Je to síce zvláštne, ale Cecep by si žil bezstarostnejšie, keby sa v jeho blízkosti nachádzala siréna. Upozornila by ho totiž, že sa blíži cunami, ktorá môže zničiť jeho domov na indonézskom ostrove Jáva. Namiesto toho sa v pondelok musel spoľahnúť na vystrašené výkriky "cunami, cunami", vďaka ktorým sa ľudia dozvedeli, že sa blíži skaza. Vlny vysoké viac než dva metre zničili po silnom zemetrasení dvesto kilometrov dlhý pobrežný pás na západe a uprostred Jávy. Obyvatelia Indonézie si na nedostatočné služby svojej vlády už zvykli. V prípade katastrof však môžu takéto nedostatky stáť stovky životov. "Nedostali sme žiadne varovanie. Jediné, čo ma zalarmovalo, boli kričiaci ľudia, ktorí utekali preč z pláže a skúšali sa dostať na vyvýšeniny," hovorí 35-ročný Cecep. "Vláda už musí konečne vytvoriť systém varovania." K Indonézii však patrí 17-tisíc ostrovov s tisíckami kilometrov pobrežia. Aj vyspelým Spojeným štátom by sa z vidiny obrovských nákladov na inštaláciu varovných sirén zježili od hrôzy vlasy na hlave. Napriek tomu, že sa Indonézia snaží, nestačí to. Po ničivých cunami, ktoré v decembri 2004 zasiahli Sumatru, úrady vyvinuli spoločne s nemeckými vedcami systém varovných bójí. Prispôsobili ho však podmienkam na Sumatre. Na ďalšie ostrovy ho rozšíria najskôr v nasledujúcich troch rokoch. Korene celého problému sú však hlbšie. Vládne úrady priznali, že po zemetrasení dostali upozornenie z centra varovania pred cunami na Havaji. Nenašli však spôsob, ako informáciu dostať včas do tisícky dedín na Jáve. Thajsko, ktoré v roku 2004 rovnako zasiahla vlna cunami, zaviedlo systém, ktorý okamžite vysiela textové správy na mobilné telefóny záchranárov, policajtov a vojakov na ohrozenom pobreží. Vláda v Jakarte sa nesnažila urobiť niečo podobné. Úrady alebo polícia totiž nemajú potrebné telefóny a rádiá. To vysvetľuje mnohé výhovorky, ktorými sa vláda po zemetrasení snažila vyhnúť nepríjemným otázkam. Jeden z ministrov povedal, že vláda varovanie pred cunami neposlala ďalej, pretože mohlo ísť aj o falošný poplach.