Už prvá vojna v zálive vyvolala veľký záujem mediálnych teoretikov tým, že sa z hermeticky uzavretej zóny dostávali k novinárom iba filtrované informácie. Vojenský zásah v Afganistane priniesol prívlastok ,embed´ pre novinárov, ktorí sa k informáciám dostávali tak, že postupovali v tieni spriaznenej armády. Pokračujúci konflikt v Iraku stvoril podľa bagdadského korešpondenta britského denníka The Independent Roberta Fiska termín hotelová žurnalistika, pretože pre novinárov je čoraz ťažšie dostať sa kamkoľvek mimo prísne stráženého hotela, kde práve bývajú. Minulý rok bol vo svete rekordný v počte novinárov, ktorí prišli pri svojej práci o život, významnou mierou k tomu prispel práve Irak. Výsledkom je zrodenie hotelového žurnalizmu, čoraz menej západných reportérov v Bagdade podáva správy o tom, čo naozaj videli, iba menšia časť sa vydáva do terénu strážení prenajatými žoldniermi. Vybaviť si cestu mimo Bagdadu trvá čoraz dlhšie, ak sa to podarí, sú novinári pridelení k americkým či britským jednotkám. Niektorí západní žurnalisti vôbec neopúšťajú svoje hotelové izby, reportéri americkej televízie NBC majú na svojich dverách železnú mrežu, bezpečnostní poradcovia im neodporúčajú ani návštevu hotelového bazéna či reštaurácie, nehovoriac už o výjazdoch do terénu. Riziko je také veľké, že niektoré televízie uvažujú, že svojich reportérov a štáby úplne stiahnu. Pred očami majú vraždu talianskeho korešpondenta zachytenú na videokazete, chladnokrvnú vraždu jedného z najlepších poľských reportérov a jeho bulharského kameramana či rovnako krvavý útok na japonského reportéra.
Ešte pred šiestimi mesiacmi sa ešte dalo ráno opustiť Bagdad, zájsť do Mosúlu, Nadžáfu alebo iných veľkých miest, urobiť reportáž a večer sa vrátiť do hlavného mesta. Ako spomína Fisk, v auguste musel dva týždne vybavovať pochybnú ochranu pre svoj 80-kilometrový výjazd kúsok za Bagdad. Kontrolné miesta boli opustené, cestu lemovali rozbité americké nákladiaky a vyhorené policajné autá. Dnes je takýto výjazd prakticky nemožný, bezpečnostné zložky nedokážu zabezpečiť bezpečnosť ani samy sebe. Novinári sa stretávajú so silnými reštrikciami, diváci a čitatelia však naďalej ostávajú v klame, že čerpajú informácie z prvej ruky. Ako povedal istý dlhoročný americký korešpondent, americká armáda nemôže byť šťastnejšia -- vedia, že ak zbombardujú dom nevinných ľudí, môžu pokojne tvrdiť, že to bola teroristická základňa. Môžu tvrdiť, že zabili stovky povstalcov, ale novinári si to nemajú ako overiť, pretože nemôžu ísť na cintorín alebo do nemocnice kvôli vážnej hrozbe, že ich niekto unesie a podreže im hrdlá. Práca mnohých reportérov sa scvrkla na telefonovanie americkej armáde či predstaviteľom dočasnej irackej vlády zo svojich hotelových izieb, ktorí sú ešte viac izolovaní a chránení od okolitého sveta než samotní novinári. Iným riešením je preberať informácie od novinárov postupujúcich s americkou armádou, tento pohľad je však jednostranný. "Áno, ešte stále je možné podávať správy z ulíc Bagdadu, ale čoraz menej z nás to robí a môže prísť čas, keď budeme musieť zvážiť, či naše reportáže stoja za riskovanie našich životov. Do tohto bodu sme sa ešte nedostali, stále vidíme z Iraku viac, ako ľudia, ktorí tvrdia, že túto krajinu riadia," uzatvára Robert Fisk.