Riziko robiť pokračovania kultových filmov je vždy vysoké. Prečo ste sa teda rozhodli pustiť do Dědictví 2?
Proste som chcel robiť s Bolkom Polívkom.
A vraj ste mu povedali, že vy ste pre nich najlepší.
Áno, ale to nebolo len tak, my sme sa veľmi dobre poznali už predtým. Povedal som mu, že pre tento projekt som pre nich najlepší. A prečo? No to sa ťažko vysvetľuje. Som z toho istého kraja, on je z Vizovíc a ja som zo Zlína, naša cesta k verejnej známosti má niektoré podobné body. Museli sme sa obaja prebiť nahor sami. Rešpektujeme sa a vieme, čo to je dôjsť do Prahy z konca republiky a naspäť. (Smiech.)
Predsa len je to 22 rokov a prvý film videlo na tie časy úctyhodných 800-tisíc ľudí. Ste pripravený na porovnávanie?
V tejto brandži som už dlho, riziko je vôbec niečo hovoriť. Niečo poviem a ľudia si to aj tak vyložia inak, ako som to myslel. Dôležité je prepnúť sa a o zvedavosťou a pobavením sledovať, ako ľudia prekrútia to, čo je im s nejakým úmyslom dávané.
Mali ste vtedy 16 rokov. Ako na vás pôsobil film Kurvahošigutntág?
Mňa jednotka veľmi ovplyvnila, je tam podobný skepticko-ironický pohľad na svet, ktorý sa skrýva za drsnou satirou, to mi sadlo. Veľmi dobre si však pamätám, ako novinári hovorili, že Chytilová (Věra, režisérka, pozn. red.) sa zbláznila, Chytilová začala natáčať „buranské sračky“, než im časom došlo, že v tom Bolkovi je ešte niečo viac, že to nie je len „prisprostá klauniáda“, ale počuť tam aj dôležité poznámky o živote.
A teraz?
Pozoroval som, čo Bolek do tej novej buranskej komédie dával, a boli to jemné a citlivé veci o starnutí, o mužskej márnomyseľnosti, velikášstve, je tam veľmi veľa autobiografických postrehov. Bolek zvykne niečo len tak utrúsiť, a nie vždy si to všimneme, no dokáže vidieť dopredu. Preto som sám zvedavý, čo mi ten film ešte neskôr povie, čo tam nevidím teraz. A porovnávania sa nebojím, to je osud, „jednotka“ je toho najväčším dôkazom. Vtedy vraveli, že sa Chytilová sa zbláznila a teraz zase budú hovoriť, že nikto nemôže byť ako Chytilová. To, čo by sa malo už však konečne povedať nahlas, je, že ona s Bolkom sú rovnocenní hráči, nevymyslela to sama. Bolek vymyslel toho hlúpeho klauna, ktorý však veľa naznačuje. Ja to preberám ako hotový produkt, polovica autorského tímu teda zostáva rovnaká. Pustil som Bolka „vyblázniť sa“, a uvidíme, nakoľko to „uhráme“ ako pred rokmi.
Aký je teda Bohuš po 22 rokoch?
Je úspešný a zároveň zlostný. Jeho hlavnou negatívnou stránkou je to, že tam zostáva niečo z poslednej vety prvého filmu: „A teď si vás koupím všechny!“ Jeho postava podlieha nejakej ilúzii, že ľudia, ktorým platí, mu zároveň patria, to je ten smiech nad kapitalistami dneška, nad nepokorou peňazí. Z osobnej línie sa film začína smrťou ženy, odchodom dcéry z domu, je už dedko a nepije, dostavuje sa staroba, zvyšok síl, ktoré sú maskované siláckymi výrazmi. Takže je nahnevaný na seba a na svet, že starne. A začína vyvádzať, piť a je neznesiteľný. A ide to s ním z kopca.
Nebáli ste, že Bolkova zlá finančná situácia môže ohroziť film alebo jeho reputáciu?
Ohroziť reputáciu niekoho, kto veril ľuďom a tí ho okradli, to je možné len v kraji závistlivých. On teraz nesie zodpovednosť za dôveru tým, ktorý ho zneužili a obohatili sa na jeho úkor. Pre mňa je veľmi dôležité pozorovať tieto spoločenské reakcie, lebo zase si uvedomím, že horkosť toho klauna v Dědictví nie je náhodná. A je mi z toho smutno. Ale Bolek je bojovník, krízy ho mobilizujú. Pri nakrúcaní som zistil, aký je silný.
Nakrúcalo sa aj v Olšanoch, kde má farmu. Ako vnímali obyvatelia návrat obľúbeného filmu?
Hrá tam veľmi veľa ľudí. Mali sme šťastie, že sme nemuseli zháňať komparz. Bolek zavolal a prišli susedia aj obyčajní ľudia z Olšian, prišlo veľa ľudí, ktorí vo filme chceli hrať.
Myslíte si, že aj váš film budú ľudia schopní pozerať vždy, keď pôjde v televízii?
Najdôležitejšie je, aby vystihol náladu. Ja som „jednotku“ videl asi dva- až trikrát, vždy s radosťou, keď som to pozeral teraz, to bolo pracovne. Nepoznám ani všetky citáty, ako mnoho ľudí, ale môj najobľúbenejší je: „Ty milionářu blbý, koza sa ti oběsila!” Stačí mi, keď si to niekoho pozrie raz a bude mať z toho radosť. A či bude z toho kultový film, sa časom ukáže.
Kto je Robert Sedláček
Narodil sa 7. júna 1973 v Zlíne. Najskôr pracoval ako novinár v Českej televízii, potom vyštudoval dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU, ktorej sa aj potom venoval.
V roku 2006 nakrútil svoj prvý celovečerný film Pravidla lži a za scenár získal Českého leva. Nasledovali Muži v ruji, či tiež veľmi oceňovaný film Rodina je základ štátu. Najviac na seba však upozornil dokumentárnym seriálom České století, ale v dokumentoch sa zaoberal aj Heydrichom či Zemanom. Tento rok plánuje uviesť tri snímky.