Mrazivá meluzína sa preháňa rozľahlým priestranstvom voľakedajšieho koncentračného tábora Birkenau. Drevené steny barakov stenajú pod jej náporom, veľké dvere barakov sa sotva dajú udržať v rukách. Vzduch vnútri prenikavo páchne po olejovej dlážke. Ktorýsi z návštevníkov položil kyticu kvetov na jednu z nehostinných priční. Inak je tu však v tomto zimnom dni takmer ľudoprázdno. Živo je len na bývalej železničnej rampe, ktorá kedysi slúžila na triedenie väzňov. Stavební robotníci finišujú s výstavbou tribúny pre zajtrajšie spomienkové zhromaždenie, na ktorom sa zúčastní okolo štyridsať štátnikov z celého sveta.
Presne pred 60 rokmi -- 27. januára 1945 -- sovietska armáda oslobodila posledných tunajších väzňov. Celý komplex sa skladal z ústredného tábora v Osvienčime, vyhladzovacieho tábora v Birkenau -- ktorý bol o tri kilometre ďalej -- a asi zo štyridsiatich tzv. vedľajších táborov, v ktorých zločinnou rukou vládli Himmlerovi esesáci. V nich v rokoch druhej svetovej vojny zahynul viac ako milión Židov. Obete pochádzali hlavne z Francúzska, Maďarska, Nemecka, Rakúska a Československa. Ale zahynulo tu aj 75 000 Poliakov, 23 000 Rómov a 15 000 sovietskych vojnových zajatcov. V roku 1947 sa z tábora stalo múzeum, ktoré neskôr na zoznam pamiatok kultúrneho dedičstva zapísala aj organizácia UNESCO.
"Udržiavanie barakov v pôvodnej forme je pre nás najväčším problémom," hovorí hlavný konzervátor Witold Smrek. "Už pred 60 rokmi boli provizóriom. V súboji s dažďom, so snehom a s vetrom začíname preto vždy od začiatku." Jeho spolupracovníci sú zároveň zodpovední aj za konzerváciu desaťtisícov topánok a 3 800 kufrov, ktoré tu zostali ako nemí svedkovia minulosti. Múzeum sa okrem toho stará o veľkých archív, knižnicu, kresby a rukou písané poznámky obetí.
"Každý predmet rozpráva konkrétny príbeh," poznamenáva Smrek a ukazuje na brošňu vo vitríne, ktorú malé dievča venovalo starej mame tesne pred jej zavraždením. Výstavky v barakoch sú členené podľa krajín. Fotografie, životopisy, osobné dokumenty a najrôznejšie poznámky ukazujú, kto vlastne boli ľudia, čo tu hynuli po tisícoch.
V samotnom meste Osvienčim smutnú históriu už takmer nič nepripomína. Pokojný život provinčného mestečka oživujú hádam len početné skupiny cudzincov, ktoré sa tu zastavujú na ceste do pamätníka. Prichádzajú zo susedných štátov, ale aj z USA i Austrálie. Z Izraela smeruje do Osvienčimu ročne okolo 6 000 ľudí, medzi ktorými sú čoraz častejšie i študenti rôznych škôl a mládež vôbec. V nejednom prípade im pri financovaní cesty pomáha i spoločný nemecko-poľský fond, ktoré cieľom je, aby sa na túto strašnú kapitolu z dejín druhej svetovej vojny nikdy nezabudlo. (hn/gaf)