Vyštudoval fyziku, skladal piesne a popri doktoráte z odboru fyziky častíc vydal knihu, ktorá očarila svet: Osamelosť prvočísiel. Odvtedy napísal ďalšie dve a Odvtedy napísal ďalšie dve, a aj o nich tento týždeň rozprával na Slovensku. A vypočuť si ho prišlo rekordné množstvo ľudí. Paolo Giordano pre HN.
Fyzika a literatúra nemajú na prvý pohľad nič spoločné. Vás fascinujú obe. Prečo?
Na fyzike najviac milujem, že ma naučila logicky, dôsledne a vycibrene myslieť. Túto metódu a zručnosť dnes môžem vďaka nej uplatňovať takmer vo všetkom. No a na písaní sa mi zas páči, že ma naučilo presný opak: akceptovať rozpory, vďaka čomu mi je dovolené dostať sa na miesta, kam by som za iných okolností nemal šancu preniknúť.
Po vydaní svojho debutu, románu Osamelosť prvočísiel, ste sa vyjadrili, že prácu vedca a spisovateľa je takmer nemožné skĺbiť. Ako sa vám to darí dnes?
S vedou som napokon skončil – po ukončení doktorátu. Jedno aj druhé, veda aj písanie, sú veľmi náročné, žiadajú veľké obete, všetku vašu duševnú energiu. Naozaj to nešlo dokopy. Vybral som si teda to, čo som cítil ako prirodzenejšie a zaujímavejšie pre seba samotného. Som rád, že môj background je vo fyzike, ale nie je mi ľúto, že som ju opustil. Písanie čoskoro vyplnilo celé moje vnútro a ja som rád, že sa tak stalo.
A prečo vlastne píšete? Čo vás k tomu ženie najviac?
Začínam si myslieť, že som nemohol žiť inak. Nie v tom zmysle, že písanie je čosi, čo ma robí šťastným. Aspoň nie tak celkom. Ale keby som nepísal, bol by som nešťastný. Tým som si celkom istý.
Váš prvý román bol o vzťahu dvoch outsiderov poznačených traumou z detstva, druhá kniha priniesla ponor do života vojakov v Afganistane a tretia skúma, či dvaja ľudia, konkrétne manželia, môžu splynúť do jednej duše. Čo podľa vás osobne vaše knihy spája?
Nazdávam sa, že všetky z nich sa točia okolo určitej idey osamelosti.
Tak to cíti aj väčšina kritikov a čitateľov. Zároveň sa v nich opakujú viaceré motívy – ako napríklad význam tela.
Áno. Alebo prechod z jednej životnej fázy do druhej, či rodina ako čosi, z čoho chcete uniknúť, no napriek tomu bez toho nemôžete žiť. Prípadne: čo to znamená byť chlapcom alebo dievčaťom. To sú však len niektoré z motívov, čo mi teraz schádzajú na um, určite ich je oveľa viac. Ja som však ten posledný človek, ktorý by mal svoje knihy analyzovať do takých podrobností. Mám pocit, že to nie je pre spisovateľa zdravé a že by som sa tomu mal vyhýbať.
Príbehy, ktoré prinášate, sú osobité a silné. Napriek tomu ste v jednom rozhovore povedali, že príbeh je pre vás menej dôležitý ako jazyk. Čím to je?
Naozaj som to povedal? V tom prípade musím so sebou nesúhlasiť. Snažím sa totiž príliš nerozlišovať medzi jazykom a príbehom. Slušný román je vytvorený z dobrého príbehu vyrozprávaného v správnom jazyku. Pravdou je, že k dobrému príbehu sa zvyčajne prepracúvam ťažšie. Je to pre mňa zložitejšie aj časovo náročnejšie.
Spisovatelia bývajú introvertní ľudia, takže sláva a všetko, čo so sebou prináša – napríklad literárne turné – bývajú pre nich ťažké. Ako sa vyrovnávate s týmto rozmerom vašej práce?
Cestujem rád. A viem, že knihy často potrebujú zo strany autora podporu. To je aj dôvod, prečo neustále kladiem dôraz na ich propagáciu. Zároveň mám skúsenosť, že na cestách ku mne prichádza mnoho iných nápadov.
Takže vám to prináša len samé pozitíva?
Samozrejme, cestovanie a interakcia s novými ľuďmi vyžaduje veľa energie a po určitom čase sa začnem cítiť hlúpo, keď príliš veľa času strávim rozprávaním o svojej práci. Akoby som ju tým dusil, alebo tak nejako. Takže sa tieto extrovertnejšie časti mojej práce snažím obmedziť do špecifických časových intervalov a potom sa zas vrátiť k svojej rutine, ktorá je postavená na značnej izolácii. Dovnútra, von, dovnútra a zas von: to je to, o čo sa neustále snažím: o striedanie týchto polôh.
Kto je Paolo Giordano
Taliansky spisovateľ a vyštudovaný fyzik, v decembri oslávil 33. narodeniny. V roku 2008 debutoval románom Osamelosť prvočísiel, za ktorú získal viacero ocenení, vrátane najprestížnejšej talianskej literárnej ceny Premio Strega. Kniha sa stala bestsellerom, natočili podľa nej aj film. Odvtedy vydal ďalšie dva úspešné romány: Čierna a strieborná a Ľudské telo. Všetky tri vyšli aj v slovenčine, vo vydavateľstve Slovart.
StoryEditor