Nie je to Parížska v Prahe ani Mariahilferstrasse vo Viedni. Obchodná ulica v Bratislave sa výrazne líši od nákupných ulíc iných metropol. Napriek tomu, že ju verejnosť nevníma vždy pozitívne, nájdu sa ľudia, pre ktorých má jedinečnú atmosféru a čaro. V HN magazíne vás zoznámime hneď s dvoma – fotografi Ľubo Stacho a Pavel Kastl rozprávajú každý svoj príbeh s názvom: Môj život na Obchodnej. Aktuálne číslo HN magazínu nájdete dnes v stánkoch.
Záujem o nákupnú ulicu hlavného mesta Slovenska vzbudil predvlani fotograf Ľubo Stacho po tom, čo koncom roka vyšla publikácia Obchodná 1984 – 2014. Kniha zachytávajúca súčasnú a minulú atmosféru známej bratislavskej ulice otvorila diskusiu a strhla pozornosť na inak skôr negatívne vnímané miesto. Stacho sa po vydaní úspešnej publikácie rozhodol tému Obchodnej ešte rozvinúť. „Nosil som v hlave myšlienku, že vo výkladoch by mali byť osadené veľké obrazovky a na nich by mala bežať história konkrétneho výkladu,“ opísal projekt fotograf Ľubo Stacho. Po náročnom zháňaní sponzora, ktorý by zapožičal obrazovky, sa netradičná výstava zrealizovala v novembri 2015. „Na Obchodnej sa ocitlo niekoľko veľkých plazmových televízorov a v nich bežala história výkladov. Je to ojedinelý projekt, lebo priamo vo verejnom priestore bežala 30-ročná história v rámci výkladov. Z výtvarného hľadiska je to nesmierne excelentná vec,“ hovorí fotograf.
Skanzen v centre mesta
Okrem knihy a obrazoviek vo výkladoch sa v galérii Satelit v Hurbanových kasárňach vystavovali aj chronologické a tematické mozaiky z jednotlivých výkladov. V jednej miestnosti vytvorili repliku ulice z roku 1985, keď Československo oslavovalo 40. výročie oslobodenia Sovietskou armádou. Súčasťou projektu boli aj prednášky architektiek Henriety Moravčíkovej a Andrey Bacovej o architektúre Obchodnej a nerealizovaných plánoch prestavieb. Po skončení pokračoval program komentovanými prednáškami priamo vo verejnom priestore ulice. „Obchodná ulica je skanzen v centre mesta. Samotná ulica je architektonicko-urbanistický problém,“ tlmočí názor odbornej verejnosti Stacho. „Stala sa ulicou pre chudobnejšiu a strednú vrstvu, vyššia vrstva chodí výlučne do obchodných centier. Veľkou nevýhodou Obchodnej je, že sa tam nedá zaparkovať. Ľudia tam chodia iba pešo, električkou alebo na bicykloch, ktoré by tiež potrebovali nejaké stojany,“ opisuje súčasný stav. Obchodná ulica sa stala hlavne ulicou rýchleho občerstvenia, keďže na nej nájdete množstvo fastfoodov, v ktorých sa lacno stravujú najmä študenti. Ale i to sa pomaly mení, dnes je tam aj zopár kvalitných reštaurácií.
Vonia človečinou
Napriek všeobecnému negatívnemu vnímaniu má ulicu rád: „Môj vzťah k Obchodnej je pozitívny, lebo dýcha a vonia človečinou. Neznášam sterilný, filtrovaný vzduch v nákupných centrách a to falošné nablýskanie všetkého. Do centier vôbec nechodím a takáto ulica mi je oveľa milšia, lebo je svojím spôsobom jedinečná.“
Aby sa z nej však stalo reprezentatívne miesto, potrebovala by nejaké úpravy. „Možno by stačili len kozmetické, napríklad odstránenie vizuálneho smogu. V iných metropolách existujú podobné ulice, ktoré sú však oddychovými zónami. Majú lavičky na sedenie, zeleň... To na Obchodnej veľmi chýba. Možno by sa električková trať dala odtiaľ odstrániť a vznikla by veľmi príjemná ulica, kde by reštaurácie a ich sedenie mohli zasahovať hlbšie do ulice a určite by sa tam mohli objaviť kultúrne aktivity ako výstavy a performance,“ načrtol možné riešenia Stacho, podľa ktorého by sa z nej takto mohlo stať zaujímavé miesto pre mladých ľudí a zahraničných turistov.
Facebook Nežnej revolúcie
Pri zostavovaní publikácie mu výrazne pomohla manželka Monika Stacho, ktorá fotografie z tridsiatich rokov triedila a dohľadávala informácie, aby bolo možné obrázky jednotlivých výkladov chronologicky zoradiť. Stacho začal Obchodnú fotiť v roku 1984, vtedy ešte netušil, že z nej raz bude kniha: „Rok predtým zomrel Brežnev, vtedy som zaregistroval parte vo výkladoch a iróniu, s akou sa spájal názov výkladu s parte. Bál som sa, lebo existoval paragraf ,za hanobenie republiky‘. Keď však zomrel Jurij Andropov, tak som vytiahol fotoaparát a začal dokumentovať tieto čarovné spojenia ako Darčeková služba a parte s portrétom generálneho tajomníka KS Sovietskeho zväzu.“ S úsmevom spomína napríklad na spojenie hesla výrobného družstva Detva, ktoré znelo „Vaša spokojnosť – náš cieľ“ a pod ním parte Andropova. Rád spomína aj na Obchodnú v čase revolúcie, keď sa na vonkajšej strane výkladov objavovali revolučné plagáty: „V roku 1989 bola Obchodná ulica Facebookom. Všetky informácie sa zverejňovali na výkladoch, televízia a oficiálny denník Pravda žiadne informácie o novembrových udalostiach neprinášali.“ To, že sa podarilo realizovať tento náročný projekt, ho nesmierne teší: „Som šťastný, že sme verejnosti priblížili v jednom okamihu 30-ročnú históriu spoločensko-politicko-kultúrnych zmien, ktoré sa odohrali na jednej ulici. Ale nebolo to len o tejto ulici, môžeme povedať, že išlo o zovšeobecnenia, ktoré sa odohrávali v celej našej spoločnosti.“
Obyvatelia sa striedajú
Obchodná ulica je miestom, kde sa denne premelie množstvo ľudí, každý rok sa na nej menia obchody, bary, reštaurácie aj obyvatelia bytov. Desiatky rokov je na nej takmer denne i fotograf Pavel Kastl, ktorý má vo dvore Obchodnej 25 prenajatý ateliér od raných 90. rokov. Aj predtým pôsobil v iných priestoroch v rámci Obchodnej. Jeho ateliér sa nachádza v asi 170-ročnej budove nad vietnamským bistrom. „Keď som sem prišiel, bolo to tu oveľa horšie. Neboli tu dvere, všetko zdevastované. Predávali sa tu drogy. Otvoril som dole dvere a na zemi ležal mŕtvy chlapec,“ spomína na jeden zo svojich prvých zážitkov Kastl. Skupinku vtedajších dílerov vystriedali noví obyvatelia a tých zasa ďalší. „Zo starých obyvateľov, ktorí tu bývali, keď som sem prišiel, ich tu ostalo len pár,“ vysvetľuje. Jeho ateliér má devätnásť štvorcových metrov obytnej plochy. „Predo mnou tu bývala pani, ktorá zomrela vo veku asi 85 rokov. Neskôr som sa dozvedel, že v tomto malom priestore žila kedysi päťčlenná rodina,“ hovorí Kastl. Prekvapilo ho, že keď do ateliéru začal pravidelne chodiť, obyvatelia boli dosť rezervovaní: „Akoby mali pocit niečoho výnimočného, lebo sú staromešťania, no zároveň akoby vedeli, že nie sú žiadny výkvet. Mne sa páčia, lebo sú autentickí a prirodzení, hoci vulgárni.“
Živé miesto
Za dlhé roky v centre pozoroval, ako sa ulica menila: „Keď som sem prišiel, bol to skanzen socializmu v nižšej podobe. Vtedy to tu bolo sivé. Zelenina, mäsiarstvo, odevy, kožušníctvo. Sem-tam nejaký kosák, no ulica bola vždy obchodná a bolo tu veľa ľudí. Teraz, keď sa na ňu pozriete, tak je to absolútny chaos,“ opisuje fotograf. Ulica je špecifická aj tým, že sa na nej sústreďuje „nižšia kasta cudzincov“ – Vietnamci v bistrách, Albánci so zlatníctvami, Turci a Gréci s kebabmi. Kastl si pamätá, že v minulom režime bolo na Obchodnej zopár reštaurácií, dnes ich je asi 30. Skanzenom však, podľa neho, Obchodná ostala: „Teraz je to skanzen kapitalizmu. Vedľa peknej budovy vidíte úplne zničený, na peknom dome otrasné reklamy.“ Napriek tomu, ako táto ulica vyzerá, Kastl ju má rad, lebo žije na rozdiel od centra Starého Mesta, kde sú podľa neho takmer výlučne turisti.
Paradoxy Obchodnej
Obchodná ulica je naozaj chaos. „Máte tu obchod známej svetovej značky a vedľa Turek predáva kebab. Je to taká kombinácia nákupného centra bez strechy a trhoviska v Užhorode,“ hovorí Kastl. Určite sa teda nemôže porovnávať so slávnymi nákupnými uličkami európskych metropol. „Obchodná sa asi nikdy nedostane zo svojho zakliatia. Ja však ani nevidím dôvod, prečo by sa z nej mala stať luxusná ulica. Nechodilo by sem viac ľudí než teraz, lebo luxusom sú dnes nákupné centrá,“ zamyslel sa fotograf na dôchodku. Podľa neho však mesto musí mať aj takéto miesto: „Je to obraz spoločenských hodnôt. Aj kvalita, aj zvyšky starého. Niektoré pekné, iné odporné, a aj tie nové sú odporné esteticky. Tá Obchodná je vlastne také Slovensko. Aj s peknými, aj s hnusnými vecami.“
Hoci sa Pavel Kastl na ulici zdržiava pravidelne už dlhé roky, nevie si predstaviť, že by tam mala žiť rodina s deťmi. Problematické je parkovanie, ale aj stav obytných budov či málo zelene a iných miest vhodných pre deti. Kastl hluk rušnej ulice v ateliéri nepočuje, lebo má okná orientované do dvora. Hluk považuje za negatívum, až keď vyjde priamo na ňu. Kritické je to najmä v piatok večer, keď študenti vychádzajú z barov a pokrikujú na seba. Záporným javom je aj špina, najmä po víkendových nociach je ulica zahádzaná táckami a papiermi z miestnych rýchlych občerstvení: „Keď sem prídete skoro ráno, je to úplné smetisko. Do deviatej alebo do desiatej je však všetko upratané.“ No Kastl sám rád chodí sadnúť si ku káve priamo na ulicu a sledovať jej autentické prostredie, ktoré sa v žiadnom nákupnom centre nájsť nedá. Podobne ako kolorit budov a podnikov na ulici vidieť na nej aj široké spektrum ľudí.