Gustáv Husák bol prezidentom 14 rokov. Snímka: TASR
„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Československej socialistickej republike a veci socializmu. Svoje povinnosti budem konať podľa vôle ľudu, v záujme ľudu, dbať o blaho Československej socialistickej republiky a zachovávať ústavu a ostatné zákony socialistického štátu.“
Tieto slová vyriekol 29. mája 1975 počas skladania prezidentského sľubu Gustáv Husák. Po jeho zložení sa tak stal prvým a posledným Slovákom zastávajúcim túto funkciu počas celého trvania Československa. V tej chvíli pravdepodobne myslel na dlhé roky strávené v rôznych väzniciach či na studené dni v pivniciach Kolodějského zámku, kde bol podrobený brutálnemu vyšetrovaniu, hladu, zime a psychickému teroru. (Vo väzení strávil vyše deväť rokov po tom, čo bolo vo februári 1951 s mnohými ďalšími zatknutý a v roku 1954 odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie ako tzv. buržoázny nacionalista, pozn. red.). Nepochybne mu hlavou preleteli i myšlienky na rodinu a detstvo v Dúbravke, odkiaľ sa iba svojou neobvyklou húževnatosťou a inteligenciou dostal na štúdiá do Bratislavy. Pre Gustáva Husáka musela prezidentská funkcia znamenať po všetkých tých krutých rokoch obrovské zadosťučinenie, i keď už v tom období zastával mocensky najdôležitejšiu funkciu generálneho tajomníka ÚV KSČ.
Prezident v izolácii
Vtedajší predseda vlády Lubomír Štrougal však o 30 rokov neskôr priznal, že Husákovo zvolenie za prezidenta bolo veľkou chybou. Nielen preto, že sám Husák patril v 60. rokoch ku kritikom kumulácie funkcií, ale i preto, že týmto aktom bol v podstate odstavený od skutočnej moci. Nemohol sa totiž naplno venovať mocensky dôležitejšej funkcii generálneho tajomníka, v ktorej už i tak musel ustupovať konzervatívcom napojeným na Moskvu a lavírovať medzi viacerými frakciami vo vedení strany. Rozrastajúci sa stranícky aparát Husáka postupne úplne izoloval od reálnej moci. Jeho izoláciu ešte umocnil stále sa zhoršujúci zdravotný stav spôsobený nielen vekom alebo chorobami, ale aj tragickou smrťou druhej manželky Viery. Počas výkonu prezidentskej funkcie Husáka postihlo niekoľko mozgových príhod a neustále sa mu zhoršoval zrak. Paradoxne však nikdy neprestal fajčiť.
Ostal sa len prizerať
V politike sa musel vysporiadať on i celé vedenie strany a štátu s postupným nárastom opozičných aktivít, najmä Charty 77, zhoršujúcou sa ekonomikou, ako aj napätou medzinárodnopolitickou situáciou. Keď sa v roku 1985 dostal v Sovietskom zväze k moci Michail Gorbačov a s ním nastúpila politika „perestrojky“, Husák nebol schopný presadiť v ČSSR nutné reformy. Otázkou zostáva, či si potrebu reforiem a reálny hospodársky i spoločenský stav v republike uvedomoval. Napriek tomu rezignovať zo svojich funkcií odmietal. Tlaky na Husákovo odstúpenie však silneli a keď ho nepodržal ani Gorbačov, v decembri 1987 rezignoval z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ. Oficiálne na vlastnú žiadosť. Jeho nástupcom sa nestal žiaden mladý liberál, ale starý konzervatívec Miloš Jakeš. Husák si totiž nedokázal presadiť do vedenia strany mladších funkcionárov, respektíve v druhej polovici 80. rokov si už nedokázal presadiť vlastne nič. Stal sa z neho bezmocný „pán hradu“. Novembrovým udalostiam v roku 1989 sa iba prizeral. Vymenovanie vlády národného porozumenia pod predsedníctvom Mariána Čalfu 10. decembra 1989 bolo jeho posledným štátnickým aktom. Následne rezignoval a vrátil sa do Bratislavy, kde v novembri 1991 zomrel.
Tomáš Černák, historik, Historický ústav SAV
Kto bol Gustáv Husák
Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke (v súčasnosti bratislavská časť), jeho pôvodné krstné meno bolo Augustín.
Ako 20-ročný študent práva vstúpil do KSS.
Počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil na SNP a získal prvé významné funkcie: stal sa členom povstaleckej Slovenskej národnej rady a významným členom tzv. Zboru povereníkov.
Jeho kariéra stúpala nahor aj po vojne, negatívne sa zapísal nátlakovými akciami, ktorými vytlačil popredných nekomunistov z úradov.
Zlom nastal v roku 1951, keď bol spolu s Vladimírom Clementisom, Lacom Novomeským a inými obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu. V roku 1954 bol odsúdený na doživotie. Bol jedným z mála, čo počas mučenia nepriznali svoju vinu, čo mu pravdepodobne zachránilo život.
Vďaka amnestii bol v roku 1960 prepustený a o tri roky neskôr plne rehabilitovaný a stal sa zástancom reformného prúdu v KSČ.
V kľúčových okamihoch roku 1968 (na moskovských rokovaniach) však zvolil pragmatický prístup a sovietsky vodca Leonid Brežnev mu dal prednosť pred Alexandrom Dubčekom.
V roku 1969 sa dostal do čela KSČ, neskôr sa stal generálnym tajomníkom KSČ, v tejto funkcii zotrval až do roku 1987.
V roku 1975 sa stal prezidentom Československa, na tejto pozícii zotrval 14 rokov.
Za jeho vedenia došlo k tzv. normalizácii krajiny, čo okrem iného znamenalo, že odborníkov na vedúcich postoch nahradili karieristi a každý protest voči neslobodným voľbám bol trestaný izoláciou.
Zomrel 18. novembra 1991.