Mariam Basmaová mumle pod kyslíkovou maskou nezrozumiteľné slová. Keď jej zdravotná sestra dá dole masku, žena sa pýta na svojho syna. "Kde je? Môžete mu povedať, aby prišiel?"
"Zavolám ho hneď, ako budem môcť. Nebojte sa," odpovedá sestrička z libanonskej nemocnice v prístavnom meste Tyr, ale nemá potuchy, kde sa syn zranenej ženy nachádza. Basmaová je jedinou obeťou z dedinky Hanavaí, ktorú priviezli do nemocnice po izraelskom nálete. "Odmietla som opustiť svoj domov," hovorí šesťdesiatjednaročná žena. "Prežila som izraelskú inváziu z roku 1982 vo svojom dome. Nech Boh zničí Izrael za všetky tie nespravodlivosti," dodáva.
Ahmad Mruí, riaditeľ tyrskej nemocnice Džabala Amíla, tvrdí, že nemocnica prijíma čoraz menej ľudí, pretože transport prináša veľké riziko. Jeho zdravotnícke zariadenie doteraz prijalo 361 zranených civilistov, z ktorých 19 percent tvorili deti a 32 percent ženy. "Na uliciach niektorých dedín sú desiatky mŕtvych tiel a zranených ľudí, ale nie je bezpečný spôsob, ako ich sem dostať," dodáva s nahnevaným buchnutím do stola. Mruí sedí za stolom, na ktorom leží korán a listuje v zozname miznúcich zásob liekov a krvi. "Mali sme zásoby na mesiac. Ale musíme ošetriť viac obetí, ako sme predpokladali. Čoskoro sa nám zásoby minú," sťažuje sa.
Tyrská nemocnica na príjem zranených nestačí a musia ich posielať do Bejrútu. Tyr je mestom duchov. Na stenách sú portréty zabitých bojovníkov Hizballáhu. Napriek mnohým zničeným budovám v centre mesta sem prúdia každý deň stovky utečencov, ktorí sa chcú dostať ďalej na východ.