Už je to pár rokov, čo ste koncertné štúdiá vymenili za kongresové sály. Prečo?
Ako husľový virtuóz som kedysi aj ja väčšinu času trávil na koncertoch, ale moje nazeranie na hudbu sa nikdy neuberalo tradičným smerom. Vždy som pátral po tom, čo sa deje naokolo a kládol som si otázku, ako môžem ako úspešný huslista reagovať na svet v jeho vtedajšej podobe. Kritickým bodom sa pre mňa stal koncert pred 33 rokmi v najúžasnejšej katedrále na svete v Chartre na juhu Paríža.
Čo sa tam stalo?
Tam som po prvýkrát pocítil, že nehrám na husliach, ale na celej katedrále. Táto myšlienka, že jeden malý nástroj dokáže rozozvučať veľkú katedrálu, ma inšpirovala na to, že som pozval moje publikum, čo bolo viac ako tisíc ľudí z rôznych krajín, aby v nasledujúcom roku začali cestovať so mnou. Začali sme v Slovinsku, potom sme sa presunuli do Budapešti, Prahy, Estónska, Gruzínska, Sovietskeho zväzu.
To ste si vozili publikum so sebou?
Jazdili za mnou dobrovoľne. Viete, keď ľudia z bývalého východného bloku priši na moje koncerty, mohli tam stretnúť ľudí z iných krajín, dostať sa k mnohým veciam a myšlienkam, ktoré boli inak zakázané.
Teda to bolo také malé rebelantstvo. Nemali ste kvôli tomu problémy?
Ako huslista, ktorý sa venuje vážnej hudbe, som nebol pod takým politickým tlakom. Takže som urobil túto vec ako prvú, využil som privilégium zažívať umenie spolu s inými. Po zmene politického systému v roku 1990 vznikol iný problém. Nastúpil takzvaný turbokapitalizmus. Svet sa zmenil, musel som sa zmeniť aj ja.
Akým spôsobom?
Rozhodol som sa úplne opustiť koncertné sály, začal som pracovať s viacerými finančnými skupinami a medzinárodnými spoločnosťami. Odvtedy sa venujem prepájaniu umenia a biznisu a ich vplyvu na rozhodovanie či líderstvo. Prezentujem hudbu ako úžasný model sebarozvoja.
Mnohým môže toto spojenie pripadať abstraktne. Ako sa dá prepojiť hudba s biznisom?
Samozrejme. Všetko inovatívne je spočiatku vnímané ako zvláštne. Pretože sme uväznení v starých vzorcoch uvažovania, ktoré hovoria, že hudba patrí na pódium, prípadne je to zábava, a nemá nič do činenia so skutočným životom. A to je nesprávny pohľad. Hovorím o hudbe skutočnej, nie komerčnej, o komplexnom diele a majstrovských kúskoch, ktoré nám pomáhajú vyjadriť to najsilnejšie a najdôvernejšie, čo máme vnútri.
Skúste byť konkrétnejší. Ako prebieha vaša prednáška?
Používam špeciálnu metódu, ktorá kombinuje hru na husliach a prednášku. Nechám ľudí, aby nielen počúvali, ale aby sa stali súčasťou hudby, ktorú hrám. Sú na to viaceré techniky. No najmä ide o to, že im nehovorím, čo by mali robiť, ale nechám ich, aby nachádzali originálne riešenia a nápady sami. Je to ako s deťmi, keď ich necháte hrať sa a objavovať, tak riešenia problémov nájdu vlastnou cestou.
Stále mi nie je celkom jasné, ako dokáže hudba ovplyvniť biznis.
Musí byť správne použitá. Je to vtedy, ak sa hudobníci naučia, ako vytvoriť taký hudobný zážitok, aby ste boli nielen vnútri skúsenosti, ale aby ste ju vedeli súčasne analyzovať. Teda, že ste súčasne naplno ponorený v zážitku, ale zároveň ho dokážete pozorovať. To je jedna z kľúčových schopností dobrého lídra – že ste naplno zainteresovaný, ale zároveň sa na situáciu alebo proces viete pozrieť zvonku, z odstupu. Uvediem iný príklad.
Skúste.
Prídem do spoločnosti a chceme vyriešiť nejaký problém. Takže vyberiem istý druh hudby, potom zoberiem lídrov tej spoločnosti a podrobím ich hudobnému zážitku, pracujem s nimi v malých skupinkách. Oni potom ostatným referujú o svojich zisteniach. To je len jedna z možností, ako to robiť. Hudba je jedným z umení, ktoré môžu podporovať zmeny a transformáciu.
Ktoré sú ďalšie?
Môže to byť napríklad aj hranie drámy alebo maľovanie. Je mnoho spôsobov, ako aplikovať umenie do prostredia rozhodovania a učenia sa. Je to platforma, ktorá vyžaduje oveľa viac ľudského. Pretože momentálne sme zvyknutí riešiť problémy na racionálnom základe, ale to je len jeden z registrov, ktorým ako ľudské bytosti disponujeme.
Takže biznismeni by sa nemali rozhodovať na základe rozumových argumentov?
Mali by sa rozhodovať nielen na ich základe. Umenie by malo byť prítomné v miestach veľkých dilem a rozhodovania. Veľká časť populácie je vtlačená do subkultúry či skôr do nekultúry, do zábavného priemyslu. A to je problém, že nemáme umenie na správnom mieste. Umenie ako formatívnu silu, ako proces, nie umenie ako objekt. Európa je pre mňa totiž nedokončené majstrovské dielo.
To mi vysvetlite
Európa pozostáva z géniov, nie zo súčasnej byrokracie. Európa to je Shakespeare, Goethe, Beethoven a podobne. Je to súhrn individuálnych kultúr, geniálneho umenia a ide o to, ako sme tento potenciál pretavili aj do sféry rozhodovania. Staviame múzeá namiesto toho, aby sme pustili umenie medzi ľudí. Rembrandta alebo Van Gogha zavrieme do hermetického priestoru a ešte povieme, nedotýkajte sa. Ale princíp umenia by mal byť iný. Cesta k európskej identite vedie práve cez to, dostať tieto kvality do všetkých regiónov Európy.
Myslíte si, že je možné vybudovať európsku identitu?
Je to na jednej strane veľmi komplexná a na druhej strane veľmi jednoduchá metóda. Ja som ju nazval princípom takzvaných makro huslí (macro violin). Je to ten istý princíp súzvuku, ktorý som zažil v katedrále v Chartre. Teda, že môžete malým mikro nástrojom ovplyvniť makro situáciu. O to sa teraz snažím v projekte Terra Parzival, ktorý zatiaľ prebieha na malom území v Slovinsku. A postupne by som ho chcel rozširovať na čoraz väčší priestor.
Čiže podľa vás môže aj malá krajina spôsobiť veľkú zmenu v myslení celej Európy?
Rozhodne. A to nemusí byť len Slovinsko, ale pokojne aj Slovensko. Lebo hoci veľké krajiny majú veľkú silu a veľké ekonomiky, vieme, že inovácie sú záležitosťou individualít. Mentálne majú menšie miesta alebo regióny lepšiu šancu ich rozvinúť, lebo inovácie vždy prichádzajú z menších komunít. Navyše malé krajiny strednej a východnej Európy majú výhodu istej neutrality. Keby vyšla iniciatíva napríklad z Nemecka, že poďme budovať európsku identitu, tak hneď by sa ozvalo trebárs Francúzsko, že čo sa to deje a prečo chce niekto všetkých organizovať.
Takže veríte v zmenu zdola.
Absolútne.
Keď spomínate Slovensko, v zahraničí si naše dve krajiny často mýlia. Trebárs aj bývalý francúzsky prezident.
Áno, stretávam sa s tým. A keď sa do toho pridá ešte chorvátske Slavónsko... (smiech). Ale myslím si, že by sme to nemali vidieť ako problém, ale ako šancu.
Šancu na väčšiu spoluprácu?
Presne tak. Teším sa na stretnutia v Bratislave na budúci týždeň na konferencii Big Ideas for CEE. Verím, že u vás nájdem tých správnych ľudí na dialóg. Pretože obe naše krajiny veľmi dobre reprezentujú potenciál strednej Európy. Keď som bol naposledy v Bratislave, úplne som žasol nad podobnosťou s Ľubľanou.
Snímky: archív Mihu Pogačnika