Šestnásť miliónov dospelých Američanov nevie čítať ani písať. Negramotných je tak vyše osem percent americkej populácie, čo je viac ako v ktorejkoľvek inej rozvinutej krajine na svete. Podľa ďalších zdrojov môže byť medzi americkými občanmi dokonca až 32 miliónov analfabetov.
"Uvedomoval som si, že mám problém. Ale čím viac som sa snažil s ním bojovať, tým to bolo horšie," hovorí Michael Johnson, ktorý sa za dozoru svojho učiteľa práve snaží správne vysloviť slová z papiera. Nie je jediný dospelý Američan, ktorý sa až teraz učí čítať.
Svetové rebríčky sa už nimi nezaoberajú, v každoročných štatistikách organizácií sa neobjavujú. Napriek tomu v Spojených štátoch podľa BBC žije šestnásť miliónov ľudí, ktorí neovládajú schopnosti tak základné, ako je čítanie a písanie. A ako analfabeti potom v bežnom živote čelia celej rade problémov. Tým hlavným je, že nezoženú prácu.
Kvôli tomu potom upadajú do chudoby, objavujú sa problémy so zdravím. A keď ich chcú riešiť, veľakrát si skôr uškodia. Pretože nevedia čítať, užívajú zlé lieky alebo tie správne berú nevhodným spôsobom.
Už učebnica pre amerických zdravotníkov Teaching Patients with Low Literacy Skills (Výučba nepríliš gramotných pacientov) z roku 1996 hneď v úvode popisuje klasickú situáciu, keď lekár pacientovi predpíše recept s liekmi a spýta sa ho, či chápe, ako ich má doma užívať.
Pacient odpovie kladne. Lekár mu potom dá zväzok papierov s ďalšími informáciami, ktoré si má prečítať. Veľa pacientov však neprizná, že letáky prečítať nedokáže alebo ich nevie správne interpretovať.
A spoznať to na nich nie je, upozorňujú autori. Učebnica preto vtedy odporúčala, aby si lekári otestovali, ako dobre ich pacienti vedia čítať.
Podľa osvetového programu Project Literacy je dnes negramotných Američanov dokonca až 32 miliónov. Projekt však upozorňuje na hlavné riziko, ktoré so sebou negramotnosť dospelých nesie. Ich deti totiž majú oveľa väčšiu šancu, že dopadnú rovnako alebo len o niečo lepšie. Negramotní rodičia tak ovplyvnia nielen svoje deti, ale aj generácie po nich.
Vo Washingtone sa to týka 20 percent obyvateľov
Len v americkom hlavnom meste Washingtone, D. C., nevie čítať a písať až dvadsať percent obyvateľov, napísal vlani denník The Washington Post, ktorý tiež uviedol 32 miliónov negramotných Američanov s odkazom na americké ministerstvo školstva a Národný inštitút gramotnosti.
Polovica dospelých amerických občanov nevie prečítať knihu napísanú jazykom na úrovni ôsmej triedy, dodáva denník.
V rebríčku krajín s funkčne negramotnými obyvateľmi (nedostatočné ovládanie čítania a písania vzhľadom k prostrediu daného jedinca) potom Spojené štáty zastávajú štvrté miesto hneď za Čile, Tureckom a Izraelom. Nasledujú Španielsko, Belgicko a Slovensko.
Dôvodov je hneď niekoľko. Mnohí Američania sa napríklad sťažujú, že ich vzdelávací systém nemyslí na tých, ktorí s učením potrebujú pomôcť. Obrovské rozdiely v kvalite výučby tiež panujú medzi chudobnými a bohatými oblasťami USA.
Vidieť to je podľa štúdie UNESCO z roku 2014 aj na prístupe amerických detí ku knihám. Kým v oblastiach obývaných predovšetkým strednou triedou pripadá na každé dieťa až trinásť kníh, v chudobných štvrtiach musí jedna kniha vystačiť trom stovkám detí.
Tamojšie verejné knižnice sú navyše v prevádzke skôr nepravidelne a len na pár hodín. Deti bohatších rodičov pritom majú knižnice aj v školách, kde im s výberom správneho čítania pomáhajú jeden až dvaja knihovníci.
Najhoršia situácia je v Kentucky
Stephen L. Pruitt z kentuckej Komisie pre vzdelanie podotýka, že by Spojené štáty mali do vzdelávania svojich občanov v chudobných oblastiach investovať oveľa viac ako dnes. Lenže politici vidia len v horizonte jedného volebného obdobia. "Tak rýchlo sa však zmeny v školstve neodohrajú. Deti nie sú roboti, nemôžete otočiť kľúčom a spustiť zmenu," upozorňuje Pruitt.
Najviac negramotných je podľa BBC práve v Kentucky na východe krajiny. Tamojšia občianka Peggy Flemingová rozpráva, že sa nenaučila poriadne čítať hlavne kvôli rodičom a škole, do ktorej chodila. "Nechceli mi pomôcť s učením, tak ma dali do špeciálnej triedy. Myslela som si, že mi to pomôže, ale nepomohlo," hovorí žena.
Čítať sa naučila až vďaka svojim deťom. "Už to ovplyvňovalo ich výchovu. Keď som ich vzala k doktorovi, dostala som nejaké papiere. Lenže ja som nevedela, čo na nich je," priznáva, zatiaľ čo sedí vedľa svojho syna.
"Chcela som byť lepšia matka. Nikdy by som mu nepriznala, že mám problém. A keď sa opýtal ,mami, čo je to za slovo?', povedala som, nech sa spýta otca," opisuje. Teraz už to hovoriť nemusí. "Teraz už to mama vie."