Podľa ekonóma Andersa Åslunda, ktorý na začiatku 90. rokov robil poradcu prvých ruských reformných vlád a teraz pôsobí v americkom Atlantic Councile, je autorita ruského prezidenta Putina oveľa slabšia, než sa na prvý pohľad zdá.
Základ Putinovej moci tvorí všelijaký klientelistický aranžmán, ktorý sa konsolidoval počas poslednej generácie. Lenže tieto piliere moci predstavujú podľa Åslunda zároveň najväčšie ohrozenie toho istého režimu.
Dôvod je jednoduchý: je to nedostatok a nezakotvenosť kredibilných vlastníckych práv. Putinov systém klientelistického kapitalizmu núti seniorných ruských úradníkov a oligarchov, aby držali svoje peniaze v zahraničí, a to väčšinou v jurisdikciách západných vlád, s ktorými má Putin zlé vzťahy.
S pomocou opatrne vybraných verných vytvoril Putin tri okruhy moci: štát, štátom vlastnené korporácie a lojálne "privátne" spoločnosti. Proces sa začal už v čase, keď bol v 90. rokoch šéfom tajnej služby. Ale až keď sa stal prezidentom, podarili sa mu majstrovské kúsky mocenskej konsolidácie.
Najprv prevzal kontrolu nad ruskou televíziou, potom nad štátnou správou, regionálnou administratívou a súdnym systémom. Po voľbách v roku 2003 ovládol dumu a federálnu radu, resp. hornú komoru parlamentu. A na vrchole štátnej moci stojí štátna bezpečnostná rada, tvorená tromi generálmi KGB: Ivanovom, Patruševom a Bortnikovom.
Kontrolu nad štátnymi firmami spustil Putin v roku 2001, kedy dosadil do firmy Gazprom ako radcov a manažérov svojich verných. Traja vrcholoví manažéri štátnych spoločností sú Igor Sečin z Rosnefťu, Alexej Miller z Gazpromu a Sergej Chemezov z Rostechu. Konsolidáciu štátneho sektoru dokončil Putin v roku 2007 vytvorením veľkých korporácií, ktoré sú často závislé od lacných štátnych financií a držia si viacmenej monopol vo svojich odboroch. Tieto firmy sú skôr zdrojom moci a renty ako ekonomického rastu a nemajú príliš veľký záujem ani o konkurenciu, inováciu, podnikavosť a produktivitu. Jediná kvalifikácia pre manažérov je lojalita voči Putinovi.
A potom je tu tretí okruh moci, tvorený najlojálnejšími Putinovými pomocníkmi. Medzi nich patrí Gennadij Tymčenko, Arkadij Rotenberg, Jurij Kovaľčuk a Nikolaj Šamalov. Ich správanie je väčšinou kleptokratické, hoci Putin zabezpečil, že ich hraničné aktivity sú technicky legálne. Pomocníci nakupujú aktíva štátnych firiem pod cenu a dostávajú štátne zákazky bez súťaže.
Systém, ktorý Putin vytvoril, je vlastne podobný cárskemu systému, ktorý v krajine fungoval pred veľkými reformami z roku 1860. Putin je vcelku adekvátne nazývaný novým cárom, pretože jeho moc je vlastne neobmedzená. Putin nikdy nepodporoval posilnenie a stavbu inštitúcií, jeho prístup je deinstitucionalizačný, zameraný na koncentráciu zákonodarnej, súdnej a výkonnej moci v jeho vlastných rukách.
Avšak absencia jasných vlastníckych práv - vrátane Putinových blízkych - vedie k tomu, že aj jeho blízki posielajú radšej peniaze do zahraničia a daňových rajov.
Západné vlády boli v tomto smere doteraz skôr bezzubé, ale to sa zmení, pretože nový americký zákon, schválený Kongresom a 2. augusta podpísaný prezidentom Trumpom, hovorí o "vyšetrovaní zahraničných politických figúr a oligarchov v Ruskej federácii, vrátane ich aktív a vrátane ich detí, manželiek, rodičov a ďalších príbuzných".