V desať minútovom príhovore, naplnenom hlbokými emóciami, sa v médiách rozlúčil prezident Chirac s Francúzmi a vyhlásil, že sa už nebude uchádzať o opätovné zvolenie v blížiacich sa jarných voľbách.
"Náš Chichi," ako ho s afektom prezývajú Francúzi, "odchádza"...smutne konštatovali niektorí diváci hneď po odvysielaní príhovoru. Po viac než štyridsaťročnej politickej kariére sa rozhodol slúžiť Francúzsku inak.
Uponáhľaní ľudia v dopravných prostriedkoch mali vďačnú tému na diskusiu. Jedným bude chýbať jeho známa charizma, široký srdečný úsmev, stisky rúk na mítingoch alebo pri príležitosti návštev medzinárodných podujatí a salónov... Iní si pripomínajú jeho rozsiahle plány a sľuby o modernizácii ekonomického života, z ktorých ostáva síce postupné znižovanie nezamestnanosti, ale nie takým tempom, aké kedysi predvídal. Poľnohospodárom bude chýbať verný vyslanec a zástanca ich záujmov, staršej generácii zas jeho angažovanosť v oblasti starostlivosti o dôstojné prijatie v novovybudovaných štruktúrach.
Napriek úspešnému zavedeniu reforiem v zdravotníctve a v dôchodkovom zabezpečení, deficit stále narastá a každý Francúz dnes prichádza na svet s dlhom, ktorý sa pohybuje okolo 18-tisíc eur.
Na druhej strane prezidentovi stúpenci podčiarkujú jeho neoblomný prístup a boj proti akýmkoľvek formám extrémizmu.
Lenže po dvoch prezidentských mandátoch a dvanástich rokoch strávených v Elyzejskom paláci majú Francúzi niekedy dojem, akoby sa boli s Chiracom viezli na "húsenkovej" dráhe. Ekonomicky denník La Tribune konštatuje síce povesť veľkého štátnika, ale prízvukuje, že na to potreboval príliš veľa času. Sesterské Les Echos poukazuje na to, že sa prezident vášnivo zastaval hodnôt tolerancie, ktoré patria podľa autora článku k súčasti francúzskeho génia. Jeden z najčítanejších denníkov, pravicový Le Figaro, prináša atmosféru potleskov, s ktorými Jacques Chirac nastúpil do funkcie, ale jeho odchod je sprevádzaný všeobecným poklesom popularity.