Keď sa vyberiete do Osvienčimu v Poľsku či do blízkeho Terezína u našich českých susedov, viete, čo od toho miesta očakávať a aká časť našej histórie sa tam písala. Len málo ľudí však vie, že podobné miesto bolo aj na území dnešnej Petržalky a že mnohí z nich sa po ňom dennodenne prechádzajú. Rozhodli sme sa teda vybrať po stopách nacistického tábora Engerau a spýtať sa ich na to.
„Ruch“ na stanici
Nebol to klasický uzavretý tábor, ako väčšina nacistických táborov, ktoré vznikali už od roku 1933 pri všetkých veľkých nemeckých mestách. Tábor, ktorý niesol meno Engerau (nemecký názov pre Petržalku), vznikol ako provizórium až na konci vojny a rozkladal sa v šiestich podtáboroch.
V kalendári sa práve otočil list, ktorý ukazoval december roku 1944. Na územie vtedy Veľkonemeckou ríšou okupovanej Petržalky, kde sa miešalo nemecké, maďarské a čiastočne slovenské obyvateľstvo, prichádzajú stovky židovských mužov. „Bolo to asi štyri alebo päť zatvorených dobytčích vozňov a dvere boli zvonku zadrôtované. Všetci pôsobili žalostným dojmom, boli bledí, vyhladovaní a v tvári úplne vystrašení,“ vypovedal neskôr veliteľ kriminálnej polície v Engerau Georg Hoffman. No to bola len malá časť väzňov, ktorí tu mali postaviť tzv. juhovýchodný val na spomalenie Červenej armády. Tiahol sa pozdĺž juhovýchodnej hranice Rakúska – začínal sa niekde v Bratislave a pokračoval až po slovinskú hranicu. „V celej línii boli mnohé tábory, ale len jeden na našom území – na území Petržalky. Tábor Engerau bol najbrutálnejší – pre neľudské podmienky, ktoré v ňom vládli,“ vysvetľuje pre HN kurátor výstavy Engerau: Zabudnutý príbeh Petržalky, Maroš Borský.
Stojíme teda na petržalskej železničnej stanici. Je utorok poobede, vonku už takmer 30 stupňov a pred stanicou len malý ruch. Mihajú sa pred nami turisti i študenti a pár dospelých, vracajúcich sa z práce. Nikto z nich však o tábore nevie, ako ani to, že práve sem židovských väzňov pred vyše 70 rokov doviezli. Miesto, na ktorom stojíme, je však späté aj s koncom engerauského príbehu. Na konci marca nasledujúceho roku, na Zelený štvrtok, sú tu väzni zhromažďovaní a vydávajú sa na dramatický pochod do Bad Deutsch-Altenburgu, ktorého sa už mnohí nedožili, a odkiaľ putovali ďalej, do koncentračných táborov Mauthausen a Gunskirchen.
Čierna voda namiesto kávy
Hneď na vedľajšej križovatke sa však zastavíme opäť. V mieste, kde pred rokmi stála slávna továreň Matador, ktorá bola v čase existencie tábora Engerau súčasťou koncernu Semperit AG, fungovala kantína, kde väzni dostávali jedlo – kúsok chleba, trocha margarínu a čiernu vodu. Ľudia, ktorých pristavíme, si to nedokážu ani len predstaviť.
To sa však už začína naše putovanie po samotných podtáboroch, kde jednotliví pracujúci väzni žili. Podtábor Bahnhofstrasse blízko stanice na území dnešnej Panónskej cesty bol výnimočný, pretože bol v obytných domoch. Velitelia zaklopali domácim na dvere s tým, že im dajú na povalu väzňov. „Títo skončili najlepšie, pretože veliteľ podtábora Walter Haury presviedčal ľudí, aby im napríklad zaviedli elektrinu či zohrievali vodu na umývanie. Po vojne svedčili v jeho prospech,“ hovorí Borský. Ani na tomto mieste obyvatelia netušia, čo sa tu pred rokmi dialo.
Prečítajte si aj:
Deväť rozsudkov smrti. Za koncentrák v Petržalke padali rakúske hlavy
Tábor Engerau: Keď došli náboje, zabili ich pažbou
Hrobár, čo vracal tváre mŕtvym väzňom. V Petržalke
Incheba sa nepamätá
Prichádzame k parkoviskám výstavného areálu Incheba. V tom čase je na uzavretom súkromnom pozemku úplné ticho. Okolo prechádzajú len cyklisti či mamičky s kočíkmi. Pristavíme dvojicu mužov. „Áno, viem o tom, vo všeobecnosti však mám pocit, že o židovskej histórii vedia ľudia zo zahraničia niekedy viac ako my,“ hovorí Bratislavčan František o mieste, kde kedysi stáli ďalšie dva podtábory a neslávne známa ošetrovňa Krankenrevier.
V podtábore Fürst bývala rodinná fabrika s drevom a v podtábore Schinawek zase firma vyrábala kinotechnické zariadenia a pred vojnou lustre. V oboch vládli zlé podmienky. „Skutočnosť, že časť tábora sa nachádzala v areáli Incheby, nám až donedávna nebola známa. Sme presvedčení o tom, že históriu si treba pripomínať, zvážime každý podnet príslušných úradov na otvorenie tejto témy,“ hovorí pre HN hovorkyňa Incheby Martina Macková .
Pešo potom už len prejdeme k jedinému stojacemu objektu tábora – k reštaurácii Leberfinger. Maštaľ, v ktorej bývalo asi dvesto väzňov, sa nachádzala na druhej strane hospodárskeho dvora. Tu nám jeden cyklista povedal, že by privítal, aby tu bola aspoň nejaká ceduľka, ktorá by túto smutnú udalosť pripomínala a nezabudlo sa na ňu.
Teror až do konca
Previezli sme sa ešte k miestu bývalého podtábora Auliesel na území dnešného Námestia hraničiarov a na opačnú stranu dnešnej Petržalky k najhoršiemu podtáboru Wiesengasse, na dnešnej Jaroslavovej ulici.
Pamätníčka tábora Engerau Anna Horníková. Snímka: HN/Peter Mayer
A kúsok odtiaľ sa už dostávame na akési miesto konca. V tichosti prechádzame na Kaukazskej ulici miesto masových hrobov a prichádzame do neďalekého cintorína. Oproti vchodu na konci uličky je vedľa seba zoradených pár hrobov s pamätníkom, ktorý tam stojí od roku 1958 aj napriek tomu, že o tejto udalosti sa až do 90. rokov takmer vôbec u nás nehovorilo. Neďaleko pamätníka oslovíme staršiu ženu. V tichosti mení kvety pri hrobe svojho manžela a my zisťuje, že dnes 84-ročná Anna Horníková si udalosti tábora Engerau pamätá. „Videla som, ako vykopávajú mŕtvoly, povedali mi, že ich dávajú do spoločného hrobu. Pamätám si Petržalku v tej dobe, vídavali sme väzňov, ale beda nám, keby sme im nejako pomohli. Bývala to pekná veľká dedina, kde sa všetci poznali, a kde sa žilo pekne, no dnes to už neplatí,“ zaspomínala pri nás.
Tu sa náš príbeh putovania po Petržalke končí. Na základe pomoci od dnes už nebohého hrobára Leopolda Prepelicu, ktorý zachoval doklady niektorých mŕtvych, výpovedí miestnych pamätníkov či svedectiev na súde vo Viedni počas šiestich engerauských procesov, kde sa súdili zločinci z petržalského tábora, dnes o týchto miestach vieme. Pretože je to časť histórie, ktorú poznať treba.