StoryEditor

Jacques Faure: Francúzi nie sú protieurópski

25.07.2005, 00:00

Francúzsko zažíva ťažké obdobie. Najprv mu nevyšlo referendum o euroústave, potom nezískalo možnosť organizácie olympijských hier v roku 2012. Médiá písali: svet sa s nami nechce hrať. Čo sa stalo? Znamená to, že Francúzsko stráca vplyv?
-- Nemyslím si, že Francúzsko stráca vplyv, i keď pri pohľade na posledné neúspechy by to mohol niekto povedať. Realita je iná. Francúzsko zostáva štvrtou najväčšou ekonomickou mocnosťou, je to štát, ktorého hlas má veľkú váhu v OSN, EÚ a inde vo svete. Je to štát s významným príspevkom v mierových operáciách na celom svete. Iba na Balkáne máme 3 000 až 4 000 vojakov, ďalej sa zúčastňujeme na operáciách na Blízkom východe, na Pobreží Slonoviny, v Kongu, prítomní sme v Ázii. To nevyzerá na krajinu, ktorá stráca vplyv.
Namiesto toho, či Francúzsko stráca vplyv, by sme si mohli položiť inú otázku. Či Francúzsko nezažíva záver jednej politickej éry, ktorú poznačila osobnosť prezidenta republiky Jacqua Chiraca a či Francúzi už neobracajú svoj pohľad na to, kto ho v roku 2007 nahradí a čo nové to prinesie. Ja by som ten fenomén videl skôr takto.

Výsledok referenda Európu šokoval. Sú Francúzi menej proeurópski ako ich politici?
-- Francúzi nie sú protieurópski. Pri budovaní spoločnej Európy sme stáli od začiatku a naučili sme sa pritom, ako je tento proces pre nás prínosný rovnako, ako pre ostatné krajiny, ktoré sa na ňom zúčastňujú. Súčasné nálady Francúzov sú ovplyvnené tým, že tento proces ich nechráni pred niektorými negatívnymi dôsledkami globalizácie. Reakcia bola namierená proti negatívnym dosahom globalizácie, nie proti budovaniu Európy. Euroústavu odmietli, lebo chcú takú EÚ, ktorá ich bude schopná ochrániť.
Výsledok referenda ovplyvnili aj problémy s komunikáciou. Francúzski politici, prezident, vláda, poslanci, všetci chceli, aby bola európska ústava ratifikovaná. Tento dokument považovali za prínosný ako pre Európu, tak aj pre Francúzsko. Prezident sa rozhodol, že o euroústave nechá rozhodnúť v referende občanov, hoci by ju hladko mohol ratifikovať parlament. Chcel pokračovať v tradícii francúzskych prezidentov, ktorí pri každej udalosti zásadného významu konzultujú s národom. A práve tu zlyhala komunikácia. Prezident a vláda nedokázali ľuďom zrozumiteľne vysvetliť argumenty, ktoré by ich presvedčili, aby v referende povedali áno. Okrem zlej komunikácie je za neúspechom aj francúzska referendová tradícia -- ľudia neodpovedajú na položenú otázku, ale vyjadria svoje nie politickým autoritám. Čiže je to skôr odmietnutie francúzskych politikov, ako samotnej európskej integrácie.

Kedysi bola Európska únia klubom bohatých a vyspelých štátov. Po vstupe postkomunistických krajín to tak už úplne neplatí. Ako sa Francúzi vyrovnávajú s tým, že "ich" únia sa takto zmenila?
-- Pokiaľ ide o váš názor o klube bohatých -- keby to tak bolo, tak by sme nemohli vysvetliť, prečo zakladajúce krajiny, teda aj Francúzsko, dali toľko peňazí zo svojich národných rozpočtov do európskeho rozpočtu na rozvoj ostatných európskych partnerských štátov. Treba pripomenúť, že EÚ je najväčším svetovým donorom pre rozvojové krajiny. EÚ teda nie je klub bohatých, ale je to štedrý klub. Štedrý preto, že to pomáha nášmu rozvoju, ale tiež aj ostatným krajinám.

Slováci si dobre pamätajú výrok prezidenta Chiraca, ktorý na adresu budúcich členských štátov únie, ktoré podporili americkú inváziu do Iraku, povedal, že "premeškali vhodnú chvíľu na to, aby mlčali".
-- Keď prezident povedal tieto slová, tak mal na to dôvody, ktoré toto vyhlásenie vysvetľujú. Išlo o to, že niektoré, z vtedy ešte kandidátskych krajín sa dištancovali od svojich európskych partnerov. To prezident Chirac pripomenul a mal dôvod to urobiť. Keďže bol šokovaný, nechal sa uniesť a použil trocha tvrdšie slová a dnes v súkromí priznáva, že mal byť menej tvrdý. Ale v zásade mal pravdu. Škoda, že v otázke Iraku nebola Európa jednotná. Dnes, keď vidíme, čo sa tam deje, tak je jasné, že istá obozretnosť Francúzska a Nemecka bola opodstatnená. Samozrejme, že nikto neľutuje pád Saddáma Husajna, ale Iračanom treba dať možnosť žiť v mieri, na ktorý majú právo.

Francúzski lídri na summitoch EÚ často tvrdo pretláčajú svoje návrhy, majú tendenciu hovoriť v mene celej dvadsaťpäťky. Prečo je francúzska diplomacia taká elitárska?
-- Každá členská krajina EÚ má počas rokovaní dvadsaťpäťky legitímne právo predostierať svoje návrhy a vízie. My nie sme žiadnou výnimkou. Vďaka tomu existuje dialóg o dôležitých veciach. Nehovorte, že keď otvoríme ústa, čakáme, že všetci budú kričať bravo, to je geniálne! Tak to nie je. My sa iba snažíme prezentovať naše názory, rovnako ako naši partneri. Myslím si, že by sme mali viac vysvetľovať naše pozície. To sme začali robiť napríklad aj v prípade Slovenska. Za šestnásť mesiacov navštívilo vašu krajinu šesť francúzskych ministrov, vrátane šéfa diplomacie, a predseda Senátu. Predchádzajúci minister zahraničia Michel Barnier v apríli rokoval celý deň v Bratislave so slovenskými predstaviteľmi, ktorým sa snažil vysvetliť náš pohľad a nájsť spôsob, ako ich presvedčiť o našich názoroch, nie im ich vnucovať. To je náš štýl práce.

Francúzsko sa snaží o veľmi úzke partnerstvo s Poľskom, ktoré je najväčšou novou členskou krajinou únie. Aké miesto má vo francúzskej zahraničnopolitickej vízii Slovensko?
-- Slovensko je pre nás v prvom rade partnerom. Na summitoch EÚ majú Francúzsko i Slovensko po jednom hlase. Preto je pre nás nevyhnutné mať s vašou krajinou a jej predstaviteľmi čo najhlbší dialóg.
K Poľsku mám dve pripomienky. V prvom rade ide o demografickú váhu tejto krajiny. V druhom o neoddiskutovateľnú úlohu, bohužiaľ teraz zabudnutú, Francúzska v 80. rokoch, keď sa Poliaci začali búriť proti komunistickému režimu. V čase pôsobenia Solidarity bolo Francúzsko jedinou západnou krajinou, dobre počujete, jedinou, ktorá otvorene podporila toto poľské hnutie. Ostatné krajiny nám hovorili, prestaňte, lebo Moskva veľmi negatívne zareaguje. Preto je logické, že aj dnes chce mať Francúzsko s Poľskom nadštandardné vzťahy.

V čase invázie do Iraku boli vzťahy medzi Francúzskom a USA vyhrotené. Sú teraz, v druhom funkčnom období prezidenta Busha, lepšie?
-- Druhú časť tejto otázky treba položiť Američanom, ja odpoviem pokiaľ ide o Francúzsko. V prvom rade musím povedať, že odmietame karikatúru našich vzťahov, ako ju v čase irackej krízy prezentovali niektorí radikálni republikáni. Tvrdili, že Francúzi zabudli na to, kto im pomohol v dvoch svetových vojnách vydobyť si späť slobodu, že zabudli na americké obete. To nie je pravda. My si každý rok pripomíname to, čo Spojené štáty pre nás urobili.
Ale Američania zabudli na dôležitú dimenziu francúzsko-amerických vzťahov. V roku 1962, keď Sovietsky zväz nainštaloval na Kube strely namierené proti USA, podporil prezidenta Kennedyho jediný západný predstaviteľ -- francúzsky prezident de Gaulle. Americkému prezidentovi napísal, že keď dospeje k záveru, že táto kríza sa dá vyriešiť iba vojenskou cestou, Francúzsko bude stáť na strane USA. Nehovoriac o tom, že Francúzi bojovali v 18. storočí na strane amerických revolucionárov. Francúzi tak boli prvým vojenským spojencom Američanov.
Práve pre toto spojenectvo sú naše vzťahy niekedy zložité. Pre Francúzov spojenectvo nikdy neznamenalo to, že niekto dáva príkazy a ten druhý ich vykonáva. Pre nás je koncepcia spojenectva založená na diskusii, ktorá predchádza rozhodnutiu zdieľanom oboma stranami. Dnes sú vzťahy medzi Francúzskom a USA oveľa lepšie ako pred dvoma rokmi. Sme stále spolu vedľa seba v Afganistane, v Libanone. V Iraku nie, Američanom sme vysvetlili, že podmienky vypuknutia druhej irackej vojny neboli zlučiteľné s medzinárodným právom. Sme však ich partnermi pri rekonštrukcii Iraku.

Je teraz Francúzsko, po útokoch v Londýne a Madride, odhodlané na tvrdšiu verziu boja proti terorizmu?
-- Dôrazne sme odsúdili tieto strašné, neospravedlniteľné zločiny. Bohužiaľ, Francúzsko bolo v polovici 90. rokov prvou obeťou medzinárodného terorizmu. V parížskom metre vtedy zahynulo vyše desať ľudí a stovky boli zranené, dnes o tom nikto nehovorí. Želali by sme si, aby naši európski partneri, konkrétne Briti, konali účinnejšie a rýchlejšie, keď ich žiadame o vydanie osôb, ktoré sa podieľali na atentátoch v Paríži. Tieto osoby zostali v Británii po dlhý čas na slobode, teraz sú síce vo väzení, ale stále ich nevydali do Francúzska, kde majú byť súdení. Na boj proti terorizmu musíme mať s našimi európskymi partnermi efektívnu policajnú a justičnú spoluprácu. Tá však musí fungovať vo všetkých smeroch, nielen jednosmerne.

Francúzi každú chvíľu protestujú v uliciach proti reformám. Myslíte si, že váš sociálny a hospodársky model, v mnohom ho možno označiť za socialistický, má šancu na prežitie?
-- Nejde o to, či si Francúzi myslia, že sa dá zachrániť. Naša vláda robí reformy, a nejde len o slová. Dĺžka pracovného týždňa, ktorá bola 35 hodín, je dnes flexibilnejšia, robíme trocha viacej. Európske štatistiky hovoria jasne, že aj pri 35-hodinovom pracovnom týždni sú francúzski pracujúci na prvom mieste v produktivite práce v Európe. Okrem toho sme zmenili náš dôchodkový systém, v parlamente je zákon, ktorý má umožniť ľahšie zamestnávanie mladých ľudí. Je pravda, že postoj odborov je rezervovaný a ľudia proti reformám protestujú. Tieto reformy sa však stávajú súčasťou reality a to bude pokračovať.

Francúzi vyjadrujú strach z delokalizácie. Podľa Nicolasa Sarkozyho, súčasného ministra vnútra a bývalého ministra financií, má sťahovaniu firiem do nových členských krajín zabrániť rovnaké zdaňovanie v celej dvadsaťpäťke. Jednoducho sa mu nepáčia nižšie dane v iných štátoch, napríklad aj na Slovensku. Nie je však pochopiteľné, že sa firmy sťahujú tam, kde je to pre ne výhodnejšie?
-- V Európskej únii nemôže jeden štát diktovať ostatným. Rozhoduje všetkých dvadsaťpäť členov, rozhodnutie musí byť spoločné. Čiže francúzsky minister musí vedieť, že sám nemôže vonkoncom nič zmeniť. Na druhej strane mal pravdu. Rozšírená únia má problém, lebo k prijatiu nových členov došlo bez fiškálnej a ekonomickej harmonizácie.
S delokalizáciou je to trocha iné. Mnoho francúzskych firiem založilo svoje filiálky v nových členských krajinách. Len na Slovensku je takmer 300 francúzskych firiem alebo ich pobočiek, ktoré zamestnávajú okolo 27 000 Slovákov. Francúzsko je po Nemecku druhým najväčším priamym investorom na Slovensku -- ide o 3,2 miliardy eur. Keď sme tu vytvorili 27 000 pracovných miest, neznamená to, že sme ich vo Francúzsku práve toľko zrušili. Napríklad skupina PSA Peugeot Citroën plánuje vo svojej novej fabrike pri Trnave zamestnať asi 3 500 ľudí. Od roku 2003, keď sa začalo s jej výstavbou, táto istá skupina zamestnala vo Francúzsku 5 000 nových pracovníkov a nezatvorila tam žiadnu svoju pobočku, aby ju presťahovali na Slovensko. Továrňou u vás spoločnosť iba zvýšila kapacitu produkcie, aby lepšie čelila svetovej konkurencii. To nie je žiadna delokalizácia.

To by bolo treba vysvetliť Francúzom.
-- Vysvetľujem im to stále, čísla hovoria jasne. Nejde o žiadnu delokalizáciu. Na Slovensku poznám jediný taký príklad, keď spoločnosť Whirpool presunula výrobu zo severu Francúzska do Popradu.

menuLevel = 1, menuRoute = svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = svet, homepage = false
14. august 2022 17:37