Adela Banášová: Sme nastavení na neustály rast. Príroda nám to neodpustí

Prednedávnom bolo veľmi populárne konvertovanie na rôzne iné, menej mainstreamové viery. Vás tento prúd nezastihol?
S niečím takým som sa nikdy nepohrávala, som v tomto veľmi neorganizovaný človek. Myslím si, že v konečnom dôsledku sa všetky viery stretávajú v rovnakých princípoch, len rôzne kultúry si ich prispôsobili tak, aby si niekedy až protirečili alebo priamo až proti sebe bojovali. Prapôvod je podľa mňa jeden, ktorý spočíva v bezpodmienečnej láske. Ak teda človek ide po podstate, a nie po bodoch, ktoré definujú vierovyznanie, nemusí nikam konvertovať, lebo je to stále to isté.

Vy ste sa tento rok v rámci rodiny rozhodli, že si nebudete dávať na Vianoce darčeky. Prečo?
Máme dosť vianočného stresu aj bez toho, aby som ešte musela nakupovať darčeky. Povedali sme si, načo, veď aj tak sa dary dávajú často len preto, aby sme sa nejako obdarovali, a potom vzniká takzvané následné vymieňanie darčekov. Jedinými obdarovanými bude moja stará mama, ktorá bude oslavovať 95 rokov a neter, lebo s deťmi sa to celkovo inak rieši.

Ale odkiaľ vlastne prišiel nápad prežiť Vianoce bez darčekov?
Inšpiroval ma Raphael Fellmer, ktorý žije bez peňazí. Netvrdím, že by sme to mali robiť všetci, tam ide skôr o akýsi „konzum štrajk“, kde je základom nenakupovať zbytočnosti. A práve na Vianoce sa často uchyľujeme k tomu, že nakupujeme len preto, aby sme niečo kúpili. Keď bude niekto niečo potrebovať, potom sme, samozrejme, ochotní zavítať aj do obchodu.

Niekto by mohol povedať, že Vianoce sú práve o tých malých zbytočnostiach, lapačoch prachu, a nie o tom, aby ste si pod stromčekom našli kuchynského robota.
Veď ja neodsudzujem ľudí, ktorí si dávajú darčeky a sama sa poteším nejakému peknému prekvapeniu, no momentálne ani neviem, čo by som kúpila sebe. Hlavne nech si každý robí to, čo mu robí radosť. Ale keď sa človek pozrie trošku do nákupných centier, ako si tam človek môže vybrať čokoľvek v akomkoľvek množstve a prevedeniach, tak trošku cítiť, že to nie je dlho udržateľný systém. To však nie je nič nové, predpokladám.

Vedeli by ste si na základe inšpirácie od Raphaela Fellmera predstaviť aj život bez peňazí?
To nie, aj on môže žiť bez peňazí len vďaka pomoci ostatných ľudí. On hovorí skôr o tom, že každý z nás má priestor na to, aby sa mohol ešte o niečo viac uskromniť. Nehovorím o obmedzovaní sa. My sa obmedzujeme vlastne len vtedy, ak si vytvárame nejaké nadpotrebné túžby. Na ňom je veľmi milé, že za posledné štyri roky mal pri rozhovoroch väčšinou ten istý sveter. U nás by s týmto mala módna polícia už nejaký morálny problém. U nás už treba mať každý rok nový telefón a mne osobne sa to zdá trochu zbytočné.



Snímky: HN/Pavol Funtál


Už roky ste spätá aj s naším denníkom. Kedy ste vlastne začali písať stĺpčeky do Hospodárskych novín?
To neviem ani ja. Štyri alebo päť rokov dozadu.

Predpokladám, že vám prišla ponuka na spoluprácu...
Nie, ja som prišla škrabkať na dvere, či by som nemohla pre ne niečo písať (Smiech).

Ktovie, predsa len sme najčítanejší ekonomický denník na Slovensku (Smiech).
Ja tieto statusy príliš nedefinujem, ale je pravda, že ma potešilo, keď mi prišla ponuka na spoluprácu. Až som mala v sebe taký zmätok, že čo ja, vtedy ešte aj moderátorka vo Fun rádiu, by som mohla týmto biznismenom napísať. Uvedomila som si však, že to nečítajú len ľudia ponorení hlboko v biznise, ale že sa to prelína vo všelijakých vrstvách a cez internet sa to rozšíri ku kadekomu.

Preto sa aj pýtam, pretože o biznise toho zase toľko nepíšete...
Myslím si, že by som sa nemala montovať do niečoho, v čom sa nevyznám. A aj keď neviem, v čom sa vlastne vyznám, na tie ostatné veci si dovolím mať aspoň nejaký svoj názor, postoj alebo pocit, ktorý je môj autentický. Snažím sa byť teda autentická, inak povedané, vo svojom ponímaní pravdivá a hovorím si, že aj biznismen je iba človek, ktorý má aj nejakú svoju vnútornú stránku a môže sa zamyslieť aj nad inými vecami, ako len nad dnešným iluzórnym fenoménom úspechu, že ich to možno trochu osvieži, veď biznisu je na ostatných stranách dosť.

Podľa akého kľúča si teda vyberáte témy?
Riešim to na základe toho, čo mi mozog precedí v tom časovom strese, keď si uvedomím, že treba niečo napísať. Ak teda na niečo prídem, sadnem si za počítač a keď to začnem písať, už nie je cesty späť. Snažím sa, aby to neboli témy, ktoré vznikajú na základe nejakého rozhorčenia, pretože nie som fanúšička siahodlhých nahnevaných statusov a glos, ktoré vznikajú z osobného rozhorčenia ako niečo nefunguje alebo ako by niečo malo byť inak. Snažím sa to ladiť pozitívne a vidieť nejaké iné možnosti.

Prečo je rozhorčenie zlé? Vy už ste vyrástli z toho, že ste kedysi chceli zmeniť svet?
Rozhorčením človek nič nezmení. Mne rozhorčenie nie je sympatické, myslím si, že to bráni pochopeniu situácie a pochopenie je pre mňa prvým predpokladom možnosti niečo riešiť.

Takže svet ešte meniť chcete?
To netvrdím. Ten, kto chce zmeniť svet, by mal podľa mňa začať v prvom rade od seba. Keď sa rozhorčujete a ukazujete na druhých, stále tri prsty smerujú na vás, a mám pocit, že práve tí ľudia, ktorí sú najviac rozhorčení, sa ešte poriadne nepozreli na seba. Ja nečakám, že vďaka mojim dvadsaťriadkovým blogom sa zmení legislatíva, skôr poukazujem na tie zaujímavé sféry, kde môže človek niečo zmeniť bez ohľadu na to, či s tým súhlasí vláda alebo ktokoľvek. Rozhodne sa dajú veci meniť aj aktívne a zvonku, ale nemyslím si, že rozhorčenie je tá najlepšia vstupná energia.

Potom je otázka, čo je ten základný odkaz, ktorý chcete posunúť čitateľovi v Hospodárskych novinách?
Že sa možno dá v niektorých veciach zmeniť postoj, nie všetko musíme vnímať čiernobielo a že to, čo sa okolo nás deje, je často aj o nás. Veci, ktoré sa nám dejú, môžu byť spôsobené práve tým, že v sebe nesieme nejaké rezonančné prvky rozhorčenosti a že to nie je len o tom, napísať niekde nejakú sťažnosť. Sú to často také vecné témy, napríklad sa snažím podporovať rodinné farmy a trochu nabúrať ten pocit, že dôležitý je len veľký biznis, pretože aj on je často postavený na krehkých základoch. V konečnom dôsledku všetko začína aj končí v prírode, a preto môžeme developovať, čo chceme, ale prírodné zákony nám neodpustia nevšímanie si tej pôvodnej prapodstaty.

A to je čo?
Že sme nastavení na neustály rast, na neudržateľný spôsob hospodárenia a žitia našej západnej civilizácie a že biznis je fajn, politika má svoje miesto, ale prikladá sa tomu príliš veľký význam. Niekto to považuje za naivné, ale mne sa zdá dôležité to občas pripomenúť. Mne sa zase zdá naivné, že to, ako funguje svet teraz, je podľa niekoho správny smer. Nastavovanie sa na biznis a úspech je strašne nenasýtiteľná cesta, a preto sa tak občas nesmelo štrajchnem aj o iné témy.

Neprišiel za vami niekedy otec s tým, že má niečo na srdci a rád by si to napísal vo vašom mene?
Raz prišiel za mnou a povedal mi, že by som mala riešiť to s tými očkovaniami. Rozprávali sme sa o tom, ako to vlastne je s očkovaniami v Európe, pretože u nás je tuším osem povinných očkovaní a v asi 15 krajinách Európy ani jedno, na základe nevieme čoho. Je zaujímavé, že v tých najpostsocialistickejších krajinách sú povinné očkovania a čím ďalej ideme na západ, tým je to uvoľnenejšie.

To zaváňa trochu konšpiračnou teóriou, nie?
Nie som odborník a nedovolím si tvrdiť, čo je správne a čo nie, ale je dobré si občas uvedomiť, že aj v takej oblasti, akou je naše zdravie, dokážu rozhodovať aj iné ako tie najvyššie zámery. Nakúpiť milión vakcín proti prasacej chrípke a podobne.

Tak prejdime trochu do politiky.
To som zvedavá, či sa k vám pridám. (smiech)

Máme nového prezidenta, neviem, či ste si všimli?
Trošku som si všimla. Je to sympatický človek.

Vy vôbec riešite politiku?
Pravdupovediac veľmi nie. Myslím si, že je to taká vysoká hra s takou čudnou energiu, že vlastne neviem, či sa mi tamtie vody chce mútiť. Politika je jednou z najsilnejších tém, ktoré pod hlavičkou dôležitosti dokážu náš obzor zúžiť do takej miery, aby sme prestali vnímať seba a svoju podstatu. S tým sa potom dobre manipuluje.

Čo hovoríte na pojem občianska spoločnosť? Najmä vzhľadom na aktuálne protesty proti súčasnej vláde?
Prednedávnom sme sa s otcom rozprávali o korupcii. O tom, že keď je nedostatok v spoločnosti, pretože existuje korupcia na najvyššej úrovni, potom vzniká aj na tých nižších, pretože ak sa potrebujem naozaj dostať o dva týždne na CT a inak sa nedá, asi nemôžeme nikomu zazlievať, že dá nejaké všimné. Celé je to trochu čiernobielizované. A tiež niekedy neviem, čo si mám o tých protestoch myslieť.

Prečo?
Niekedy mám pocit, že tam chodia ľudia, ktorí inak nemajú čo robiť, alebo si tam prídu len vyfiltrovať svoju zlosť na niečo iné. Nechcem, samozrejme, všetkých hádzať do jedného vreca. Na druhej strane to však nechcem ani bagatelizovať, určite je to nejaký výkrik, signál, že niečo nie je v poriadku, no netrúfam si posúdiť, čo to spraví. Za občianske v prvom rade považujem to, aby sa človek staral o to, čo robí sám. Radi ukazujeme na druhých, čo robia, ale málokedy sa pozrieme aj na seba.

Mám pocit, že hovoríte trochu o sebareflexii.
Presne. Keď vás totiž niekto kontinuálne irituje, skôr to možno zrkadlí niečo, čo máte, respektíve nemáte v sebe spracované. A keď si to spracujete, tak vám to zrazu aj odíde zo života. Tak je to aj so situáciami, o niekom sa hovorí, že je smoliar, že sa mu lepí smola na päty. Ale to nie je preto, že by pán Boh na nich ukázal, ale preto, že si to tak sami v živote organizujú. Život máme vo vlastných rukách a keď budem venovať pozornosť len ľuďom, ktorí kradnú, tak budem len takých ľudí stretávať. Ale s tým posudzovaním druhých je to niekedy ťažké, rýchlo sa dá k tomu  skĺznuť.

Vravíte, že vás politika až tak veľmi nezaujíma. Čo vás teda aktuálne trápi?
Napríklad to, že si vysušujeme kontinent a že posielame vodu preč. Pretože keď nebude voda, bude mi úplne jedno, kto sedí na akej vysokej stoličke. Stále sa to považuje za ekologický a hipisácky názor, no pre mňa je to naozaj dôležitý problém. Pár dní dozadu som sedela s hydrológom, ktorý hovoril o tom, že všetku vodu posielame do mora, odkiaľ sa však už späť nevráti.

Čo s tým vieme urobiť?
Všetky zalepené a zabetónované časti mesta trochu ozeleniť a urobiť viac vsakovacích plôch, aj projekt hrádzok, ktoré kedysi inicioval pán Kravčík, urobil svoje v boji proti záplavám. Ak by sme si toto všetko dali do poriadku, do desiatich rokov máme späť klímu, na akú sme boli zvyknutí.

Čiže to, že je na Vianoce vonku desať stupňov nad nulou, je dôsledok odvodňovania?
Áno aj. Najväčšou príčinou klimatických zmien je H2O. Ale tu sa už dostávame do momentu, keď by ste mali v rozhovore pokračovať s hydrológom pánom Michalom Kravčíkom a nie so mnou. (Smiech)

Veľmi citlivá a pomerne populárna téma je dnes referendum o tradičnej rodine. Ako sa na túto iniciatívu pozeráte?
Mne sa zdá zvláštne dávať vzťahy ľudí do legislatívy. Žiaden ústavný zákon predsa neochráni žiadne manželstvo, ak to tí dvaja nebudú chcieť. To si ochránia len tí, medzi ktorými to funguje. Jasné, že na papieri sa dá všeličo znásilniť, ale otázka je, či ide referendu práve o tú realitu alebo o papier.

Manželstvo ako zväzok muža a ženy už máme dokonca aj v ústave. Niečo podobné urobiť s tradičnou rodinou je zrejme ďalší krok.
Pre mňa osobne sú rodinou ľudia, s ktorými nám je dobre, ktorí nám prospievajú, a s ktorými sme na jednej vlne. A to pokojne nemusí byť nikto pokrvne blízky. Koľkokrát na Slovensku vyzerá rodina tak, že sú to dvaja alkoholici, ktorí bijú svoje deti? Prečo by sme teda mali práve takúto rodinu chrániť, keď tam možno deti trpia? Podľa mňa je to tak veľmi individuálne, že by som si nedovolila dávať niekde pečiatku, že čo je správne a čo je nesprávne.

A čo adopcie detí pármi rovnakého pohlavia?
Niekedy sa mi zdá, že homosexuál je u nás vnímaný stále ako niekto, kto celý deň rieši len sex. Že celý jeho život je determinovaný jeho súložením, ale veď existuje množstvo heterosexuálov, ktorí sú v týchto záležitostiach omnoho ďalej a nikto to nevníma ako nevhodné. Je to veľmi individuálne. Ja sa jednoducho nestotožňujem s tým, že by som mala rozhodovať o tom, ako bude niekto druhý žiť.

A čo sexuálna výchova na školách? Vraj by mali rozhodovať rodičia, či sa ich dieťa na nej zúčastní alebo nie...
Celkovo vnútorne úplne nerozumiem princípu sexuálnej výchovy. Mne by napríklad pomohlo, keby mi na škole nejaká dobrá duša povedala, že si mám hlavne vážiť seba a že si potom nájdem aj partnera, ktorý si bude vážiť mňa. Že vzťah dvoch partnerov je aj o mnohých iných zložkách, ako je sex. Verím tomu, že mladí ľudia by potom už aj sami vedeli, čo robiť v posteli, ale my ich učíme len, čo kam kedy pichnúť a čakáme, že budú následne viesť harmonické vzťahy.


Kto je Adela Banášová
Narodila sa v roku 1980 v Bratislave. Vyštudovala kulturológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, no verejnosti sa dostala do povedomia najmä ako dlhoročná moderátorka vo Fun rádiu. Objavila sa aj v humoristickej relácii Sedem s.r.o. no prelomom v jej kariére bolo moderovanie súťaže Slovensko hľadá superstar. V súčasnosti sa venuje rôznym súkromným projektom, okrem toho sa moderuje diskusiu v Slovenskom národnom divadle aj v Slovenskom rozhlase.