Pred 75 rokmi sa dostal k moci prvý slovenský prezident: Jozef Tiso. Pri tejto príležitosti sme prinášame profily všetkých piatich Slovákov, ktorí sa v tejto funkcii dosiaľ vystriedali. Začíname Ivanom Gašparovičom.
Ivan Gašparovič po sebe zanechá skôr negatívny dojem. Snímka: HN/Pavol Funtál
Ako to už na Slovensku býva síce nepravidelným, ale dnes už predsa len zvykom, občania – voliči vedia niekedy poriadne prekvapiť. O takomto prekvapení možno hovoriť aj v súvislosti s prezidentskými voľbami v roku 2004. Favorizovaný Eduard Kukan, vtedajší minister zahraničných vecí, sa v nich totiž nedostal ani do druhého kola a namiesto toho sa voličom naskytla príležitosť vyberať si spomedzi dvoch rivalov, ktorých spájala dlhoročná spoločná stranícka minulosť – Vladimírom Mečiarom a Ivanom Gašparovičom. Ako potvrdili viacerí analytici, ale aj občania, vyhralo „menšie zlo“ a tretím novodobým prezidentom v ére slovenskej samostatnosti sa stal Ivan Gašparovič.
Muž z noci dlhých nožov
Človek, ktorého meno bolo spájané so zvláštnym pôsobením na poste generálneho prokurátora Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ale najmä predsedu parlamentu v rokoch 1992 – 1994 a 1994 – 1998. Tieto roky boli pritom spojené okrem iného so zánikom česko-slovenskej federácie a z hľadiska parlamentarizmu najmä neslávne známou nocou dlhých nožov či protiústavným vylučovaním poslanca Gauliedera z parlamentu. Viditeľne to však neboli dostatočné dôvody pre 1 079 592 občanov, ktorí sa Ivana Gašparoviča rozhodli v priamom súboji s jeho nedávnym straníckym šéfom podporiť a zvolili ho za prezidenta. Vtedy asi len málokto predpokladal, že sa tak navyše stane opäť a prezident svoju pozíciu v roku 2009 obháji a dokonca o viac ako 150-tisíc hlasov v súboji s oponentkou Ivetou Radičovou posilní. Ivan Gašparovič v rámci svojho desaťročného mandátu prežil 4 vlády, 3 rôznych premiérov, ale aj dve vládne krízy, pričom najmä z tej druhej vyšiel jeho úrad relatívne významne posilnený. Keďže sa svojho prezidentského mandátu ujímal v situácii, ktorú v politológii nazývame kohabitácia, teda pri ideovo i hodnotovo inak nastavenej vláde, tak sa pomerne rýchlo naučil, že nekonfliktný a relatívne kooperačný prístup môžu byť vhodným spôsobom, ako si svoju pozíciu bez vážnejších turbulencií udržať a v istom slova zmysle „užiť“ počas celého funkčného obdobia. Keď sa k tomu celkom prekvapivo na konci prvého mandátu pritrafila podpora už vtedy dominantného Smeru, šanca na pohodlné repete v pozícii tzv. slabého prezidenta bola vysoko pravdepodobná.
Jeho športové nadšenie bolo svetu skôr sympatické. Snímka: TASR
Krádeže pier sa mu vyhli
Viacerí sa už vtedy pýtali, za akú cenu, okrem zaručeného ležérneho prístupu k rôznym úlohám, ktoré by mal prezident reprezentovať (ako napríklad správa o stave republiky, ktorú sme už 5 rokov nepočuli), zmienená podpora prichádza? Odpoveďou bola pravdepodobne najväčšia škvrna „prezidentúry“ Ivana Gašparoviča, ktorou vytvoril precedens zaručujúci celkom iný výkon funkcie prezidenta na Slovensku do budúcnosti. Nevymenovanie legitímne zvoleného generálneho prokurátora takýmto precedensom určite je. A aj vďaka aktívnej asistencii Ústavného súdu a dominantnej politickej strany máme dnes na Slovensku stav, v ktorom nikto presne nevie, aký vlastne silný slovenský prezident je, respektíve môže byť. Ak k tomu pripočítame ďalšie prekročenie pomyslených nepísaných pravidiel, akými bolo prijatie čestného členstva v strane HZD, ktorú zakladal, či priznanie sa k „akoby členstvu“ v Smere, ale aj niekoľko relatívne vážnych rétorických prehreškov, tak tu máme pomerne negatívny obraz o odchádzajúcej hlave štátu.
Na druhej strane však treba skonštatovať, že výhrady k protokolárnym úlohám prezidenta, ktoré tvoria pomerne podstatnú časť jeho pracovných povinností, u Gašparoviča zaznievali len zriedka, ak vôbec. Konštatovanie, že „ten, kto nič aktívne nerobí, ani nič zásadné nepokazí“, ktoré v tejto súvislosti údajne zaznievalo, pritom možno považovať za nie celkom miestne a spravodlivé. Faux pas typu nevystúpenie z lietadla kvôli opitosti, podávanie rúk pri oficiálnej návšteve v rukaviciach, či kradnutie pera, sa mu na rozdiel od jeho politických súpútnikov vyhýbalo. Naopak, hranie na fujare v kroji, ale aj pretekárska vášeň či iné športové nadšenie sa minimálne spoza slovenských hraníc muselo vnímať skôr pozitívne a reprezentatívne.
Martin Klus, politológ, prorektor Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave
Kto je Ivan Gašparovič
Narodil sa 27. marca 1941 v Poltári.
Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.
V roku 1968 vstúpil do KSČ, po roku ho vyhodili.
V roku 1990 sa ako docent stal prorektorom UK.
V rokoch 1966 až 1989 bol podpredsedom medzinárodnej komisie Československého zväzu ľadového hokeja.
Od júla 1990 do marca 1992 zastával post generálneho prokurátora Československej federatívnej republiky v Prahe. Z postu bol odvolaný vtedajším prezidentom Václavom Havlom pre nečinnosť pri vyšetrovaní, najmä kauzy Tisova vila, z ktorej malo uniknúť viacero zväzkov komunistickej štátnej bezpečnosti.
V roku 1992 vstúpil do HZDS, v ktorom zotrval 10 rokov. V júnových voľbách 1992 bol zvolený za poslanca a následne i predsedu parlamentu, kde zotrval do roku 1998. V tejto pozícii sa výrazne podieľal na odbornej príprave prvej demokratickej Ústavy SR.
Po predčasných voľbách v roku 1994 ako šéf parlamentu dirigoval tzv. noc dlhých nožov, počas ktorej boli protiústavne odvolaní ministri Pittner a Jančina.
V novembri 1996 zohral kľúčovú úlohu v kauze Gaulieder.
V roku 2002 opustil HZDS a založil vlastnú stranu HZD.
V roku 2004 bol prvý raz a v roku 2009 druhý raz zvolený za prezidenta.
Je ženatý, má dve deti.