Po takmer desiatich rokoch, v období prvej vojny v Perzskom zálive, počas ktorej ostreľoval Irak raketami Scud (bez jadrových hlavíc) židovský štát i susednú Saudskú Arábiu, množstvo osobností bolo vďačné za desať rokov staré zastavenie irackého jadrového programu Izraelom.
Ako sa to začalo
Irak začal s jadrovým programom v 60. rokoch 20. storočia a v roku 1976 Francúzsko predalo Iraku výkonný 40-megawatový ľahkovodný jadrový reaktor. Nazvali ho Osirak (spojenie mena egyptského boha podsvetia Osirisa a Iraku). Iračania ho nazývali Tammúz podľa názvu babylonského mesiaca, keď sa v roku 1968 k moci dostala strana Baas. Výstavbu komplexu v Tuvajse (asi 18 kilometrov juhovýchodne od Bagdadu) začali v roku 1979. V Iraku už druhý rok vládol Saddám Husajn, ktorý v septembri 1980 rozpútal vojnu so susedným Iránom.
V Izraeli vládla štyri roky pravica premiéra Menachema Begina, ktorá v marci 1979 podpísala mierovú zmluvu s Egyptom. Izrael mal už počas vlády labouristu Jicchaka Rabina (1974 -- 1977) obavy, že reaktor využijú na vývoj jadrových zbraní. Irak však vždy zdôrazňoval, že má záujem o mierové využitie jadrovej energie. Navyše podpísal Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), čo malo zaručovať kontrolu Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (MAAE). Podľa neskorších odhadov odborníkov bol Irak v roku 1981 päť až desať rokov od jadrovej zbrane, iné údaje uvádzali rok až dva. Saddám si navyše zaobstaral sovietske rakety typu Scud, ktoré môžu niesť i jadrové hlavice.
Izrael najskôr spustil diplomatickú ofenzívu, minister zahraničných vecí Moše Dajan už koncom 70. rokov viedol rozhovory s Francúzskom či USA. Nikto židovskému štátu nezaručil, že iracký jadrový program zastavia, preto premiér Begin rozhodol o zničení reaktora ešte pred aktiváciou paliva. Vtedajší náčelník generálneho štábu Rafael Ejtan bol k pilotom, medzi ktorými bol i neskorší prvý izraelský astronaut Ilan Ramon (zahynul pri výbuchu raketoplánu Columbia vo februári 2003), priamy: "Alternatívou je naše zničenie."
Nálet na Osirak
V nedeľu 7. júna 1981 o 15.55 miestneho času vzlietlo zo základne v Negevskej púšti na juhu Izraela osem bombardérov F-16 a šesť stíhačiek F-15. Čakala ich cesta dlhá 1 100 kilometrov cez územie Saudskej Arábie až do Bagdadu. O 17.35 zhodili lietadlá bomby na reaktor, z 18 bômb úspešne zasiahlo cieľ 16. Reaktor takmer celý zničili za minútu a 20 sekúnd. Pri nálete zahynulo 11 ľudí -- desať irackých vojakov a jeden Francúz. Potom sa všetkých 14 lietadiel úspešne a rovnakou cestou vrátilo do Izraela, iracká protilietadlová obrana ich vôbec neohrozila.
Nálet bol z vojenského hľadiska úspešný -- iracký reaktor vážne poškodili a jadrový program krajiny na mnoho rokov zastavili -- akciu však ostro kritizovali. Francúzska vláda ho označila ako porušenie medzinárodného práva a Rada bezpečnosti OSN prijala rezolúciu č. 487 odsudzujúcu útok. Rezolúciu podporili aj USA a izraelsko-francúzske vzťahy boli vážne narušené. Izrael vždy argumentoval tým, že išlo (podľa Charty OSN) o sebaobrannú akciu.
Dôsledky náletu
Premiéra Begina kritizovali i v Izraeli, lebo preventívny útok, ktorý zvýšil jeho prestíž, sa stal len niekoľko týždňov pred parlamentnými voľbami a premiér ho nekonzultoval s opozíciou. Voľby 30. júna 1981 však opäť vyhral Beginov Likud.
"Útok na Osirak Saddámom výrazne otriasol. Jeho strach z izraelského napadnutia sa zmenil na paranoju. Ustavične mal pocit, že Izraelčania proti nemu čosi chystajú a chcú ho zničiť," napísal neskôr vo svojich pamätiach iracký fyzik a neskorší emigrant Chizír Hamzá.
Francúzsko v roku 1984 prerušilo s Irakom spoluprácu, Irak sa napriek tomu snažil o výrobu jadrovej bomby i v ďalších rokoch -- v roku 1988 chcel vyrobiť prvú bombu do troch rokov.
Osirak kompletne zničili až počas prvej vojny v Zálive koncom februára 1991. Odvtedy sa názory strán na nálet na Osirak posunuli, najmä v súvislosti s prvou vojnou v Perzskom zálive. Americký minister zahraničných vecí Colin Powel minulý postoj USA označil v roku 2003 za chybu s tým, že keby nebolo náletu na Osirak, Irak by v roku 1990 vtrhol do Kuvajtu ako jadrová mocnosť.
V marci 1998, v čase krízy medzi Irakom a zbrojnými inšpektormi OSN, si na nálet spomenul šéfredaktor izraelského magazínu The Jerusalem Report. Hoci neúprosný liberál a dávny názorový odporca medzitým zosnulého Begina nazval Hirš Goodman svoj komentár výstižne: "Ďakujem, pán Begin".