Mesto akoby ešte dospávalo predĺžený víkend, poloprázdne ulice žmúria do aprílového slnka. Za riekou skôr tušíme ako vidíme nemecký Simbach a pred nami sa rozprestiera historické centrum rakúskeho mestečka Braunau am Inn. Tohtoročná Veľkonočná nedeľa však mala trochu trpkú príchuť. Pred 125 rokmi sa totiž práve tu 20. apríla narodil muž, na ktorého väčšina miestnych nie je veľmi hrdá. „Najznámejší Braunaučan? Samozrejme Adolf Hitler,“ odpovie bez mihnutia oka staršia pani, ktorú sme zastavili na chodníku. No inak jej do reči veľmi nie je a s predstieraným nedostatkom času sa ponáhľa ďalej. „Viete, ľudia tu toho už majú trochu plné zuby, dookola len Hitler,“ vysvetľuje Florian Kotanko, historik a učiteľ miestneho gymnázia na dôchodku, keď pred radnicou zoskočí z bicykla. Mimochodom, tento dopravný prostriedok je v 16-tisícovom mestečku veľmi obľúbený. „Poďte, ukážem vám ho,“ napraví si baretku a vedie nás hore ulicou.
Hitlerov dom? A kde?
Píše sa rok 1871 a rakúskeho colného úradníka Aloisa Schicklgrubera práve „prevelili“ do Braunau. O štyri roky si berie za ženu (už tretiu) svoju vzdialenú sesternicu Kláru Plözlovú. Prenajmú si poschodie domu na Salzburger Vorstadt, na ktorého prízemí je hostinec. Alois si zakrátko zmení priezvisko na skomolenú podobu mena svojho pradeda Johanna Nepomuka Hiedlera (podľa niektorých prameňov Hüttlera). V roku 1889 sa manželom Hitlerovcom narodí štvrté dieťa. Chlapec dostal meno Adolf. A o 46 rokov „Dolfie“ trieska päsťou do rečníckeho pultu a pred rozvášneným davom v Norimbergu vykrikuje frázy o nadradenosti nemeckého národa, ktorý potrebuje viac životného priestoru. To už ho svet pozná ako nemeckého „führera“, ktorému sa neodvážia odporovať jednotlivci ani štáty.
Ktovie, či sa podobný zrýchlený film odohráva aj v mysliach miestnych, blysne mi hlavou, keď stojíme pred vcelku nenápadným domom so žltou fasádou. Aké je to, žiť s vedomím, že za rohom sa narodil jeden z najnenávidenejších mužov 20. storočia? Zdá sa, že aj mesto, aj jeho obyvatelia tento fakt potichu trpia. Na dome nie je žiadna tabuľa, ktorá by o narodení Adolfa Hitlera „hovorila“. Dokonca aj informačný panel, ktorý upozorňuje na Hitlerov rodný dom a gotickú kaplnku, stojí tak, že od neho ani na jednu z pamiatok nevidno.
Nechcené dedičstvo
Postupne vysvitne, že v Braunau je viacero takýchto paradoxov. Napríklad do domu vedľa počas prvej svetovej vojny presídlili z chorvátskej Rijeky rakúsko-uhorskú námornú akadémiu. Napriek tomu, že najbližšia väčšia vodná plocha – jazero Wolfgangsee, kde námorníci cvičili, je vzdialená vyše 70 kilometrov. Alebo skutočnosť, že oproti domu na Linzer Straße, kam sa neskôr Hitlerovci v rámci Braunau presťahovali, bývala Anna Sax, hlásiaca sa k Svedkom Jehovovým, ktorá skončila v koncentračnom tábore.
„Je to také naše nechcené dedičstvo, s ktorým musíme žiť,“ uvažuje Kotanko, kým si obzeráme okná, za ktorými kedysi znel plač malého Adolfa. „Samozrejme, je to emocionálna záležitosť. Lebo rozum hovorí, že Hitler sa tu síce narodil, ale tento dom nie je takpovediac miesto činu ako trebárs koncentračný tábor. A je v podstate úplne jedno, či je to tento, alebo iný dom, dokonca aj to, či vôbec stojí. Ale Braunau bude už navždy a všade uvedené ako rodisko Adolfa Hitlera.“
Jediným pojítkom s minulosťou je kameň na pamiatku obetí fašizmu, ktorý stojí pred Hitlerovým rodným domom.
Kontaminované miesto. Vraj zbytočne
Apropos, rodný dom. To je kapitola sama osebe, ako nám neskôr na radnici vysvetľuje starosta Braunau Johannes Waidbacher. „Počas tých dlhých rokov bolo mnoho úvah, ako s ním naložiť. Základným faktom momentálne je, že dom na Slazburger Vorstadt 15 je v súkromnom vlastníctve. Majiteľka žije veľmi utiahnuto a komunikácia s ňou je zložitá.“ Aj preto na dome ani v jeho blízkosti nenájdete o mene Hitler ani zmienku. Jediné, čo ho aspoň trochu dáva do dejinných súvislostí, je pamätný kameň osadený na chodníku pred ním. „Je to vlastne pomník obetiam vojny a fašizmu, doviezli ho z koncentračného tábora v Mauthausene,“ hovorí Kotanko a ukazuje na nápis na zadnej strane, ktorý jeho slová potvrdzuje. On sám má na celý problém pomerne vyhranený názor. „Ten dom je, ak použijem slová Heidemarie Uhl z Inštitútu pre kultúrne vedy, kontaminované miesto. To je dnes veľmi moderný dojem. No je to len dom, stavba, nie pôvodca nejakého zla.“ Podľa neho by veci pomohlo, keby pri dome alebo na ňom bolo nejaké vysvetlenie. „Napríklad tabuľa, kde by bolo neutrálne napísané, kto sa tu narodil a akú úlohu neskôr zohral nielen v dejinách Nemecka a Rakúska,“ uvažuje nahlas. Ako príklad uvádza dom v Sachsenhausene, kde kedysi sídlila centrálna správa všetkých koncentračných táborov v nemeckom dosahu a dnes slúži ako administratívna budova. Alebo budovu bývalého komanda Luftwaffe v Berlíne, kde je dnes ministerstvo financií.
Galéria alebo byty? Zabudnite
Čo sa stane s Hitlerovým rodným domom, je zatiaľ otázne. „Uvažovalo sa, či z neho nespraviť takzvaný Dom zodpovednosti. Jedna talianska skupina prišla s projektom galérie, kde by sa vystavovali obrazy s protivojnovou tematikou. No v hre bola aj možnosť urobiť tu nájomné byty,“ vyratúva Kotanko len niekoľko alternatív. Zatiaľ posledným a najreálnejším zostáva projekt využiť ho na sociálne účely – zriadiť v ňom centrum ďalšieho vzdelávania pre znevýhodnených občanov. Všetko však závisí od dohody so záhadnou majiteľkou. Tá je potomkom rodiny, ktorá dom s hostincom kedysi vlastnila. „Ja tú dámu poznám, chodili sme spolu do škôlky,“ smeje sa Kotanko, no jej totožnosť vraj neprezradí. „Aj keby teraz išla okolo vás po ulici, tak vám nepoviem, že je to ona.“ No odplatí sa nám tak, že nám prezradí, ako budova mala na konci vojny namále. Vyhodiť do vzduchu ju chceli aj Rusi, aj Nemci. „No malú nemeckú posádku predbehli Američania, ktorí Braunau oslobodzovali,“ hovorí a ťahá nás na malú prehliadku mesta.
Tu krstili „führera“
Počas prehliadky míňame viaceré pamiatky a končíme v Kostole sv. Štefana. Ten je vraj po viedenskom Stephansdome jednou z najvýznamnejších gotických stavieb v Rakúsku. „Keď tu bol štáb argentínskej televízie, najviac zo všetkého ich zaujímalo toto,“ smeje sa a ukazuje na veľkú kamennú krstiteľnicu, v ktorej, tak ako niekoľko generácií Braunaučanov, kedysi pokrstili aj Adolfa Hitlera.
A ako je to tu s neonacistami, načíname háklivejšiu tému. „Pozrite, keď sa spýtate na neonacistov polície, povie, že je to okrajový problém. Keď oslovíte antifašistické organizácie, je to relatívne veľký problém,“ dopĺňa. No keď si vraj pozriete práve stránky antifašistických organizácií, tak incidenty tohto rázu sú v Braunau zriedkavé. „Ani teraz, keď bolo výročie, sa tu nič mimoriadne nedialo,“ pridáva vlastnú skúsenosť.
Chladničky pre Československo
Keď nás historik opúšťa, túlame sa poloprázdnymi ulicami s dôkladne zrenovovanými historickými domami. Mesto podobné možno našej Modre či Pezinku si očividne žije pokojný tichý život, ktorý sem-tam narušia len zvedavci ako my. „Najznámejší rodák? To netuším,“ len neochotne zdvihne hlavu od mobilu študentka. Ukazujeme na dom – „ahá, no jasné, ale ja už musím ísť, nehnevajte sa.“ Párik dôchodcov na lavičke v centre má v tom už jasnejšie. „Sme z Nemecka a, samozrejme, vieme, kto sa tu narodil,“ pritakávajú. O niečo zhovorčivejšia je Gerda Lohmeier. „Viete, je pravda, že sme tu na Hitlera už trochu alergickí. Veď on sa tu len narodil a za to, čo sa z neho stalo, predsa Braunau ani my nemôžeme.“ No hneď sa pýta, odkiaľ sme. „Á, Bratislava... kedysi sme často chodievali ešte do vtedajšieho Československa.“ Vysvitne, že v mladosti náruživá vodáčka obdivovala českú kajakárku Ludmilu Polesnú. „Za Dubčekovej éry sme k vám cestovali a darovali sme tam veľa chladničiek. Viete, tak akože. Ale to nenahrávajte,“ smeje sa. „Dodnes tam mám veľa priateľov.“
Dom na Linzer Straße, kam sa Hitlerovci po pár týždňoch po narodení Adolfa presťahovali.
Ani keď podvečer odchádzame, Braunau sa nevychýli z ospanlivej nálady. Zdá sa, že ani Adolf Hitler už nemá moc na to, aby rozbúril pokojné vody rieky Inny ani svojho rodiska. Ktoré podľa dokumentov v dospelosti navštívil iba raz.
http://style.hnonline.sk/vikend-140/pozrite-si-rodisko-adolfa-hitlera-v-obrazoch-613974Pozrite si FOTOREPORTÁŽ z Hitlerovho rodiska. TU.
Adolf Hitler
Narodil sa 20. apríla 1889 ako štvrté zo šiestich detí. Nedokončil gymnázium a po smrti matky sa vo Viedni neúspešne pokúšal dostať na akadémiu umení. Niekoľko rokov žil na ulici a živil sa maľovaním plagátov a pohľadníc. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády. Do politiky vstúpil ako člen a neskôr
vodca Národnosocialistickej nemeckej strany (NSDAP), v roku 1923 sa neúspešne pokúsil o prevrat. Vo väzení napísal knihu Môj boj, v ktorej zhrnul svoje predstavy o usporiadaní Nemecka a sveta. Po prepustení pokračoval v politickej kariére a v roku 1933 sa stal ríšskym kancelárom. Po prevzatí moci nastolil v Nemecku diktatúru. Považuje sa za hlavného aktéra vypuknutia 2. svetovej vojny. Je známy silným antisemitizmom, ktorý vyústil do masového vyvražďovania Židov. Po tom, ako bolo jasné, že Nemecko vojnu prehralo, spáchal 30. apríla 1945 v Berlíne samovraždu.