December 1944. Do tábora v Engerau prichádzajú pešo či vlakom stovky židovských mužov z Maďarska. (Historici neskôr ich počet odhadnú od 1700 do 2000.) V tej chvíli už možno tušia, že stoja na prahu mimoriadne chladnej zimy. No pravdepodobne im ani nenapadne, že sa práve ocitli v tábore, ktorý si aj spomedzi tých koncentračných vyslúži povesť mimoriadne sadistického.
Detail obálky publikácie o Engerau, ktorú práve vydalo Židovské komunitné múzeum.
Smrť za repu
Ručné kopanie zákopov v zamrznutej zemi striedané so spánkom na hnijúcej slame či betónovej podlahe. To sa takmer vzápätí stáva každodennou realitou mužov, ktorí hneď v prvý večer prídu o všetok majetok. Denne vstávajú o piatej ráno, hneď nato veliteľ robí kontrolu nevládnych väzňov, palicou ich prinúti vstať a odísť do práce. Ich jedlo pozostáva z pol kila chleba a dvoch dekov margarínu, neskôr sa prídel chleba zmenší na 33 dekov. K tomu riedke polievky z kapusty, repy či neumytých zemiakov.
Utrpenie väzňov ešte prehlbuje sadizmus dozorcov: bitky, sexuálne násilie či svojvoľné zabíjanie, často s odôvodnením, že boli „zastrelení na úteku“. „Civilní obyvatelia, ktorí boli očitými svedkami tohto vraždenia, sa sťažovali na úradoch. Preto miestny veliteľ (...) vydal nariadenie, že Židia môžu byť zastrelení len na výslovný a písomný rozkaz. Nie všetci dozorcovia sa však nariadenia držali,“ píše v publikácii o tábore Engerau Monika Vrzgulová z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied. Trest smrti hrozil prakticky za čokoľvek: za nenosenie židovskej hviezdy, žobranie jedla či krádež repy z okolitých polí.
Väzenie za špak
Veľkému riziku sa vystavovali aj Petržalčania, ktorí sa väzňom snažili pomáhať. Ján Úkropec pre denník Čas v roku 1945 spomínal, že nikto s nimi nesmel byť v styku. „Moja suseda sa zľutovala nad jedným takýmto nešťastníkom a darovala mu kúštik chleba, aby nepadol vysilením. Bola za to zavretá a odvlečená do Viedne, skade sa vrátila po ôsmich dňoch úplne zničená.“ Iný pamätník zas v 60. rokoch povedal pre bratislavský Večerník, že raz ho jeden esesák chcel poslať do väzenia len za to, že jednému z väzňov podstrčil cigaretový špak.
Prečítajte si aj: Deväť rozsudkov smrti. Za koncentrák v Petržalke padali rakúske hlavy
Hoci Engerau nebol uzavretým táborom na spôsob tábora Auschwitz-Birkenau, úteky boli zriedkavé a len výnimočne sa podarili. Väčšinu odvážlivcov chytili a zabili pred zrakmi spoluväzňov. Mimoriadne ťažké chvíle zažívali v Engerau chorí a nevládni väzni. Časť z nich dozorcovia nútili za každých okolností pracovať a zvyšok bol vydaný napospas hlavnému lekárovi Erichovi Prillingerovi, ktorý svojím nedbanlivým prístupom spôsobil mnohým smrť. Samozrejmosťou boli operácie bez anestézie.
Kalvária
Najväčšie peklo v krátkych dejinách Engerau však nastalo 29. marca 1945, na Zelený štvrtok. Nezadržateľne postupujúca Červená armáda nemala nájsť v tábore živých svedkov, a tak sa krátko predtým rozhodlo o evakuácii, ktorej konečným cieľom sa mal stať Mauthausen. Zároveň však bolo treba vyriešiť situáciu chorých, ktorí by nezvládli nevyhnutný, 17-kilometrový peší pochod. Najskôr sa uvažovalo o podpálení objektov, kde ležali, neskôr sa väzňov rozhodli postrieľať.
Jednej zo svedkýň, Rozálii Hodulíkovej, sa z tohto dňa vryl do pamäti mimoriadne krutý dozorca Frank. Ten ku každému chorému pristúpil, zakričal, aby zostal ležať a potom vystrelil. „Keď sa dozorcom minuli náboje, nevládnych väzňov ubili na smrť pažbami zbraní,“ pokračuje Vrzgulová.
Tí, čo boli schopní kráčať, sa vydali na cestu. No aj tá sa pomaly menila na pochod smrti, keďže opití dozorcovia (na tieto účely každý z nich fasoval štyri litre vína) zastrelili každého, kto stratil silu. Väzni z iných táborov, s ktorými sa im na jednom úseku pretli trasy, neskôr spomínali, že tí z Engerau vyzerali mimoriadne zúbožene. Počty preživších nepoznáme ani v hrubých číslach. Je však isté, že pre sadistický prístup dozorcov zostalo len veľmi málo tých, ktorí o tábore Engerau mohli vydať priame svedectvo.