Nízky plat, malý dôchodok
Aj pre Čechov však zostáva jeden problém, ktorý ešte nevyriešili. V médiách sa o ňom začalo aspoň otvorene diskutovať. Veci sa majú takto: Drvivá väčšina bývalých komunistov a exponentov bývalého režimu si aj dnes žije oveľa lepšie ako tí, čo sa proti nim v čase totality postavili. Odporcovia komunistického režimu končili často vo väzení, v najlepšom prípade nemohli vykonávať kvalifikovanú prácu a končili ako robotníci v kotolniach alebo v zberných surovinách. S tým boli spojené aj veľmi nízke mzdy. Lenže práve na základe niekdajších platov sa odvíjajú dnešné dôchodky a bývalý boľševik má dnes až o pár tisíc väčší dôchodok ako disident. To určite nie je skutočnosť, na ktorú by mali byť Česi pyšní. Nie sú však výnimkou - tento problém sa týka všetkých postkomunistických krajín.
V debate, ktorá sa v posledných dňoch rozprúdila na stránkach Lidových novín, zaznel aj argument, kto je a kto nie je disident? Za komunizmu totiž netrpeli len disidenti, ale milióny "obyčajných" ľudí, nehovoriac o tom, že mnoho disidentov po roku 1968 patrilo kedysi k exponentom komunistického režimu. Jedným z návrhov, ktorý sa vyskytol v diskusii, je: "Určiť, kto bol či nebol disident je ťažké, vymedziť bývalých pracovníkov ŠtB a najvyšších predstaviteľov KSČ je triviálne - malý tím archivárov by to zistil za pár týždňov." Bývalým pohlavárom by potom mali byť znížené penzie.

Komunizmus ako fašizmus
Ďalším prejavom verejnej diskusie o vyrovnaní sa s komunizmom je v ČR petícia za zákaz komunistickej strany. Pritom je dnes KSČM podľa preferencií druhou najsilnejšou stranou a jej členovia sedia v poslaneckých laviciach. Časť českej verejnosti sa s tým však odmieta vyrovnať, podobne ako exprezident Václav Havel, ktorý komunistov úplne ignoroval a nikdy sa s nimi oficiálne nestretol.
Pod petíciu na webovej stránke www.zrusmekomunisty.cz bolo včera vyše 17 000 podpisov. Medzi nimi známe mená - spevák Pavel Bobek, herec a divadelník Ladislav Smoljak, spisovateľ Ivan Klíma, cestovateľ Miroslav Zikmund a ďalší. Signatári sa obracajú na poslancov a senátorov so slovami: "Komunisti v našej krajine sú rovnakým ohrozením demokracie, ako boli kedysi nacisti. Pätnásť rokov po novembri 1989 sa usilujú o získanie moci bez toho, aby aspoň vyjadrením ľútosti a ospravedlnením prispeli k tomu, aby sa náš národ vyrovnal so svojou komunistickou minulosťou. Nezriekli sa symbolov a názvu, ktoré pre tisíce občanov znamenali smrť a pre státisíce vyhnanie, stratu slobody, majetku, pôdy či zamestnania alebo zákazy štúdia... Žiadame poslancov a senátorov, aby prijali právnu normu, ktorá by zakázala propagáciu nacizmu, komunizmu a fašizmu v názvoch a programoch politických strán."
Podobné iniciatívy existujú dokonca aj na celoeurópskej pôde. Európska komisia však minulý týždeň neschválila celoplošný zákaz nacistických symbolov a túto otázku si má každá krajina EÚ vyriešiť sama. Diskusia v EÚ o zákaze symbolov komunizmu bola zadusená hneď vo svojich začiatkoch.

Obete invázie
Podobné české iniciatívy nie sú iba plané reči. Práve verejné diskusie stáli na začiatku legislatívneho procesu, ktorý vyústil do odškodnenia politických väzňov či perzekvovaných bojovníkov zahraničného odboja v čase druhej svetovej vojny. Najnovší konkrétny krok, ako odškodniť českých občanov za zločiny komunizmu, urobila v stredu Poslanecká snemovňa. Podľa nového zákona by mali obete invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa dostať odškodné niekoľko desaťtisíc korún. Ide pritom o obdobie od 21. augusta 1968 až po odchod cudzích vojakov z Československa v roku 1991. Najvyššie odškodnenie, až 150 000 korún, dostanú pozostalí po ľuďoch, ktorých okupační vojaci zabili. Znásilnení a osoby s trvalými následkami zranení majú dostať 70 000 korún a zranení 30 000.
Otázniky zatiaľ visia nad celkovým počtom obetí invázie z roku 1968 - veľa materiálov je tajných alebo ležia v moskovských archívoch.