21.08.2017, 00:00

Minulosť Rwandy je mŕtva. Oficiálne

O krajine sa hovorí ako o modeli pre čierny kontinent, má sa stať jeho hi-tech srdcom.

Paul Kagame
Zdroj: Reuters

Znova v Rwande, znova spíme v hoteli Mille Collines, Tisíc pahorkov. Zdá sa mi to takmer ako svätokrádež. Kedysi to bolo čosi ako koncentračný tábor naruby. Rozdiel bol iba v tom, že zabíjanie neprebiehalo z vnútornej strany plota, ale všade za ním. A bolo to zabíjanie vo veľkom, 800-tisíc mŕtvych za tri mesiace. Osvienčimská výkonnosť.


Všetci tí ľudia boli rozsekaní mačetami a ubití palicami. „Mal som drevený kyjak, ktorého koniec som si prebil veľkými klincami,“ povedal Mathias Sendegeya, ktorý sa podieľal na genocíde. „Zabíjanie nebolo ťažké, myslel som si, že robím správnu vec.“


Imidž sa prebíja ťažko
Hotel Mille Collines bol v tejto masakre pascou, azylom a čakárňou na smrť zároveň. Pozerám z hotelového okna, ako blízko je plot. Dvadsať metrov? Viac nie. Iba ozdoba, nie prekážka. Predstavujem si, ako za ním ako pirane pri brode tri mesiace čakali zástupy zabijakov, kričali a mávali mačetami. Videli by sme si do očí. V hoteli sa tlačilo asi tisíc ľudí, ktorí sem ušli. Mille Collines nie je veľký. Nechápem, ako sa sem zmestili. V krajine masového vraždenia to bol krehký útulok, ktorého prežitie často záviselo od šampanského a francúzskeho vína, ktorým riaditeľ hotela podplácal čakajúcich mužov s mačetami.


Keď ráno vleziem do bazéna, musím myslieť na to, že v ňom vtedy mali jedinú vodu na pitie, na splachovanie, umývanie. Napoly pokazenú, ale aspoň bola. Nakoniec vyviazli. Už je to 23 rokov, čo rwandskí Hutuovia povraždili 70 percent Tutsiov, svojich krajanov, ale keď sa ešte dnes povie Rwanda, svet automaticky dodá: masaker, mŕtvi a mačety.
Imidž najrýchlejšej genocídy v histórii ľudstva sa prebíja ťažko. Ty ideš do Rwandy? S hrôzou sa ma pýtali známi, akoby sa tam stále zabíjali ľudia vo veľkom. Toto je však iná Afrika, než by človek čakal.


Namiesto mačiet laptopy
Po pristátí znie síce v lietadle varovanie, ale je úplne iného druhu: „Ak máte igelitové tašky, nechajte ich v lietadle.“ V Rwande sú zakázané. Ekológia.


Keď som si pri prvej ceste pred šiestimi rokmi začal prepočítavať vymenené peniaze, sprievodca mi povedal: „To je zbytočné, v Rwande nemusíte.“ Bolo to v noci v centre mesta, trochu tmavá ulička, zašli sme tam kvôli výhodnejšiemu kurzu. Opýtal som sa ho, či je to bezpečné. Vyvalil na mňa oči. „V Rwande môžete ísť po zotmení, kam chcete a nič sa vám nestane.“


Rwanda chce byť Singapurom Afriky, dokonalým, výkonným, asepticky čistým, bohatým a zdravým. Hovorí sa o nej ako o modeli pre čierny kontinent. Je to totiž úplne iná krajina. Policajti ani úradníci neberú úplatky, naozaj sa tu meria rýchlosť, bez pásu v aute dostanete pokutu a špízy sa smú grilovať len na drevených špajliach, pretože kovové by mohli škodiť zdraviu. Cesty sú nové, teda perfektné a stavajú sa tempom, pri ktorom našincovi zviera srdce.


Vo vnútrozemí opäť vidím deti, ktoré namiesto mačiet nesú laptopy. Dostávajú ich zadarmo, o tri roky by ich mal mať každý školák, Je to skôr sen než realita, ale postupuje to. Maturanti budú o rok písať a posielať písomky on-line, už žiadny papier. Pretože Rwanda nemá ropu, urán alebo coltan, má sa stať hi-tech srdcom Afriky.


To všetko 23 rokov po tom, ako po celej krajine ležali státisíce mŕtvol a nikto neveril, že Rwandu dá ešte niekedy niekto dohromady. Bol to štát na odpis. Teraz tu krv, ak ju treba dodať rýchlo, dopravujú do vzdialených dedín drony.


Žiarivé mesto na kopci
Obr

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.