Projekt Hrana začína písať svoj ďalší diel. Rodičia mladíka, ktorý zomrel na predávkovanie heroínom, to pokladajú za niečo ako zázrak. „Ani sme poriadne netušili, čo sa chystá. Marekova hudba stále rezonuje, je tu stále a ten potenciál zostáva. Aj keď je ťažké vstúpiť do tej istej rieky,“ zdôverí sa nám muzikantova mama Vlasta.
Sedíme v obývačke bytu Brezovských niekoľko dní pred koncertom, ktorý sa odohral 3. novembra v Starej tržnici v Bratislave. Z izieb mladý hudobník akoby doteraz neodišiel. Jeho prítomnosť dosiaľ dýcha z pianína v „skúšobni“ i z množstva fotografií rozvešaných po stenách.
V hudobnom štúdiu sa v týchto dňoch pripravuje nahrávka Hrany II. Zatiaľ ešte nemá názov. Ešte nikto si netrúfa odpovedať, ako to celé dopadne. Marek po sebe zanechal hodiny a hodiny svojich kompozícií, skladieb a nápadov zakonzervovaných v kazetách. Keď sa pýtame, či by sa na svetlo sveta mohli predrať ešte ďalšie cédečká, dostávame od oboch rodičov unisono skeptickú odpoveď: „To už asi nie. Na to si už človek netrúfa.“
Slovenský Mozart
Marek Brezovský sa narodil 15. apríla 1974. Čo asi tak mohlo z neho vyrásť v takmer čisto muzikantskej rodine? Otca Aliho dnes považujú za nestora slovenskej pop muziky, mama bola textárkou a sestru Mirku majú pamätníci zakódovanú v hlavách ako speváčku hitov 80. rokov, ako napríklad Dievča neplač či Od piesne k piesni.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Talentom nadmieru obdarený Marek sa pustil trápiť klávesy klavíra v piatich rokoch. Malý slovenský Mozart mal deväť, keď začal hrávať v hudobných skupinách. O šesť rokov neskôr skladá svoje prvé kompozície. Jeho kroky zákonite viedli na bratislavské konzervatórium. Rodičia kvôli tomu aj vymenili byt – len aby mal chlapec bližšie ku škole a mohol bez prekážok cvičiť na klavíri. Na nej založil Súbor súčasnej hudby, stál pri zrode artrockového Art M tria či punkovej skupiny Avanavany.
„Keď som išiel do práce, mnohokrát Marek ešte spal. A ja som mal pocit, že toho robí príliš málo. Až dodatočne som si uvedomil, koľko toho skomponoval. Bol som veľmi prekvapený a zostávam prekvapený dodnes. Ja som syna obdivoval. Dokázal hrať také ťažké veci na klavíri a ešte k tomu spievať,“ rozohňuje sa Brezovský. Vo vzduchu sa vznáša synova hudba a on prstami vášnivo preberá klávesnicu fiktívnej klávesnice.
Všetci, ktorý mali možnosť Mareka spoznať, sa zhodujú v tom, že do všetkého v živote sa vrhal po hlave. Nie však nadarmo klasik tvrdí - veľké vrchy priťahujú veľké blesky. Citlivého umelca trápili porevolučné deväťdesiate roky, prinášajúce zmätok, chaos i vybuchujúce autá v uliciach miest. Marek aj na koncerte dokázal vášnivo zavrieskať – nenávidím Mečiara!
Zo strmhlavej hlavičky, ktorú skočil do temnej hlbočiny drog, sa mu už vyplávať nepodarilo. „S našimi deťmi sme mali skvelé vzťahy. Všetko sme o nich vedeli, ale o Marekovi sme nakoniec nedikázali pomôcť...“ zasekne sa v hovore Brezovská. „Bol hrozne veľa sám so sebou, aj keď sme ho neskonale milovali. Pri narodení každého dieťaťa sa vám srdce automaticky zväčšuje o jednu časť. Po jeho strate sa nescvrkne. V tej časti zostáva bolesť.“
Impotentná scéna
Za to, že meno Marek Brezovský neupadlo do zabudnutia, hudobní fajnšmekri môžu vďačiť muzikantovi Oskarovi Rózsovi. Ten v roku 1999 spolu s niektorými spolužiakmi z konzervatória a ďalšími inštrumentalistami vydáva prvé CD s Marekovou hudbou pod názvom Hrana. Skladby z neho však naplno úspešne zažiaria až v roku 2010 na festivale Viva musica. Nasleduje turné Hrana tour a paralelne s ním režisér Patrik Lančarič natáča prvé zábery filmového dokumentu.
Rózsa má na takýto vývoj jasný názor: „Keď si spomenieme, čo v roku 1999 vládlo slovenským médiám, je nemysliteľné, aby sa to vtedajším dramaturgom mohlo páčiť. Veď Marekovu výnimočnosť a talent nedokázali profesionálne podchytiť ani profesori na konzervatóriu. Väčšina z nich si myslela, že je excentrický psychopat a narkoman.“ Ako ďalej Rózsa pre HN dodáva, Marek ako jediný naozaj relevantný pesničkár porevolučnej generácie slovenských muzikantov dokazuje, že jeho skladby sú obľúbené aj bez podpory médií, sponzorov a iných barličiek inak impotentnej scény. „Nehovoriac už o tom, že vo sfére takzvanej súčasnej vážnej hudby zostala po ňom len čierna diera.“
Rózsa má dnes plné ruky práce s nahrávaním nového CD. „Pri prvom albume som mal ľahšiu úlohu ako interpret a manažér, lebo všetky skladby boli Marekom dokončené, hrávané na koncertoch a mne dôverne známe.“ Druhé album už vzniká len zo skíc a demonahrávok. Niekoľko piesní otextovala Marekova sestra Mirka. „Je to výnimočná práca držať líniu Marekovho originálu a zároveň to vytvoriť pre seba ako interpreta,“ hovorí Rózsa. Do budúcnosti nevylučuje, že by opäť rád niekedy uviedol kamarátove skladby pre sláčikový orchester.
Samovražda?
Ďalší z Marekových blízkych priateľov žije na samote myjavských kopaníc. Pri našej návšteve Whiskyho, frontmana kapely Slobodná Európa, v krbe plápolal oheň. Whisky miluje les a aj príroda bola tým, čo ho dalo dohromady s Marekom. Dokázali sa v nej túlať celé hodiny. „Keď sme sa zaregistrovali, hneď prebehla medzi nami iskra,“ vracia sa dvadsať rokov dozadu majiteľ starého mlyna. Tvrdí, že Marek bol veľmi komplikovaná osobnosť, no súčasne príliš múdry na svoj vek. „Bral si veľa vecí k srdcu a bol z nich nešťastný. Pritom ešte nemal ľudskú zrelosť, aby sa nad tým vedel povzniesť alebo dokázal s tým žiť.“
Whisky si vybaví príhodu, keď jeho priateľ počas štúdií na VŠMU dostal jeden zo svojich nápadov a hrnul sa do školy sadnúť si ku klavíru. Zastavil ho však nejaký vrátnik a on skoro vybuchol. „Bolo toho všetkého veľa. Mečiarizmus, motanice s babami, samozrejme, do toho heroín.“ Drogy kosili celú jednu generáciu, Marekových kamarátov nevynímajúc.
Heroín či pervitín bol ešte jednou veľkou neznámou. Maličkosťou, ktorá sa dala hodiť cez plece. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia negatívne vzory ešte neexistovali. Whisky však odmieta veriť, že Marek sa predávkoval heroínom. Podľa neho to bol samovražedný akt.
Taktiež priznáva, že projektu Hrana sprvu príliš neveril a pred vydaním CD naň pozeral trošku s obavami. „Marek bol totiž geniálny nielen ako autor, ale aj ako interpret. Teraz však mám dobrý pocit a som rád, že to tak dopadlo." Pokračovaniu Hrany dôveruje.
S kožou na trh
Krátky život mladého skladateľa vyčerpávajúco zmapoval dokument Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom. Uviedli ho na medzinárodnom festivale Febiofest v roku 2014. Režisérovi Lančaričovi sa podaril priam husársky kúsok. Neskĺzol do výpredajového pátosu mexických telenoviel, hoci pri sledovaní dokumentu zvlhnú oči aj ostrieľaným chlapom. Aktéri filmu navyše vzdali svojský hold svojmu kamarátovi otvorenými výpoveďami až na dreň. Z Mareka Brezovského sa stal fenomén.
„Tých emócií za tie roky bolo kvantum. Najviac po vzniku filmu. Veľmi sme sa báli,“ zdôveruje sa Brezovská, „veď sme išli s kožou na trh, ale stálo to za to.“ Rodičia pocítili spokojnosť? Radosť? Satisfakciu..? Oni sami ten výraz nedokážu zadefinovať. Možno vykúpenie. Niekedy sú aj slová bezmocné.
Brezovskí sa podľa možností zúčastňujú každého koncertu, aj keď musia prechádzať silnými emóciami. Odspievajú si každú pieseň. Podobne putovali aj s filmom. „Viete, všade, kde sa dokument premietal, sme sa snažili tam byť. Nechceli sme Mareka nechať samého v tom kine,“ oslobodzujúco sa zasmeje jeho mama.
Vo filme hovorí, že prežila neskutočne dlhých sedemnásť rokov. Dnes už je to dvadsať rokov od Marekovho skonu a nemení sa nič. „Veľa odpovedí nedostanete. A nejaké barličky k životu potrebujete.“
Ak človek príde o rodičov, stane sa z neho sirota. Ak stratí partnera, stane sa z neho vdovec či vdova. Ale prísť o dieťa je taká neuchopiteľná skúsenosť, že na ňu slovenčina nepozná výraz. Marekovi rodičia potichu súhlasia. „Nikdy sme sa nad tým takto nezamýšľali. Ale viete, Marek je s nami v tej hudbe, ťažko to môže niekto pochopiť. On sa v hudbe dostal niekedy na také zvláštne vesmírne miesto, ktoré ho fascinovalo. Málokto tam za ním mohol ísť.“
Niekedy sú slová skutočne málo.
Hudba za život
Marek Brezovský by mal dnes 41 rokov. Aký by bol dnes, je otázka pohybujúca sa čisto v rovine fikcie, no nedá sa vypustiť z hlavy. Whisky: „On bol taký, že neviem, čo by s ním urobila tá doba. Netuším, ako by sa vyvíjal, no určite by nešiel do niečoho plytkého a lacného. Asi by sa uberal k vážnej hudbe. Možno by bol niekde v Amerike alebo čo ja viem kde...“
Vlasta Brezovská: „To nás stále prenasleduje. Ako by vyzeral, aký by bol, ako by žil. Určite by sa to však všetko utriaslo. Dospelosť vás spacifikuje. Svet je zložitý a ani my napriek svojmu veku nemôžeme povedať, že nám je všetko jasné.“
Oskar Rózsa: „Hej, občas nad tým rozjímam. S jasným vedomím, že je to iracionálna a zbytočná predstava.“
Keď sme sondovali, čo prvé človeku príde na um pri vyslovení Marek Brezovský, z Whiskyho vyhŕklo: „Priateľ.“ Rózsa si vybavil: „Hudba“. No nech už bol mladý muzikant akýkoľvek, napriek jeho zanieteniu pre hudbu pre jeho matku naďalej platí: „Každú sekundu jeho hudby by som vymenila za to, aby tu s nami bol.“
Marek zomrel vo veku dvadsať rokov, dva mesiace po oslave svojich narodenín.
Marek Brezovský v hudbe
Marek Brezovský (1974 – 1994) bol slovenský hudobník, skladateľ, klavirista a spevák. V roku 1979 začal chodiť na klavír k Viere Kardošovej na Ľudovú školu umenia v Bratislave. V roku 1988 nastúpil na konzervatórium, kde absolvoval klavír a kompozíciu. V škole spolu s O. Rózsom založil Súbor súčasnej hudby, v ktorom hral na klavíri a komponoval. Neskôr stál pri zrode punkovej kapely Avanavany a Art M Tria.
V roku 1993 prešiel na VŠMU k profesorovi Vladimírovi Bokesovi. Krátko po smrti syna Brezovského rodičia vydávajú prvé neoficiálne album pod názvom Chcem byť sám. Obsahuje jeho nahrávky pre Slovenský rozhlas, televíziu a pražské vydavateľstvo Monitor.
Z pôvodnej tvorby pre Art M Tio a New Romantic Band vzniká v roku 1999 na popud Oskara Rózsu album Hrana. Z archívov Brezovského hudby orok neskôr Rózsa nehráva scénickú hudba k divadelnej inscenácii A. P. Čechova Čajka pre Divadlo A, Bagara v NItre. Za ňu získava Brrezovský získava divadlo cenu In memoriam Dosky.
Po albume Hrana v roku 2004 vydáva Hudobný fond CD Chamber music s komornou hudbou autora. Brezovský spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom (1991-1992), vydavateľstvo Monitor (1992), Slovenskou televíziou(1991-1993), divadlom Gunagu (1994), či s kapelou Slobodná Európa pri nahrávaní albumu Unavení a zničení.