Najobľúbenejším televíznym seriálom v Grécku je zhodou okolností turecký. Gýčovité dielo Hranice lásky približuje osud Turkyne Nazli, ktorá sa zaľúbi do Nikosa, syna gréckeho lodiara. Ich dramatické príbehy nie sú však pravdepodobne ničím v porovnaní s politickými turbulenciami, ktoré hrozia, ak by stroskotali nádeje Ankary na vstup do Európskej únie.
Toto nebezpečenstvo je reálne. Turecko cíti, že z Európy vanie čoraz silnejší protivietor. Tábor skeptikov rastie, rady sympatizantov rednú - a po možnom odchode nemeckého kancelára Gerharda Schrödera z funkcie na základe výsledkov septembrových parlamentných volieb ich môže byť ešte menej. Podobne zmenilo frontovú líniu aj Francúzsko. Jeho premiér Dominique de Villepin si nedokáže predstaviť predvstupové rozhovory, ak Ankara neuzná Cyprus. A sám prezident tohto stredomorského ostrovného štátu Tassos Papadopoulos priamo naznačuje, že ak sa stav vecí nezmení, Cyprus začiatok rokovania zablokuje. Mnoho priateľov teda Turecko kvôli cyperským postojom nemá - azda s výnimkou Veľkej Británie.
Najväčším priaznivcom Turecka je však v súčasnosti Grécko. Tvárou v tvár chronickému napätiu, ktoré panuje medzi oboma týmito štátmi už desaťročia, znie toto tvrdenie síce paradoxne, dá sa však logicky vysvetliť.
Ešte v 90. rokoch sa Grécko mohutne bránilo tomu, aby Turecko bolo príjemcom pomoci z fondov EÚ. Minister zahraničných vecí Theodoros Pangalos vtedy nevynechal jedinú príležitosť, aby nezdôraznil, že Turecko nie je akceptovateľným partnerom v európskom integračnom zoskupení.
Jeho nástupca Jorgos Papandreou však v roku 1999 postoje zmenil o 180 stupňov. Nová grécka zahraničnopolitická línia vychádza z predpokladu, že integrované Turecko bude lepším, vypočítateľnejším partnerom, ktorý bude konštruktívne pristupovať aj k riešeniu bilaterálnych grécko-tureckých problémov. Medze ne patrí o. i. právo ťažby v Egejskom mori, ako aj teritoriálny a vojenský status viacerých východoegejských ostrovov. Výbušnosť situácie naplno ukázali aj udalosti spred deviatich rokov, keď sa obe krajiny ocitli na pokraji vojny, hoci aj obe sú členmi NATO. Politika uvoľnenia vzťahov s Ankarou sa v Aténach v neposlednom rade spája aj s nádejou, že po zblížení bude možné znížiť obrovské vojenské výdavky Grécka, ktoré sú pri zohľadnení hospodárskej sily ešte vyššie, ako trebárs výdavky na zbrojenie v USA - prekračujú až úroveň piatich percent HDP.
Snaha Ankary o vstup do EÚ sa nemusí skončiť úspešne. Ale ak by jej úsilie stroskotalo, celkom iste sa tak nestane kvôli postojom Atén. Grécko má totiž všetky dôvody na podporu tureckých integračných ambícií. (hn/gaf)