Streda bola pre Američanov a spojencov, ktorí podporili operáciu Iracká sloboda, dňom víťazstva. Bagdad padol presne v 21. deň bojov, koniec režimu Saddáma Husajna je otázkou hodín, maximálne dní. Rozpaky však zavládli v radoch tých, ktorí sa od začiatku proti tejto vojne stavali. Ako reagovať na pád diktátorského režimu a zachovať si aspoň akú-takú dôstojnosť? V Berlíne, Moskve a Paríži to nemali veru ľahké.
V Moskve pred americkou ambasádou v stredu demonštrovalo podľa odhadov takmer 30-tisíc ľudí, ktorí trhali americkú vlajku a pálili figurínu predstavujúcu Georgea W. Busha. Transparenty hlásali: "Bush je vojnový prezident" a "Prestaňte s vojnou". Práve v tom čase na televíznych obrazovkách po celom svete bolo vidno radujúcich sa Iračanov, ktorí vítali amerických vojakov v Bagdade ako osloboditeľov. "Ďakujeme pán Bush," skandovali stovky ľudí, ktorých sa nikto z Moskvy, ale ani ďalších "pacifistických" európskych centier nespýtal, či sú za zvrhnutie diktátora hoci aj vojenskou cestou. V Bagdade nikto nepálil americké zástavy, ale padali Saddámove sochy a trhali sa obrazy s jeho portrétom. Ruské vedenie bolo televíznymi zábermi doslova zaskočené a ani dvanásť hodín po udalostiach nebolo schopné prísť s nejakou oficiálnou reakciou.
Oveľa rýchlejší bol nemecký kancelár Gerhard Schröder, ktorý privítal pád Bagdadu, lebo to zároveň znamená skorý koniec vojny. Týmito slovami sa mu viac-menej podarilo zachovať si tvár pacifistu, ktorý sa obával hlavne o životy nevinných civilistov.
Komicky znie hlas z Paríža. "Francúzsko, ako všetky demokracie, sa raduje z pádu diktatúry Saddáma Husajna," píše sa v stanovisku prezidenta Jacqua Chiraca. Presne toho istého pána, ktorý sa kedysi s "diktátorom" priateľsky potľapkával po pleci a proti ktorému sa v žiadnom prípade nechcel postaviť. Francúzsko sa tak raduje z udalosti, ku ktorej nijakým spôsobom neprispelo, ba čo viac, ktorej kládlo do cesty všemožné prekážky. Nečudo, že Chirac sa obmedzil iba na písomnú reakciu a pred médiá osobne nepredstúpil. Asi by to vyzeralo naozaj hlúpo.
Horkú pilulku však už ruskí, nemeckí i francúzski vodcovia azda prehltli. Nič iné im nezostáva. Teraz sa môžu znova predviesť, začína sa totiž ďalší tuhý boj s Američanmi. A ide naozaj o pekný balík -- cesta k nemu vedie cez formu povojnového usporiadania Iraku. Američania chcú mať Irak pod svojou kontrolou. Argumentujú jednoducho tým, že oni zvrhli Saddáma a majú preto aj čo hovoriť do budúcnosti krajiny. Veď aj Chirac, Schröder i Putin tvrdili, že je to "americká vojna", a pripájali k tomu rad nelichotivých prívlastkov. Teraz sa im však nepáči, že by to malo byť aj "americké víťazstvo". Aký postoj nakoniec Francúzsko, Nemecko a Rusko zaujmú, by sme sa mali dozvedieť už tento víkend, kedy budú Chirac, Schröder a Putin rokovať v Moskve. Možno prekvapia konečne realistickým a konštruktívnym postojom. Možno aj nie a znova si "zavaria" na ďalšiu blamáž.