Pers Bogomazovs nevidel nič čudné na tom, keď ho spolu s priateľom minulý mesiac na ulici v lotyšskej Rige zastavili dvaja muži a požiadali ho o cigaretu. "Zo začiatku boli príjemní, bavili sa s nami, ale potom im došlo, že sme partnerský pár a začali na nás vrieskať," vraví tridsaťjedenročný vlasový štylista. "Kopali ma do hlavy, ale podarilo sa nám naskočiť do okoloidúceho taxíka. Vďakabohu sme nemali vážnejšie zranenia."
Podľa ochrancov ľudských práv sú zločiny z nenávisti, ktorých obeťami sa stávajú homosexuáli a príslušníci etnických menšín, čoraz početnejšie v mnohých bývalých komunistických štátoch, ktoré sa v roku 2004 stali členmi Európskej únie. Otázka, či sú noví členovia pripravení akceptovať liberálnejšie spoločenské hodnoty, ktoré prevládajú v západnej Európe, tak začína čoraz viac rezonovať. Má kľúčový význam aj pri diskusiách EÚ, či pokračovať v rozširovaní smerom na východ a prijať za členov také krajiny ako Ukrajina, Srbsko a prevažne moslimské Turecko, od ktorého Brusel požaduje lepšie dodržiavanie ľudských práv.
Estónsko a Lotyšsko zažili nedávno sériu útokov na pochody homosexuálov. Lídri konzervatívnej vládnej strany v Poľsku sa netaja odporom voči gayom a nedávno prizvali do koalície krajne pravicové zoskupenie. V mnohých nových členských štátoch únie silnie xenofóbia. Stará Európa v posledných rokoch čelí taktiež čoraz väčším problémom s homofóbiou (chorobný strach z homosexuálov, ktorý sa často navonok prejavuje ako otvorené nepriateľstvo voči gayom a lesbičkám), a s etnickou nenávisťou. Podľa analytikov však majú mnohí "nováčikovia" EÚ rozdielny názor na princípy znášanlivosti, ktoré už majú pevné korene vo vyspelejších krajinách bloku.
Práva homosexuálov a rasová rôznorodosť sú relatívne nové javy vo východnej Európe, kde bývalé komunistické totalitné režimy zahnali homosexualitu do ilegality a doslova a do písmena uzavreli hranice ľuďom zvonka. Gayov a lesbičky považovali za deviantov a stále pretrváva názor, že homosexualita je perverznosť, ktorá sa dá s pomocou psychológov liečiť. Aby sa postkomunistické štáty mohli stať členmi EÚ, museli ich parlamenty vypracovať zákony, ktoré odrážajú názory únie na ľudské práva a znášanlivosť. Zdá sa však, že mali len zanedbateľný vplyv na zmenu postojov.