priamo tam na následky teroru a mučenia. Najviac z nich prišlo o život v noci, keď velenie vyháňalo väzňov na dvor, nútilo ich behať do kruhu a popritom ich šľahalo bičmi, reťazami a tyčami.
Alois Brunner, pravá ruka Adolfa Eichmanna, od začiatku svojho pôsobenia u nás do februára 1945 poslal do táborov smrti okolo 13-tisíc židovských obyvateľov. Sám však za svoje zločiny nikdy nepykal. Podarilo sa mu totiž ujsť. Na ruke mu chýbalo „esesácke“ tetovanie, vďaka čomu jeho identitu v zajateckom tábore neodhalili.
S pomocou na najvyšších miestach sa mu podarilo získať falošné dokumenty a z Nemecka utiecť. Najskôr do Ríma, Egypta a potom až do Sýrie. V roku 1954 ho síce Francúzi odsúdili na trest smrti za zločiny proti ľudskosti, Brunner však dožil pravdepodobne viac-menej pokojne, aj keď bol na neho vydaný medzinárodný zatykač.
Vlani prinieslo Centrum Simona Wiesenthala informáciu, že pohlavár na 99 percent zomrel v roku 2010 v Sýrii. „Nemôžeme to dokázať forenzne, ale sme presvedčení, že je to tak,“ povedal vtedy lovec nacistov Efraim Zuroff.